Facebook
Twitter
Youtube
Soundtier
HomeNovinky100 rokov redemptoristov na Slovensku (6): Cestovanie

100 rokov redemptoristov na Slovensku (6): Cestovanie

Už na prvú sériu misií v roku 1874 prišli redemptoristi vlakom. Podľa reguly rehole, ktorá vznikla v 18. storočí, však mohli ako dopravný prostriedok používať len koňa. Po nečakanom zákaze misií ich ľudia pod dohľadom žandárov na voze odprevadili nazad na hranice. O desaťročie neskôr, keď sa misie obnovili, začali vo veľkom využívať vlak. Podľa reguly rehole, ktorá vznikla v 18. storočí, však mohli ako dopravný prostriedok používať len koňa. V tomto príspevku sa teda pozrieme, ako sa s takouto disproporciou vysporiadali.

V čase, keď pápež Benedikt XIV. schválil regulu Kongregácie redemptoristov (1749), na Apeninskom polostrove sa v hojnej miere využívala jazda na koni. Išlo o bežný spôsob dopravy i pre chudobnejších ľudí. Bohatší používali dostavníky. Avšak na severe za Alpami už na počiatku 19. storočia bola jazda na koni skôr doménou bohatších ľudí a vojakov. Bežní ľudia využívali na dlhšie presuny vozy a dostavníky. Hoci to odporovalo pravidlám rehole, redemptoristi sa museli v tomto smere prispôsobiť.

Postupne však technický pokrok začal prinášať úplne nečakané možnosti dopravy, s ktorými v čase vzniku rehole nikto nepočítal. Najväčší zlom v tomto smere predstavovalo zavedenie železničnej dopravy. Železnica odrazu prepojila aj vzdialenejšie časti krajiny a redemptoristi sa tak mohli neustále posúvať ďalej. Na rozdiel od Talianska, kde bola sieť diecéz a farností veľmi hustá, v Uhorsku bolo potrebné prekonávať veľké vzdialenosti. Je veľmi zaujímavé sledovať, ako sa koncom 19. storočia akčný rádius redemptoristov v Rakúsko-Uhorsku zväčšoval priamo úmerne tomu, ako sa rozširovala železničná sieť.

Košicko-bohumínska železnica bola zjazdná po obec Veľká (dnes súčasť mesta Poprad) už v dobe prvých misií v roku 1874. Redemptoristi ju pre misijné účely začali v 80. rokoch 19. storočia naplno využívať.  Aby sa v januári 1888 dostali na misie do Ždiaru, museli z Veľkej pokračovať ešte sedem hodín na saniach. O štyri roky neskôr, pri ceste do Matiašoviec, kde mali mať obnovu misií, doviezli sa vlakom až do Kežmarku. Následne o niekoľko mesiacov neskôr bola trať predlžená po Spišskú Belú a nakoniec až po mestečko Podolínec.

Po usadení na Slovensku začali využívať ďalší druh osobnej dopravy, ktorý sa začal rozvíjať práve v časoch prvej Československej republiky – autobus. Zatiaľ čo kláštory v Kostolnej a Podolínci mali priame vlakové spojenie, Stropkov bol mimo železničnej siete, a tak sa autobus stal nevyhnutnosťou. No to, že cestovanie ním nebolo žiadnou slasťou, potvrdil v jednom článku páter Peter Konkoľ:

Cesty sú zväčša neurovnané, úzke, autobusy malé, rozhegané. Keď vám dá nesvedomitý šofér na takýto starý autobus ešte na plošinu nad hlavami desať ťažkých betónovaných rúr, ktoré má dopraviť obchodníkovi do Stropkova (…), keď namiesto 45 osôb je v autobuse 80 – 90 ľudí a šofér ženie autobus šialenou rýchlosťou ozlomkrky, potom vám veru neostáva nič iné (…), ako vzývať anjelov strážcov.

