DomovNovinkyMáriin kontemplatívny pohľad: ikona spojených svetov

Máriin kontemplatívny pohľad: ikona spojených svetov

150. výročie ikony Matky ustavičnej pomoci ponúka pre redemptoristickú rodinu jedinečnú príležitosť zamýšľať sa nad dôležitosťou Márie pre svet. Takáto reflexia by mala byť zakorenená v doktrínach katolíckej viery, podopieraná tradičnou katolíckou nábožnosťou a oddanosťou k Panne Márii a mala by sa dotýkať naliehavých problémov dnešného sveta. Ak je pravda, že každá zrelá teologická reflexia musí brať do úvahy pojmy Boh, ľudská osoba a svet, potom úvaha o Matke ustavičnej pomoci by sa mala zameriavať na to, čo táto ikona hovorí o týchto troch podstatách, preskúmať interakcie medzi nimi a povedať čosi o ich význame pre dnešný svet.

 

Jeden svet, veľa svetov

Ikona Matky ustavičnej pomoci patrí ako historický artefakt do jedného sveta, a súčasne patrí mnohým svetom. Je to ten istý svet, ktorým Mária kráčala pred 2000 rokmi, keď vo svojom nežnom láskyplnom náručí niesla svoje dieťa. Je to ten istý svet evanjelistu Lukáša, ktorý podľa legendy nakreslil prvé vyobrazenia Panny a Dieťaťa a daroval veriacim duchovný portrét, aby si ho uctievali spolu so svätými slovami Evanjelia. Je to ten istý svet neznámeho stredovekého ikonopisca, ktorý nakreslil svätú ikonu Matky ustavičnej pomoci a daroval Cirkvi nové okno do večnosti, cez ktoré sa smieme pozerať a rozjímať nad Božími tajomstvami. Je to ten istý svet Pia IX., ktorý dal ikonu redemptoristom a v januári 1866 im dal poverenie „urobiť ju známou po celom svete!“ A je to ten istý svet pútnikov 21. storočia, z ktorých mnohí budú počas jubilejného roka putovať do Ríma a na ďalšie miesta, aby zohli kolená pred ikonou, uctili si ju a priniesli svoje potreby a prosby našej svätej Matke. Je to len jeden svet, ktorý sa ale stále mení. Je to ten istý, ale tiež rozmanitý svet, ktorým každý z nás kráča tichými, neistými krokmi na našej ceste časom a priestorom plným nebezpečenstiev.

V priebehu storočí zažil svet nespočetné zmeny v oblasti jazykov, kultúr, náboženstiev a názorov, zatiaľ čo kroniky historických záznamov svedčia o nespočetných civilizáciách, ktoré vznikli a zanikli. V obrovskej vesmírnej konfigurácii Zem nie je ničím, len nepatrnou čiastočkou vesmírneho prachu v malej obyčajnej galaxii nepredstaviteľne obrovského, no jasne konečného (a prevažne prázdneho) vesmíru. Výsledkom toho je, že ľudia môžu ľahko stratiť orientáciu a môžu sa cítiť stratení v mori neistôt a relativity. Napriek tomu tí, ktorí sa otvoria svetlu viery, počujú vo svojich srdciach slová žalmistu: „Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (Ž 8, 4-5)

Ikony sa nachádzajú súčasne v jednom konkrétnom svete a v mnohých svetoch. Sú viac než len náboženské diela. Vyjadrujú vieru, pretože ikonopisec do tohto nového diela vložil celé svoje bytie – telo, srdce, myseľ, dušu a silu. Boli nazvané „oknami do večnosti“, „viditeľnou teológiou“, „kontemplatívnymi šošovkami“, „sviatostnou prítomnosťou svätých skutočností“. Sú zhotovené z plodov zeme – drevo, vápno, tempera, farby, pozlátenie a ďalšie materiály – a máme k nim prechovávať úctu ako k duchovným nástrojom modlitby. Hovoria v tichu k srdciam tých, ktorí na ne hľadia a ktorí sa nechajú preniknúť pohľadom tých, na ktorých ikony poukazujú. Majú pôvod vo svete, no poukazujú na skutočnosť mimo tohto sveta. Zo srdca vyháňajú tmu a vzbudzujú vieru; vyháňajú strach a vzbudzujú nádej; uhášajú nenávisť a pobádajú k láske. Posväcujú čas v prameni večného ticha a šíria prísľub plnosti života v novom stvorení. Zjednocujú svet s mnohými svetmi, v ktorých sa nachádzajú, tým, že poukazujú na svet, ktorý je za nimi, a tak zanechávajú odkaz svetu a jeho obyvateľom. Ikona Matky ustavičnej pomoci pripomína svetu, stratenému v klamných snoch a nedodržaných sľuboch, že spása je nám blízko a Boh to nikdy nezmení, pretože doň poslal svojho Syna, aby k sebe pritiahol všetkých ľudí a všetko utvoril nové (porov. Jn 12, 32; Zjv 21, 5).

