Pamätaj na zem, ktorej kožou si:
červená zem, čierna zem, žltá zem, biela zem
hnedá zem, my sme zem.
Pamätaj na rastliny, stromy, živočíchy, ktoré majú svoje
kmene, svoje rodiny, tiež svoju históriu. Rozprávaj sa s nimi,
počúvaj ich. Sú to živé básne. 

(Časť básne PAMÄTAJ od Joy Harjo)

Pri budovaní histórie sa ľudia vždy snažili ovládať prírodu, a preto ju inštrumentalizovali a zbavovali ju prirodzenej dôstojnosti stvorenia. S priemyselnou revolúciou a prijatím trhového systému sa naše zásahy do Zeme stali čoraz dramatickejšími, zintenzívnili ich naše technologické výhody a využívanie fosílnych palív. Od 18. storočia zastávame myšlienku, že ľudia „vylepšujú“ prírodu a treba ju skrotiť, pretože príroda je „divoká“. Lesy sa vnímali ako územia, ktoré treba dobývať, „pretvárať“ a „rozvíjať“ skôr pre ich ekonomickú užitočnosť než pre ich vnútornú hodnotu.

V súčasnosti odborníci dospeli k záveru, že vplyv ľudskej činnosti bol taký ničivý na suchozemské ekosystémy, že vstupujeme do novej geologickej éry nazývanej antropocén alebo vek človeka (Paul Crutzen a Eugene Stoermer, 2000). Iní hovoria o tom, že sme vstúpili do „terra incognito“, teda do fázy v dejinách vývoja Zeme, ktorú ľudia nikdy predtým nezažili. Tvrdí sa tiež, že od roku 1950 došlo k takzvanému „veľkému zrýchleniu“ ľudskej činnosti, ktoré malo vplyv na stav a fungovanie Zeme, aký sme nezažili za posledných 12 000 rokov. Vedecké štúdie OSN zasa predpokladajú drastický nárast globálnej teploty v nasledujúcom storočí, ak sa neobmedzí uvoľňovanie skleníkových plynov.

Prísni vedeckí výskumníci dospeli k jasnému záveru: na planétu vyvíjame príliš veľký tlak. V posledných desaťročiach sa čoraz viac prejavuje rýchle zhoršovanie stavu prírody, zmena klímy, strata biodiverzity a znečisťovanie nášho spoločného domova, a to všetko v dôsledku priameho pôsobenia človeka. Ľudská činnosť sa stala rozhodujúcou silou klimatických a environmentálnych zmien, čo nás vedie k otázke o príčinách a dôsledkoch tohto správania.

Mohli by sme tvrdiť, že sme do tohto bodu dospeli kvôli oddeleniu, ktoré sme vytvorili medzi prírodným svetom a nami ako ľudským druhom. Doteraz sme sa domnievali, že príroda je voči nám podradná. Pravdou je, že pred niečo vyše 200 rokmi nemecký bádateľ Alexander Humboldt dospel k záveru, že príroda, ktorej sme súčasťou, pôsobí ako sieť života, a poukázal na to, že prírodné javy na kontinentoch spolu úzko súvisia. Prírodu opísal ako živý organizmus s rozmanitými systémami, ktoré spolu harmonicky komunikujú a regenerujú sa. Inými slovami, pomohol nám pochopiť poriadok, krásu a vzájomné vzťahy, ktoré existujú v prírode, ktorá nie je čisto „divoká“.

V posledných desaťročiach sa environmentalisti snažili presvedčiť svet, že klimatická kríza je skutočná a má vážne dôsledky pre súčasnosť a budúcnosť života na Zemi; dôkazy sú nezvratné. Cirkev zo svojej strany, uznávajúc vážnosť tohto problému, trvala na potrebe formovania ekologického svedomia založeného na zdravej teológii stvorenia a vykúpenia. Od vydania dokumentu Laudato Si v roku 2015 realita environmentálnej krízy a starostlivosti o spoločný domov naďalej púta pozornosť a predstavivosť veriacich vo všeobecnosti a katolíckych inštitúcií.