V snahe zosúladiť nariadenia pôvodnej reguly a každodennej reality pribúdali v rehoľných pravidlách stále nové a nové vysvetlenia – napríklad, že je možné ísť vlakom, ale len 2. triedou, ale že v žiadnom prípade nemôže kláštor ako taký vlastniť dopravný prostriedok. Postupne sa však stali súčasťou kláštorov aj bicykle a motorky. Vyšlo teda nariadenie, že kláštor v žiadnom prípade nemôže vlastniť auto. Ale ani to nezabránilo tomu, aby si v 30. rokoch 20. storočia nezačali robiť redemptoristi vodičské preukazy na autá. Tie si potom v prípade potreby požičiavali, tak ako si predtým požičiavali vozy, ktoré tiež nemali pôvodne vlastniť. Prvý zložil vodičské skúšky (mimochodom, v tej dobe sa ešte aj u nás jazdilo v ľavom pruhu) na začiatku júna 1936 v Trenčíne páter Josef Lávička, vtedajší predstavený kláštora v Kostolnej. Komunita si vzápätí požičala staršie auto od jedného Žida z Drietomy a urobila si výlet na Moravu. Lávičkovmu nástupcovi P. Františkovi Polepilovi stačilo, ako čítame v kronike kláštora, naučiť sa aspoň bicyklovať:

Rektor – ač 65 letý – učí se horlivě na kole. Po 3 denním výcviku jezdí již sám na pažitě u cigánů.

Ako už bolo povedané skôr, mnohé misie sa konali v zimnom období. Snehu kedysi bývalo mnoho, a to aj na miestach, kde ho ľudia dnes takmer nepoznajú. Nečudo teda, že až do polovice 20. storočia boli bežným dopravným prostriedkom aj sane. Páter Ján Kintler nám zachoval v denníku príhodu, ktorú prežil ako mladý kňaz v deň svojich 28. narodenín, 14. februára 1940:

Nasadli sme teda na sane a v mene Božom sme sa vydali na cestu. Ach, bola to cesta, ozaj misionárska cesta. Po ceste sme nemohli ísť, lebo tá bola úplne zaviata, nebolo ani poznať, kde je. Išli sme teda cesta-necesta, priamo cez polia, kde bolo menej snehu. Ale aj tak na niektorých miestach kone zapadali do snehu až po bruchá. Pri samých Siladiciach dostali sme sa do takej záveje, že kone začali skákať. Ja som myslel, že bude zle, preto som sa dobrovoľne vygúlil zo saní na sneh. Ešte dobre, že ma P. Pluhár zazrel, ináč by ma tam boli nechali. Pri všetkej tej tragike bolo to kus komiky vidieť ma, ako sa hrabem zo snehu!

Ako naozaj adrenalínovú jazdu a raritu však možno spomenúť prepravu cez Váh, ktorú absolvoval v januári 1914 pri Považskej Bystrici páter Otto Loula, keď pre nepriaznivé podmienky nemohla premávať kompa:

Cestou tam i zpět musili jsme přes Váh. Tam to šlo po gombě dobře. Ale zpět. Šly ledy – Váh pro prudký běh jen někde zamrzá – a gomba nemohla jíti. Tož tedy v „koši“. Nad řekou, asi ve výši 2 m je natažené lano, na něm vozík, na způsob těch, v jakých vozívají z dolů uhlí dráhou vzdušnou. Do něho vyskočí jeden muž, výjimkou dva, a vlastní silou posunují vozík i sebe vpřed. Byla to pěkná jízda. Lano studené, až se na rukavice lepilo, vozík těžký – a pod námi prudký tok, až veřeje tvořil a kolik metrů hluboký. Něco povolit – a bylo by po nás veta.

Mnohokrát ale museli stačiť vlastné nohy. V decembri 1912 išli pátri Grigeľ a Stašík na misie do obce Zubák v Bielych Karpatoch. Museli zdolať viac ako 300 metrový kopec. V snehu a ľade s palicami v rukách sa naň voľajako vyštverali, ale na faru prišli úplne vysilení. A to im batožinu po celú dobu niesli tri ženičky z obce.

P. Martin Macko CSsR

(vyšlo v Slove medzi nami 6/2021)

Facebook
Twitter
Youtube
Soundtier
close

Zdieľajte príspevok..