 

Starý človek, nový človek

Ako mesiac odráža žiaru slnka, tak Mária ukazuje žiaru milosti jej Syna. Všetko, čo robí Mária, ukazuje na Ježiša. Priniesla ho do nášho zničeného sveta, a nesie všetkých, ktorí sa v ňom znovuzrodili, do kompletne uzdraveného sveta, pozdvihnutého a pretvoreného mocou jeho vtelenia a veľkonočným tajomstvom. Ikona Matky ustavičnej pomoci sa zameriava na najzákladnejšie pravdy kresťanskej viery: Kristus prišiel do nášho sveta (v tajomstve vtelenia), dal sa nám úplne (vo svojom umučení a smrti), stal sa nám pokrmom (v Eucharistii) a zdrojom nádeje (vo svojom zmŕtvychvstaní). Tieto štyri motívy sú v úplnom jadre katolíckej viery a sú základnými prvkami redemptoristickej spirituality. Sú to večné pravdy zrodené do času, ktoré kladú čas do správneho, usporiadaného vzťahu k večnosti. Charakterizujú prechod od starého sveta k novému, od starého človeka k novému, od prvého Adama k druhému Adamovi.

Dobrá novina o Ježišovi Kristovi ohlasuje, že starý človek uvoľnil cestu novému človeku. Vďaka tajomstvu vtelenia je antropológia (to, čo vravíme o povahe človeka a jeho činnosti vo svete) už navždy hlboko spojená s teológiou (to, čo vravíme o Bohu a duchovnej činnosti vo svete). Hľadíme na Ježiša, nového Adama, aby nám porozprával o sne, ktorý má Boh s ľudstvom, a o tom, čo to znamená žiť naplno. Ako vraví sv. Irenej z Lyonu (asi v roku 180): „Slávou Boha je žijúci človek.“ Ježiš, „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6) zjavuje Boží sen pre ľudstvo. Tento sen prekonáva aj naše najdivokejšie nádeje. Pripúšťa, že sme boli stvorení pre Boha, ale kvôli našej padlej prirodzenosti a náchylnosti k hriechu ho nemôžeme dosiahnuť z vlastných síl. Slovami sv. Augustína z Hippo (354 – 430): „Stvoril si nás pre seba a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.“ Boli sme stvorení pre Boha, ale chytili sme sa do pasce jedu „ničenia sa“ a výsledkom toho je sklon k nášmu prvotnému hriechu a chaos v našich mysliach a srdciach.

Boh vstúpil do nášho sveta cez mystérium vtelenia nie iba preto, aby vyliečil ľudstvo z jeho hnisavých rán a obnovil jeho predošlú dôstojnosť, ale tiež aby ho premenil a pozdvihol do nových výšok. Ako učí sv. Atanáz Alexandrijský (295 – 373): „Syn Boží sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Bohom.“ Boží sen pre ľudstvo je zbožštenie. Ak mal Adamov hriech dočinenia s mylným pokusom ľudí „byť ako Boh“ (Gn 3, 5), tak Kristov kríž zasadený na Golgote, „Lebke“ (Mt 27, 33), berie ľudstvo späť z prachu, z ktorého pochádza a utvára z neho nové ľudstvo, ktoré je nielen stvorené na obraz a podobu Boha, ale ktoré sa dokonca účastní či podieľa na božstve. Inými slovami, čo ľudstvo nemohlo dosiahnuť vlastnými silami, Boh mu dal ako dar. On, ktorý je Láska sám, dáva ľudstvu moc mať účasť na jeho láske tým, že sa stal človekom a pretvoril ľudstvo zvnútra: telo (soma), dušu (psyche) a ducha (pneuma) (1 Sol 5, 17) ako údy jeho tela v spoločenstve veriacich (1 Kor 12, 12). To znamená, že Ježiš, Bohočlovek, Slovo, ktoré sa stalo telom, ktorý bol zároveň naplno človekom a naplno Bohom, prišiel na svet, aby zachránil ľudstvo z osídiel zla na každej úrovni. Spravil to tým, že samého seba vyprázdnil (kenosis) a vlial sa do lona Panny Márie, „novej Evy“, prvej dcéry nového ľudstva, ktorá vďaka svojmu pokornému a láskyplnému fiat dovolila Božiemu Slovu utvoriť sa v jej lone, a tým začať dejiny participácie ľudstva na božom živote (theosis).