Neraz sa cítime zahltení množstvom informácií a názorov na ekologické otázky, ako je globálne otepľovanie alebo úpadok biodiverzity, a zdá sa, že najlepšou odpoveďou, ktorú môžeme ponúknuť, je pasivita. Sú ekologické otázky niečo, čo by nás malo z náboženského hľadiska zaujímať? Ak áno, akým spôsobom by sme to mali robiť? Nech je odpoveď akákoľvek, isté je, že čelíme skutočnej kríze, nepríjemnej pravde (porov. A. Gore), ktorú treba riešiť. Ide o naliehavú výzvu, ktorú Thomas Berry opísal týmito slovami:

            „Vzhľadom na obrovský a ničivý vplyv ľudstva na celú planétu možno našu víziu budúcnosti zhrnúť do troch predpokladov:

1. Sláva človeka sa stala spustošením zeme.
2. Spustošenie Zeme je teraz našou najväčšou hanbou a najväčšou hrozbou.
3. Od tejto chvíle bude primárne hodnotenie všetkých ľudských inštitúcií, profesií, programov a činností závisieť od toho, do akej miery brzdia, ignorujú alebo podporujú vzájomne sa posilňujúci vzťah človeka a Zeme.“

„Spustošenie zeme“ možno jasne vyjadriť nasledujúcimi skutočnosťami:

1. Teplota planéty dosiahla doteraz nevídanú úroveň. Od roku 1880 sa globálna teplota zvýšila o viac ako 1 °C. Šestnásť zo 17 rokov, počas ktorých došlo k rekordnému otepleniu, bolo zaznamenaných v tomto storočí.
2. Podnebie je čoraz extrémnejšie. Suchá a búrky sú čoraz menej predvídateľné a častejšie v dôsledku otepľovania atmosféry a oceánov.
3. Príroda je veľmi citlivá na našu činnosť. Najväčšou príčinou klimatických zmien je človek a jeho činnosť na planéte. Ide o všeobecný vplyv na oceány, na prirodzený kolobeh vody, na úbytok snehu a ľadu, na zvyšovanie hladiny morí a na mnohé extrémne poveternostné javy. Ľudská činnosť v súčasnosti ešte viac zvýšila mieru vymierania druhov a straty biodiverzity.
4. Podľa údajov Medzinárodnej únie na ochranu prírody (IUCN) je v súčasnosti ohrozených vyhynutím približne 5 200 druhov, čo predstavuje 25 % cicavcov a obojživelníkov, 34 % rýb, 20 % plazov a 11 % vtákov. Zoznam vyhynutých a ohrozených druhov sa každoročne rozširuje: niektoré sú symbolické, iné málo známe, ale všetky sú veľmi dôležité pre rovnováhu ekosystémov. Mnohé druhy dokonca miznú bez toho, aby sa o ich existencii vôbec vedelo. Niektorí vedci naznačujú, že už prebieha šieste masové vymieranie (porovnaj Abel G. M. National Geographic).
5. Bez urýchlených opatrení sa situácia len zhorší. Je úplne jasné, že ak budú ľudia naďalej spaľovať fosílne palivá, vyrubovať lesy a vykonávať činnosti, pri ktorých vznikajú a do atmosféry sa uvoľňujú skleníkové plyny, naša planéta môže zažiť podobnú klímu ako pred vznikom ľudskej civilizácie.

Vďaka nášmu vedeckému poznaniu sveta a rastúcemu ekologickému povedomiu, ktoré podnietilo Laudato Si, je to realita, ktorá nás vyzýva, aby sme našli nové spôsoby prístupu k nášmu povolaniu a k nášmu redemptoristickému poslaniu v dnešnom svete. Spôsob, akým chápeme našu vieru a naše poslanie, má nevyhnutne praktické dôsledky v našom svete, a preto dovoliť, aby sa kresťanská viera oddelila od našej zodpovednosti voči planéte, by znamenalo zradiť povolanie, ktoré sme dostali ako kresťania a rehoľníci.

