V stredu, 16.apríla 2014, pápež František potvrdil hrdinské čnosti Božieho služobníka P. Wihelma Janauschka. Toto formálne doplnenie beatifikačného procesu, ktorý sa začal krátko po jeho smrti (1926), bolo dlho očakávané.

V procese beatifikácie sa ukončila dôležitá fáza. Zostáva už iba uznanie jedného zo zázrakov, ktoré sa udiali na príhovor P. Janauschka. Je veľmi pekné, že táto správa z Ríma prichádza práve v Roku sv. Klementa Hofbauera – 2014, kedy oslavuje storočnicu od jeho vyhlásenia za patróna Viedne.

Wilhelm Janauschek sa narodil 19. októbra 1859 vo Viedni. Štyri dni po narodení bol pokrstený na sviatok Najsvätejšieho Vykupiteľa, 23. októbra, v chráme sv. Augustína. Ako gymnazista sa bližšie zoznámil s redemptoristami, P. Rollerom a P. Masopustom. Po skončení kvinty vstúpil do noviciátu redemptoristov v Eggemburgu v Dolnom Rakúsku. Do noviciátu vstúpil 14. októbra 1876. Rehoľné sľuby zložil v Mautern 28. apríla 1878. 29. augusta 1882 bol vysvätený za kňaza. Po vysviacke sa stal sóciom (pomocníkom hlavného formátora) prefekta študentov. V roku 1883 sa stal výpomocným českým spovedníkom a kazateľom na Svatej Hore pri Prahe.  

V roku 1884 bol prvýkrát na misiách pod vedením známeho kazateľa P. Freunda. V roku 1885 bol poverený obracať na vieru parubických vojakov v Lanzenkirchene. V tom istom roku sa stal vedúcim (direktorom) juvenátu (súkromného gymnázia) v Leoben. Z Leoben ho neskôr poslali na Králiky vo východných Čechách. Po krátkom čase bol poslaný do Českých Budějovíc, kde pôsobil ako český spovedník a katechéta na nemeckej škole. Od roku 1890 pôsobil ako magister novicov. Vo svojej jedenásťročnej formačnej práci vo formácii pracoval s vyše 300 kandidátmi na rehoľný život. V roku 1898 bol poverený pracovať ako postulátor v informačnom procese na prípravu blahorečenia rehoľného brata, ctihodného Božieho služobníka, Jána Krstiteľ Stögera. 

V roku 1901 sa stal rakúskym provinciálom. 30. apríla, keď bol uvedený do úradu provinciála, bola z nariadenia generálneho predstaveného odlúčená od rakúskej provincie česká pražská provincia s troma českými a dvoma poľskými kláštormi. Tento proces oddelenia bol náročný. V tom istom roku musel riešiť dve bolestné kauzy. Jednou bol proces vedený proti jednému jeho podriadenému spolubratovi a druhou bol „Grassmanov pamflet“ proti sv. Alfonzovi, ktorý proti redemptoristom štvavo šírilo hnutie „Los von Rom.“ 

V roku 1904 sa zúčastnil na oslavách svätorečenia sv. Gerarda Majellu v Ríme, ktoré sa uskutočnili v rámci jubilejného mariánskeho roku. V tom čase bol na súkromnej audiencii u pápeža Pia X., od ktorého dostal špeciálne povolenie zasvätiť jeden z oltárov vtedy ešte blahoslavenému Klementovi Hofbauerovi. 

Počas svojho pôsobenia v službe viceprovinciálneho predstaveného sa snažil vnútorne konsolidovať provinciu, ktorá sa počas pôsobenia jeho predchodcu, P. Hamerleho, príliš rozrástla do šírky. 

Od roku 1907 pôsobil ako rektor vo viedenskom kláštore Hernals. Na tomto mieste sa venoval najmä spoločenstvám (spolkom) mladých. Jeho služba mladým presahovala toto miesto pôsobenia. V tomto roku konal so svojimi troma spolubratmi pamätné misie v južnom Rusku. Každý deň boli dve nemecké, dve francúzske a dve talianske kázne. Misijne pôsobil hlavne vo Viedni, v Dolnom a Hornom Rakúsku, na Morave a Hornom Sliezsku. Počas svojho života bol rektorom v mnohých domoch; pracoval ako misionár v Rumunsku a Odesse. Bol vyhľadávaným spovedníkom a duchovným vodcom.

V roku 1912 bol poverený službou vizitátora pražskej a poľskej provincie. Pri vizitovaní českej provincie, nadšený tým, ako poctivo spolubratia žijú svoje zasvätenie vyhlásil, že táto provincia je „perlou medzi provinciami.“    

Veľmi si vážil rehoľných bratov. Často ich povzbudzoval jedným príkladom: „Redemptoristi kňazi sú ako ručičky ciferníku, ktorých všetci vidia, lebo pracujú medzi ľuďmi. Rehoľní bratia sú však mechanizmom skrytých koliesok. Svojimi modlitbami a obetami spôsobujú, že chod apoštolských prác je úspešný.“ 

Od roku 1924 bol oslobodený od úlohy predstaveného domu pre problémy so zrakom. V apríli 1925 u neho prepukla vážna choroba, prejavili sa u neho vážne problémy zažívacieho traktu. Neskôr mu zistili rakovinu hrubého čreva. Problém sa snažili riešiť chirurgicky. Počas hospitalizácie P. Janauschek navštevoval iných pacientov. Poslednýkrát bol schopný sláviť Eucharistiu na sviatok Matky ustavičnej pomoci, 20. júna 1926. Zomrel na rakovinu 30.6.1926 vo viedenskej nemocnici.       

Po exhumácii v roku 1934 boli jeho telesné pozostatky uložené v kostole Maria am Gestade (Mária na nábreží), kde má svoj oltár („Janauschek Altar“). Mnohí sa pri tomto oltári modlia. Kongregácia pre kauzy svätých momentálne skúma údajné zázraky na príhovor ctihodného Wilhelma Janauschka. Niektoré uzdravenia sú opisované aj v útlej brožúrke Vítězové, ktorú v roku 1937 napísal P. Spúrek.

Dúfame a veríme, že P. Janauschek bude vyhlásený za blahorečeného v krátkej budúcnosti. P. Janauschek bol zapáleným misionárom, formátorom, predstaveným a vyhľadávaným  spovedníkom. Všetky bežné, všedné každodenné povinnosti vykonával neobyčajne poctivo a z celého srdca. Bol askétom s radostnou tvárou. Bol známy aj pre svoju pokoru. Neváhal poprosiť o odpustenie, keď sa vo svojom jednaní nechal strhnúť svojou temperamentnou povahou. Je považovaný za patróna chorých na rakovinu.