Keď redemptoristi po roku 1989 obnovovali svoju hlavnú činnosť – ľudové misie – hovorili si, ako veľmi im chýba staršia generácia. Na misie chodili len samé „uchá“ – veď najstarší mali vtedy niečo po štyridsiatke. Medzitým však už vyrastá mladšia generácia misionárov – redemptoristov, do ktorej patrí aj páter Martin Huk. Kňaz, ktorý vyrastal už s počítačom a s inými technickými vymoženosťami modernej doby, veľký fanúšik slovenského športu, aktívny rekreačný hokejista…

Po roku 1989 všetky rehoľné spoločenstvá čakala nie ľahká úloha – obnoviť život v komunitách, tiež apoštolát a poslanie blízke charizme. Redemptoristi obnovili svoju misijnú činnosť v roku 1993 a zvládli túto náročnú výzvu veľmi dobre. Svoje prvé misie som prežil v roku 1994 v Bojniciach, vtedy ako novic, a neskôr niekoľkokrát počas formácie u redemptoristov. Postupne som spoznával spolubratov aj osobne pri ich misijnej práci, pri pastorácii či v súkromí.

Každá doba má svoje vymoženosti a človek sa potrebuje správne „naladiť“, nejsť do krajností ani sa totálne uzatvoriť, ani sa nenechať pohltiť neustálym vývojom noviniek a ich získavaním, zvlášť v technike. Šport je pre mňa súčasťou môjho života, pomáha nachádzať rovnováhu medzi duchovným aj telesným. Rád si pozriem dobrý zápas, ale aj zahrám hokej, futbal či iné športy tak v lete či zime; stretnúť ma môžete v horách, na dunajskej hrádzi, na lyžiach. Existuje dokonca „teológia hry“, esej Huga Rahnera, kde píše, že človek sa pri športe učí takým dôležitým vlastnostiam ako obeta, spolupráca, odhodlanie, pokora, prijatie neúspechu…

Páter Martin, niečo krátko o tvojej ceste k misiám. Sníval si o takejto práci, keď si vstupoval k redemptoristom? Akým „odborným vzdelaním“ si prešiel, aby si mohol ísť na misie a ohlasovať radostnú zvesť?

Spočiatku to bolo skôr spoznávanie a testovanie toho, či je to moja cesta ku kňazstvu a rehoľnému životu. Nevedel som si presne predstaviť, čo raz budem robiť, v ktorej oblasti pôsobenia redemptoristov sa nájdem, na začiatku určite nie ako výslovný misionár, aj keď ma to fascinovalo. Vnímal som, že chcem byť pre ľudí ako kňaz, rehoľník a tiež, že mám blízko k misiám. Spoliehal som aj na to, že to nie je len moje rozhodovanie a moja cesta, ale aj Božia. A Boh sa už vie postarať. Kto sa rozhodne pracovať pre neho, nemusí sa báť nezamestnanosti, tu to nikdy nehrozí, skôr naopak, žatva je veľká.

Formácia redemptoristu – misionára sa začína dvoma rokmi v postuláte, počas ktorého sa študuje filozofia, potom je rok v noviciáte a štyri roky teologického štúdia. Dôležitý je rozvoj všetkých rozmerov budúceho redemptoristu: ľudský, duchovný, komunitný, študijný, pastoračný. Po zložení doživotných sľubov a vysviacke nasleduje pastoračná služba v našich komunitách. V mojom prípade som postulát začal v Krakove, nasledoval ročný noviciát v Podolínci, štúdium teológie v Bratislave a dva roky v írskom Dubline. Vo všetkých komunitách som stretol mnoho dobrých misionárov, mohol počúvať ich skúsenosti a vidieť ich priamo pri misiách.

Aj téma mojej diplomovej práce Misijná činnosť redemptoristov na Slovensku bola vyjadrením môjho záujmu o misie.

Mojím prvým pôsobiskom bolo kaplánske miesto na Starých Horách, kde som bol dva roky. Potom som sa formoval už na misiách cez učenie sa od starších, skúsenejších pátrov misionárov.

Si pomerne mladý (41 rokov). Čo ťa motivuje vydržať sedieť na misiách dlhé hodiny v spovednici, keď sa dnes dosť často stretávame s nechuťou niektorých kňazov venovať sa systematickému spovedaniu? 

Je to skôr o nastavení venovať sa tejto dôležitej službe. Človek to musí chcieť robiť a počítať aj s tým, že to niečo stojí (niekedy aj sedem a viac hodín). Sviatosť zmierenia je veľkým darom, privilégiom, ale aj zodpovednosťou pre každého kňaza, ktorý môže sprostredkovať milosti ako nik iný. Je to pomoc človeku mimoriadnym spôsobom v osobnom stretnutí so zmŕtvychvstalým Kristom v konkrétnych životných podmienkach. Aj kňaz potrebuje spoveď, ináč to nejde, dnes som ju aj ja prijal. Je to škola pokory a priblíženia k Bohu.

