DomovNovinky„Cirkev nie je futbalový tím, ktorý hľadá fanúšikov,“ hovorí František

„Cirkev nie je futbalový tím, ktorý hľadá fanúšikov,“ hovorí František

V rozhovore pre katolícky denník Italian Catholic daily Avvenire, František povedal: “Jednotu budujeme za pochodu, pretože jednota je dar, o ktorý prosíme.” Komentoval aj kritiku voči jeho dokumentu  “Amoris Laetitia”: Koncil vzal Cirkev “k jej pôvodu”, toto posúva „os  kresťanstva preč od istého druhu legalizmu, ktorý môže byť ideologický. Niektorí stále nechápu pointu, vidia veci čierno-bielo, hoci sme povolaní rozlišovať v priebehu života.”

“Cirkev nie je futbalový tím, ktorý hľadá fanúšikov.” Takto pápež odpovedá v dlhom rozhovore stĺpčekárke Stefanii Falasca z denníka Italian Catholic newspaper Avvenire. Tento rozhovor pápež poskytol pred ukončením Jubilea milosrdenstva, ktoré má veľmi ekumenický charakter. Plné znenie textu sa nachádza v novinách spomínaného periodika. V rozhovore pápež prirovnal „kritické hlasy“ voči jeho postsynodalnej exhortácii Amoris Laetitia”, k náročnému a stále neúplnému prijatiu Druhého vatikánskeho koncilu. Čitateľom pripomíname, že nedávno poslali štyria kardináli pápežovi list o niektorých pochybnostiach („dubia“) ohľadom tohto dokumentu o rodine.

“Amoris Laetitia” a “legalizmus”

“Cirkev jestvuje iba ako nástroj komunikovania Božieho milosrdného plánu pre ľudí,“ povedal František pre Avvenire. “Počas koncilu Cirkev cítila zodpovednosť, aby bola živým znakom Otcovej lásky vo svete. V Lumen Gentium sa vrátila k základom, k evanjeliu. To posúva os kresťanstva preč od istého druhu legalizmu, ktorý môže byť ideologický, smerom k osobe Boha, ktorý sa stal milosrdenstvom skrze vtelenie svojho Syna. Niektorým stále uniká táto pointa,“ povedal František na kritiku voči jeho dokumentu  Amoris Laetitia, „…vidia veci čierno-bielo, hoci sme povolaní rozlišovať v priebehu života. Koncil nám to hovorí, avšak historici vravia, že musí prejsť celé storočie, aby bol koncil riadne asimilovaný do tela Cirkvi…sme v polovici.“

Svätý rok bez  “grandióznych gest”

„Tí, ktorí si uvedomujú, ako veľmi sú milovaní, vychádzajú zo svojej osamotenosti, zo separácie, ktorá ich ženie k tomu, aby nenávideli druhých a seba. Dúfam, že mnohí ľudia si uvedomili, že Ježiš ich veľmi miluje a že mu dovolili, aby ich objal. Milosrdenstvo je meno Boha a je to aj jeho slabosť, jeho slabina. Jeho milosrdenstvo ho stále vedie k tomu, aby odpúšťal a zabúdal naše hriechy. Rád o Všemohúcom uvažujem ako o tom, ktorý má slabú pamäť. Keď už raz odpustil, zabudol. Pretože on odpúšťa s radosťou. To je všetko čo chcem (…). Ježiš nevyžaduje grandiózne gestá, chce len, aby sme prišli a vedeli si veci priznať. Sv. Terézia z Lisieux, učiteľka Cirkvi, v svojej „malej ceste“ ukazuje na Boha, ukazuje na odovzdané dieťa, ktoré zaspí, v úplnej odovzdanosti, v otcovom náručí. Pripomína nám, že tam v hĺbke sa láska nezatvára. Božia láska a láska k blížnemu idú ruka v ruke.“