 

Bláznivý Boh

Sv. Alfonz z Liguori raz povedal, že Boh je „Iddio pazzo“, Boh zbláznený láskou k človeku. Neveril tomu, že by Božia láska bola nezaujatá alebo bezcitná, ale videl ju ako konvergenciu všetkých autentických prejavov lásky. Ako konštatuje pápež Benedikt vo svojej encyklike Deus Caritas est, vášnivá láska (eros), priateľstvo (philia) a prirodzená ľudská sympatia (storge) sú uzdravené a nakoniec transformované do kresťanskej lásky k blížnemu (agape). Autentická láska zahŕňa dávanie aj prijímanie, vystupovanie aj zostupovanie, ako anjeli na Jakubovom rebríku (Gn 28, 12). Pozostáva z oboch: daru lásky aj potreby lásky. Boh je zdrojom každej autentickej lásky. Je otcom, priateľom, milencom a manželom, je žiarlivý a štedrý. Podľa sv. Alfonza je Boh vášnivo zamilovaný do ľudí a je ochotný ísť do krajnosti, aby ľudstvo priviedol späť k intímnemu vzťahu s ním. „Božia láska je sebadifúzna,“ povedali by nám teológovia. Boh nechce mať lásku len v sebe, ale bohato sa rozlieva v skutkoch stvorenia, vykúpenia a posvätenia, ktoré všetky môžeme vidieť ako dielo trojjediného Boha, dokonalého spoločenstva života, no napriek tomu sú všeobecne a jednotlivo pripisované dielu Otca, Syna a Ducha Svätého.

Sv. Alfonz volal modlitbu „skvelý prostriedok spásy“. Modlitba bola centrom jeho duchovnej a teologickej vízie. „Ak sa modlíš, budeš spasený,“ rád hovorieval. Bez modlitby, tvrdil, by bolo nemožné nájsť cestu k Bohu. Tí, ktorí sa nemodlia, budú stratení. Skončia tak, že budú večne bezcieľne blúdiť v snahe nájsť niečo, čo zaplní otvorenú dieru v ich srdciach, dieru, ktorú môže vyplniť len Boh. Alfonz bol neústupčivý , čo sa týka ústrednej úlohy modlitby pre našu spásu. „Vravím a opakujem a budem to opakovať tak dlho, ako budem žiť, že celá naša spása závisí od modlitby; a preto nikto zo spisovateľov v ich knihách, nikto z kazateľov v ich kázňach, nikto zo spovedníkov v ich odporúčaniach penitentom by nemal spomínať nič iné viac než neustálu modlitbu.“ Staral sa o to, aby každý dostal dostatok milosti k modlitbe a považoval ju za kľúč, ktorý zjednotí tajomstvá Boha s tajomstvami ľudského srdca.

