Po posledných inštrukciách svojim učeníkom Ježiš vystupuje do neba (porov. Mk 16,19). Avšak «nenechal nás v našom biednom položení» (porov. pref.); vo svojej ľudskosti vzal so sebou ľudí do blízkosti Otca a tak poukázal na konečný cieľ nášho pozemského putovania.

Sv. Lev Veľký vysvetľuje, že týmto tajomstvom «je zjavená nielen nesmrteľnosť duše, ale aj nesmrteľnosť tela. Dnes sme boli naozaj nielen potvrdení ako vlastníci neba, ale sme aj vstúpili v Kristovi do výšok» (De Ascensione Domini, Tractatus 73, 2.4: CCL 138 A, 451.453). Vystúpenie do neba nebolo akýmsi cestovaním v čase a priestore. Neznamenalo vzdialenie sa od zeme a nové prebývanie na novej planéte. Ježiš vystúpil do neba práve preto, aby mohol plnšie a efektívnejšie ako kráľ riadiť dianie na zemi. Preto sa modlíme „ako v nebi, tak i na zemi.“ Ježiš nie je vzdialenejší od zeme. Práve naopak. Vstúpil do dimenzie, ktorá sa dotýka a preniká náš vesmír.