Medzi blízkymi si známy tým, že rád využívaš moderné technické prostriedky. Ako ich využívaš na misiách a aký je ohlas ľudí na to?

Žijeme v „technickej dobe“, všade okolo nás niečo svieti, bliká, zvoní, šramoce, treba sa s tým zmieriť. Táto doba nám ponúka mnoho reklám a propagácie cez média, často na podradné veci, ale neodbytne. Tak prečo nevyužiť „techniku“ aj na ohlasovanie radostnej zvesti – evanjelia, veď čo už viac stojí zato? Ohlasovanie zo striech môže byť zefektívnené dobrým ozvučením či videoprojekciou. Pri misiách už roky používame dataprojektor, prenosný počítač, dvd prehrávač, plátno… Hlavne preto, aby sa ľudia mohli lepšie zapojiť: cez projekciu textov piesní, fotografií z programov zo škôl a z kostola… Deti pri omšiach sú veľmi vďačné, keď zrazu uvidia svoju fotografiu. Premietame rôzne klipy (mnohé nájdete na www.calvary.sk) a predovšetkým evanjelizačný film Ježiš. Ľudia si mnohokrát uvedomia, že aj to technické môže napomôcť vo vzťahu k Bohu.

Misie majú svoj zaužívaný, rokmi overený model. Vidíš v ňom priestor na jeho prípadnú inováciu? Čo by napríklad mohlo viac osloviť počas misií mužov? 

Inovácie sú stále vítané, musíme hľadať nové spôsoby živého ohlasovania, ktoré oslovia. Nemusíme vymýšľať nové evanjelium, skôr formu, ako ho dostať viac do svojho života a ohlásiť ďalším. Veľkou silou v našom misijnom tíme sú aj laici, ktorí majú možnosť zapojiť sa do misií (modlitbou, hudbou, spevom, programami v školách, svedectvom, s technikou, internetom: viac pozri na www.redemptoristi.sk). Tiež osobnými rozhovormi počas misií s ľuďmi z farnosti o viere, manželstve, výchove.

Pre mužov počas misií je určený mimoriadny čas cez katechézu či vysluhovania sviatosti zmierenia. Potom tiež v osobných rozhovoroch po programoch. Muži majú radi, ak sa im podávajú veci im prijateľným spôsobom.

Misie sú namáhavá drina. Osem dní v centre pozornosti, neustále medzi ľuďmi. Môžeš našim čitateľom priblížiť, ako relaxuješ? Čo robíš, keď „nerobíš“ misie?
V prvom rade ma napĺňa radosť z dobre využitého času počas misií, že tá námaha stojí zato.

Dôležitá otázka – treba sa naučiť správne relaxovať. Dobrý spánok je liek na mnohé starosti a únavu. Potom mám rád aktívny oddych: rád si zašportujem, horský bicykel, skialpové lyže, inline korčule, hokej… Hlavne nech sa človek pohýbe… Či iné, ako napr. záhradka. Kedysi, keď som pôsobil v Bratislave, sme mali aj psa…

Okrem misií však doma čakajú ďalšie povinnosti, práca v administratíve ako viceprovinciálny sekretár, tiež život v komunite, kostole, práca s laikmi…

Misijná „sezóna“ sa končí, v prázdninových mesiacoch sa misie nekonajú. Čo by si odporučil našim čitateľom, z ktorých mnohí sa ľudových misií zúčastnili, aby aj počas prázdnin a dovoleniek rástli na duchu?

Na konci misijného programu sa v príhovoroch zameriavame na tému: Čo ďalej po misiách? Bol by som zvedavý, či si to ešte pamätajú… Nájsť si čas na modlitbu sa dá stále a všade. Dôležité je žiť pod Božím pohľadom aj v práci či na dovolenke; je tu Otec, ktorý ma sprevádza, chráni, vedie, dáva odpočinok… Mnohí cestujú do zahraničia – dať si aj námahu nájsť katolícky kostol, zistiť, kedy sú sväté omše…

Tento rozhovor sme robili (ako ináč, cez internet a mobil) v čase, keď sa páter Martin pripravoval na náročné misie v bratislavskej Petržalke. Sprevádzajme ho svojimi modlitbami, aby vytrvalo „dobrý boj bojoval, beh dokončil a vieru zachoval“ (2 Tim 4, 7).

VIDEO: Rozhovor s generálnym predstaveným o redemptoristoch

Poďte a uvidíte (jún 2016)

Páter Štefan Varecha o svojej predchádzajúcej misii na Madagaskare

Rehoľní bratia redemptoristi vo svete

P. Ján Janok ml. – o službe chorým

P. Martin Huk – misionár športovec

Brat Dušan Stankovský – pár slov o povolaní

Prebieha proces blahorečenia brata Marcel Vana z Vietnamu