Ikona Matky ustavičnej pomoci nám ako nástroj modlitby otvára okno do večnosti, ktoré umožňuje Bohu preskúmať srdce modliacej sa osoby a vťahuje ho do intimity s ním. Modlitbu vkladá do centra ľudského príbehu, toho, ktorý žil Kristus, keď kráčal po tejto zemi a pokračuje vo svojom živote cez príslušníkov jeho tela – Cirkvi. Vo svojej dobe bol Ježiš známy nielen ako prorok, učiteľ a divotvorca, ale aj ako muž modlitby. S „Abba“, svojím Otcom na nebesiach, mal dôverný vzťah a často vyhľadával pusté, osamelé miesta, kde mohol stráviť noc v modlitbe a rozhovore s Otcom v intímnom vzťahu vychádzajúceho z Ducha, ktorého zdieľali. Učil svojich učeníkov, ako sa modliť, a túži, aby všetci, ktorí v neho veria, boli vedení tým istým Duchom, ktorý viedol jeho a podnecoval ho obetovať svoj život za život sveta. Povzbudzoval svojich učeníkov, aby Boha oslovovali „Abba, Otec,“ ako ho oslovoval aj on sám. Mali sa naňho vo všetkom spoliehať, ako sa deti spoliehajú na svojich rodičov, ktorí ich milujú. Výraz z Pánovej modlitby „príď tvoje kráľovstvo, buď tvoja vôľa, ako v nebi, tak i na zemi“ (Mt 6, 10) sa veľmi podobá na oduševnené slová Máriinho pokorného fiat: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38) a naznačuje, že Ježiš sa veľmi dobre naučil intimite modlitby od svojej matky. Mária, „žena zahalená do ticha“, učí svoje deti, ako sa modliť. Ak je Boh pre nás „Abba, Otec“, Mária je pre nás tým, čím bola pre Ježiša: milujúcou a súcitnou matkou.

 

Svätá Mária, Matka Božia

Ikona Matky ustavičnej pomoci zobrazuje Máriu, Božiu matku (Theotokos), ako drží a utešuje svojho syna Ježiša. Drží ho spôsobom, že to vyzerá, že ho zároveň prezentuje svetu. V ikone sa dajú spozorovať všetky tri elementy zrelej teologickej reflexie – Boh, ľudstvo a svet – a začínajú tajomne konať. Robia to tak, že sa rozpráva príbeh, ako Božia matka miluje Boha, človeka a svet, v ktorom sa nachádzame.

Príbeh. Ikona podnecuje našu predstavivosť tým, že nás vyzýva predstaviť si nezaznamenaný príbeh zo života Madony a dieťaťa. Vyzýva nás predstaviť si v našich mysliach dieťa Ježiša, ktorý sa kvôli nočnej more prebral zo spánku. Sen o archanjeloch Michaelovi a Gabrielovi, ktorí nad ním lietajú s nástrojmi jeho umučenia, ho natoľko rozruší, že sa zo strachu prebudí a uteká do náručia svojej matky po pomoc. Jemný záhyb na Máriinom krku ukazuje, že pozerala dole na svojho Syna, aby ho potešila, teraz ale hľadí na pozorovateľa, aby mu alebo jej pripomenula, že sa na ňu má obrátiť v čase núdze. Jej oči vskutku hľadia na pozorovateľa, nech by on alebo ona pozerali na jej obraz z rôznych pozícií v čase a priestore. Týmto spôsobom ikona spája rozprávanie o Kristovom utrpení a smrti so životom veriaceho. Tí, ktorí hľadia na ikonu očami viery, nevidia len nádherný obraz veľkej estetickej hodnoty, ale aj pozvanie k zjednoteniu ich životných príbehov so životom Ježiša a Márie, Božej matky, ktorá je tiež našou matkou, matkou Cirkvi a matkou nového ľudstva.

Svet. Zapojením predstavivosti sa ikona dotýka aj sveta, toho, čo sa nachádza mimo našich myslí a tých mnohých svetov, ktoré sú v našich mysliach vytvorené z nočných môr, ktoré nás mátajú zjavnými (a niekedy veľmi zákernými) spôsobmi. Svet je nádherné, ale aj veľmi nebezpečné miesto. Vojny, vraždy, hlad, prírodné pohromy, choroby, smrteľné nehody, slepé násilie – a zoznam môže pokračovať ďalej a ďalej. Podvedome si stále uvedomujeme možnosť smrti a niekedy nás to môže zdrviť. Veľmi ľahko by sme mohli podľahnúť hlasom strachu, ktoré nás obklopujú – niektoré z nich sú reálne, iné sú výplodmi našej fantázie – a nechať ich, aby nás paralyzovali. Máriin pohľad smeruje von, od jej Syna k nám, na svet a na všetky tie svety, ktoré sa nachádzajú v našich mysliach. Žiari z neho láska, pokoj, pomoc a ochrana. Je v súlade so slovami, prisudzovanými milovanému učeníkovi, ktorému Ježiš zveril svoju matku, keď visel na kríži (porov. Jn 19,26 – 27): „V láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach…“ (1 Jn 4, 18). Máriin zamyslený pohľad nás pozýva pozrieť sa bližšie na svet okolo nás. Pozýva nás ísť až za hranice zovňajšku a zakúsiť život taký, aký mal pôvodne byť. Volá nás pripojiť sa k tomuto hĺbavému pohľadu a spoznať naše strachy, aké naozaj sú. Máriin pohľad na svet nám pripomína jednu zo základných právd evanjelia: láska je mocnejšia než smrť. Ikona znázorňuje Máriu, ako túto základnú pravdu pripomínala svojmu malému Synovi v čase, keď bol slabý a zraniteľný. Pripomína nám, že zlo je nedostatok lásky a raz ho zaženie prenikavá prítomnosť božského svetla. Na obraze toto svetlo žiari cez Máriu a jej syna. Máme nádej, že bude svietiť aj v nás a zapáli svet.