Súčasná ekologická kríza je nepríjemnou pravdou, ktorú je ťažké ignorovať; je to pravda, ktorú musíme počuť a dať najavo. Práve v tomto kontexte predstavuje Laudato Si nielen morálny, ale aj duchovný kompas, ktorý ukazuje cestu vpred, keď počúvame volanie stvorenia. Uprostred tejto skutočnosti je dôležité uvedomiť si „naliehavú výzvu chrániť náš spoločný domov… spojiť celú ľudskú rodinu v snahe o trvalo udržateľný a integrálny rozvoj, lebo vieme, že veci sa môžu zmeniť.“ (LS 13).

Naša výzva tvárou v tvár tejto realite spočíva predovšetkým v tom, aby sme na ňu upozornili. Jednou z našich hlavných výziev ako pokrstených a veriacich je preformulovať konvenčné rozprávanie vedy, politiky a ekonomiky o ekologickej kríze na morálne a duchovné rozprávanie. V tom spočíva naša úloha a náš najväčší prínos k ekologickej problematike. Napríklad v našej službe, keď budeme načúvať volaniu zeme a náreku chudobných, budeme musieť zmeniť postavenie Písma, našej teologickej tradície a našej misijnej služby, aby sme obnovili dôstojnosť stvoreného sveta a obnovili naše vzťahy so Stvoriteľom.

Otázky na dialóg

• Zamysleli ste sa niekedy nad zdrojmi, ktoré poháňajú naše domy a budovy? Alebo ako sa potraviny, energia a voda vyrábajú a dodávajú do našich domovov?
• Zamysleli ste sa niekedy nad zdrojmi, ktoré sa vyhadzujú? Kde skončia, keď ich vyhodíme?
• Zamysleli ste sa niekedy nad tým, aký vplyv majú naše spotrebiteľské návyky na planétu?

Zem, náš domov, sa začína čoraz viac podobať na obrovskú hromadu špiny. V mojich končinách planéty starší ľudia nariekajú, že kedysi krásna krajina je teraz pokrytá odpadkami. Priemyselný odpad a chemické výrobky využívané v mestách a poľnohospodárskych oblastiach môžu viesť k bioakumulácii v organizmoch miestneho obyvateľstva, aj keď je hladina toxínov na týchto miestach nízka. Často sa neprijímajú žiadne opatrenia, až je zdravie ľudí nezvratne ovplyvnené. (LS 21).

XXVI. generálna kapitula koncipovala obraz misionára nádeje, ktorý kráča v šľapajach Vykupiteľa, ako paradigmu opisujúcu redemptoristov v dnešnom svete. Práve v tomto svete, poznačenom najmä klimatickou krízou, sme povolaní vydávať svedectvo o radostnej nádeji, ktorá nás charakterizuje (porov. 1 Pt 3,15; Konšt. 20).

Obdobie stvorenia je príležitosťou na to, aby sme si znovu predstavili charizmu redemptoristov, ako to žiadala kapitula, ale tentoraz tvárou v tvár súčasnej ekologickej kríze. Obdobie stvorenia je ekumenická slávnosť, ktorá sa koná každý rok od 1. septembra (Svetový deň starostlivosti o stvorenie) do 4. októbra (sviatok sv. Františka z Assisi) a jej cieľom je upriamiť pozornosť kresťanského spoločenstva na potrebu kontemplácie a činnosti pre náš spoločný domov. Pre redemptoristickú rodinu nám obdobie stvorenia umožňuje vstúpiť do harmónie s Duchom, ktorý naďalej osvecuje svedomie veriacich tvárou v tvár environmentálnej výzve. Rovnako je to príležitosť uvedomiť si, že všetko a všetci sú prepojení, a tak zjednotení s ekumenickou rodinou hľadáme spôsoby, ako uzdraviť naše vzťahy, vzťah so Stvoriteľom a s celým stvorením prostredníctvom modlitby, reflexie a činnosti.

Počas tohto obdobia Scala News ponúkne v niekoľkých častiach jednoduchý zdroj na zamyslenie, ktorý prinesie hodnoty našej redemptoristickej spirituality do dialógu so súčasnou ekologickou citlivosťou. Ako redemptoristická rodina veríme, že ohlasovanie hojného vykúpenia zahŕňa a dotýka sa aj nášho spoločného domova, našej planéty Zem so všetkými jej živými formami a prírodnými procesmi, ktoré na nej podporujú život.

Prvú časť môžete nájsť tu.