Ľudská osoba. Ikona rozpráva o vzťahu matky k jej synovi. Nie je to len taká hocijaká matka a hocijaký syn, ale matka Boha a Spasiteľ sveta. Ježiš nám zjavuje, čo to znamená byť skutočným človekom. Mária nám ukazuje, že božský život, ktorý prúdi v jej Synovi, prúdi aj v nej a môže žiariť aj v nás. Ikona bola nazvaná „oknom do večnosti“. Okná sú priehľadnými sprostredkovateľmi svetla. Vpúšťajú svetlo do tmavých miestností a umožňujú ľuďom nazrieť do okolitého sveta. Zlaté pozadie na obraze preniká aj osobami Ježiša a Márie a nesie prísľub, že bude prenikať aj nás. Žiari cez okno ikony a vstupuje do našich duší cez okná našich očí. Iný názov pre toto božské svetlo je milosť. Mária, matka Boha a matka Cirkvi, je plná milosti. Chce, aby sme aj my boli plní milosti, pretože milosť nám otvára cestu do neba. Ikona nám pripomína, že starý svet sa pomíňa a pomaly vstupuje do nového sveta. Staré ľudstvo, zaťažené hriechom a smrťou, sa nachádza v procese znovuzrodenia. V tomto procese je premenené na nové ľudstvo, vedie ho Duch Svätý a môže slobodne žiť svoje dedičstvo: byť synmi a dcérami Boha. Pomáha nám to myslieť na skutočnosť, že tajomstvo vykúpenia znamená viac než len uzdravenie z našej rany, ktorú sme si sami spôsobili, ale aj povýšenie a transformáciu nášho bytia. Ikona nám pripomína, že Kristus sa stal človekom, aby pozdvihol našu ľudskosť do svojej božskosti, a tým, že tak spravil, nás zmenil spôsobom, ktorý presahuje aj naše najdivokejšie sny. Ikona v nás udržuje nažive prísľub prítomnej a budúcej slávy. Pripomína nám našu základnú ľudskú dôstojnosť, ktorá má pôvod v tomto svete, a predsa ho akosi tajomne presahuje.

Boh Ježiša Krista. Každý príbeh má svojho autora. Tak, ako aj každá ikona má svojho tvorcu. Za Matkou ustavičnej pomoci stojí neznámy ikonopisec. Písanie ikony bolo pre neho duchovné cvičenie, ktoré zahŕňalo pôst, modlitbu a sledovanie konkrétnych inštrukcií pre tvorbu ikony. Umelec tvorí nástroj modlitby, ktorý stavia vedľa seba symboly a obrazy, aby vyjadril zmysel pre inú dimenziu. Takú, ktorá presahuje jeho čas a priestor až do iného sveta. Podobným, ale oveľa hlbším spôsobom stojí Boh Otec za príbehom, ktorý rozpráva ikona. Ako autor nového stvorenia, príbeh o Kristovom vtelení, umučení, smrti a zmŕtvychvstaní vychádza z jeho ruky. Rozpráva ho Boh Ježiša Krista a vyjadruje jeho najhlbšie sny a nádeje pre ľudstvo. Je to príbeh nekonečnej lásky, ktorá môže a chce spraviť zdanlivo nemožné veci. Ako nám pripomína evanjelium: „Bohu je všetko možné“ (Mt 19, 26). Ikona nám to pripomína, pretože Boh je láska, jeho sen pre ľudstvo úzko súvisí s tým, o čom sníva pre seba. Vďaka Kristovi je božské a ľudské teraz dôverne zjednotené. Poľudštenie Boha v Kristovi končí zbožštením ľudstva v Márii a vo všetkých, ktorí sa obracajú k nej a k jej Synovi, aby prosili o transformujúcu milosť, ktorú nám zaslúžil Syn prijatím Otcovej vôle skrze svoje vtelenie a veľkonočné tajomstvo. Sv. Alfonz to vyjadril najlepšie: „Rajom pre Boha je… ľudské srdce.“ Príbeh, ktorý zachytáva ikona, je príbehom Krista a jeho matky Márie; je to príbeh o ľudstve a príbeh o svete. Je to tiež príbeh o Bohu a moci jeho lásky, aby vyhnal temnotu z našich duší a mohol si tak odpočinúť v jasliach našich sŕdc a dovoliť svojmu Duchu prebývať medzi nami a v konečnom dôsledku nás viesť domov.

 

Záver

Ikona Matky ustavičnej pomoci zjednocuje náš príbeh s príbehom Márie a jej syna. Zapája našu predstavivosť a pozýva nás predstaviť si zbožštené ľudstvo, ktoré žije v novom stvorení založenom na Božej láske a živote v Duchu svätom. Je dielom sakrálneho umenia, ktoré odhaľuje naše najhlbšie nádeje a túžby, ktoré nás povzbudzuje vidieť svet a naše miesto v ňom ako dielo milujúceho a milosrdného Boha. Máriin zamyslený pohľad sa dotýka sŕdc tých, ktorí nad ním vo viere uvažujú, prijímajú ho s nádejou a prijímajú jeho pozvanie s dojatím a láskou. Rozpráva príbeh o matke a dieťati, ktorí sú tiež matkou Boha a Spasiteľom sveta.

Tento príbeh je aj naším príbehom, pretože Mária nie je len Božou matkou, ale tiež matkou Cirkvi a my, spoločenstvo veriacich, sme údmi vzkrieseného a osláveného tela jej Syna. Ikona nás vyzýva „kráčať vo viere, nie v nazeraní“ (2 Kor 5, 7) a pomáha nám ísť pod zovňajšok vecí a vidieť svet okolo nás tichým, rozjímavým pohľadom. S takýmto pohľadom môžeme vidieť hlbokú pravdu o veciach a vnímať všetko okolo nás ako dotknuté milosrdnou rukou milujúceho Boha. V roku 1866 dal pápež Pius IX. túto ikonu Matky ustavičnej pomoci redemptoristom a požiadal ich, aby ju urobili známou na celom svete. Spravil to preto, že rozumel jednoduchej pravde: príbeh Márie je úzko spojený s príbehom evanjelia a musí s ním byť spojený, kým tí, ktorí mu slúžia, nesú túto správu až na koniec zeme.

Úlohou ikony v dnešnom svete nie je ponúkať konkrétne riešenia na ťažké a zložité problémy, ale pripomínať ľuďom, že ich príbeh je úzko spojený s príbehom Márie a jej Syna. Ikona nám hovorí, že premena sveta musí začať premenou ľudského srdca. Takáto zmena príde len vtedy, keď sa ľudia prestanú brániť, otvoria svoje srdcia a stanú sa zraniteľnými voči nežnej, súcitnej a milosrdnej láske „Emanuela, Boha s nami“ (Mt 1, 23).

Nakoniec, ikona Matky ustavičnej pomoci nás pozýva modliť sa všetkými spôsobmi: rečou, meditáciou, rozjímaním, liturgicky, zbožne, spoločne, osobne – akýmkoľvek spôsobom z našej strany, ktorý pozýva Boha do našich životov a prosí ho, aby konal v našom svete. Sv. Alfonz volal modlitbu „skvelý prostriedok spásy“, pretože si bol vedomý, že je kľúčom k zmene ľudského srdca. Ak sa tak stane, problémy, ktoré ťažia naše srdcia a pri ktorých svet vyzerá taký neriešiteľne zašpinený, uvidíme v úplne inom svetle.

Dennis J. Billy, C.Ss.R (provincia Baltimore)

Biografická poznámka: Dennis J. Billy, C.Ss.R viac než 20 rokov učil na Alfonziánskej akadémii Pápežskej Lateránskej univerzity v Ríme.

 

Preklad: Jana Badurová

Zdroj: cssr.news

 

Príbuzné články:

Aké posolstvo od Boha odovzdáva ikona mne?

Pôvodom z Kréty?

 

 

redemptoristi@gmail.com