“Nemal som v pláne Jubileum“ 

„Neplánoval som ho. Nechal som sa jednoducho inšpirovať Duchom Svätým. Odrazu sa to stalo. Nechávam sa viesť Duchom. Stačí len to, že človek je poslušný Duchu Svätému, že mu dovolí, aby konal, čo chce. Cirkev je evanjelium, je to dielo Ježiša Krista. Nie je to cesta ideí, alebo nástroj na potvrdzovanie týchto ideí. V Cirkvi sa dejú isté veci, keď nastane ten správny čas, keď ponúkneme seba samých.“

Čoraz intenzívnejšie ekumenické stretnutia  

„Je to cesta, ktorá začala na koncile a pokračuje ďalej. Je čoraz intenzívnejšia. Je to cesta, nie som to ja. To je cesta Cirkvi. Stretol som sa s hlavami a predstaviteľmi cirkevných spoločenstiev. Je to pravda. Moji predchodcovia sa však tiež podobne stretávali. Ja nič neurýchľujem. Rýchlosť, ktorou napredujeme, môže vyvolávať zdanie, že tempo sa stupňuje. Je to Aristotelov princíp motus in fine velocior, keď použijem pojem fyziky.”

Cukríky patriarchu Bartolomeja 

„Keď sme boli na ostrove Lesbos, bola taká situácia, že sme spolu pozdravovali ľudí. Zohol som sa, aby som pozdravil malého chlapca. On však o mňa nemal záujem. Pozeral sa za mňa. Obzrel som sa a uvedomil som si, prečo. Vrecká patriarchu Bartolomeja boli plné cukríkov, dával ich deťom a oni sa rozplývali šťastím. Taký je Bartolomej. Je to muž, ktorý je schopný viesť dopredu Veľký pravoslávny koncil napriek mnohým ťažkostiam. Má schopnosť viesť hlboké teologické dišputy o teológii práve tak, ako to vie s deťmi.“

Obvinenie z toho, že Cirkev robí protestantskou  (po pápežskej návšteve v Lund)

„Vôbec ma to neoberá o spánok. Pokračujem na ceste, na ktorú sa vydali moji predchodcovia. Idem v šľapajach koncilu. Čo sa týka názorov, vždy je dôležité všimnúť si, v akom duchu sú vyjadrené. Ak nie sú vyjadrené v zlom duchu, pomáhajú nám na ceste vpred. Niekedy človek hneď vycíti, kedy kritické hlasy chcú len ospravedlniť už zakorenený názor, kedy sú neúprimné a vyjadrované v negatívnom duchu s cieľom vytvárať rozdelenia. Niekedy človek hneď rozpozná, že určité formy rigorizmu sa objavujú preto, že niečo chýba a nastáva potreba ukryť svoje hlboké sklamanie sa za akési brnenie.  Keď ste videli fim Babettina hostina, viete o akom rigidnom správaní hovorím.“

Praktický ekumenizmus a teologické diskusie 

“To nie je o tom, že pre chudobných niečo odložíme. Slúžiť chudobným znamená slúžiť Kristovi, pretože chudobní sú jeho telom. Keď však slúžime chudobným spolu, potom sa kresťania spájajú, aby sa dotýkali Kristových rán. Mám na mysli prácu, ktorú robí Caritas spolu s luteránskymi charitatívnymi organizáciami, vo svetle mojej návštevy v Lund. Toto nie je nejaké ustanovenie, to je cesta. Postaviť „veci týkajúce sa doktríny“ proti „veciam týkajúcim sa pastorácie“, nie je v súlade s evanjeliom a vytvára to zmätok.“

Jednota medzi kresťanmi je cesta 

„Jednota sa netvorí našimi rozhodnutiami zjednotiť sa, pretože sme všetci na ceste nasledovania Ježiša. Na tejto ceste môže dôjsť k zjednoteniu skrze toho, ktorého nasledujeme. Nasledovanie Krista nás zjednocuje. Obrátenie znamená dovoliť Pánovi, aby v nás žil a pôsobil skrze nás. Takýmto spôsobom budeme zjednotení aj v našej spoločnej misii ohlasovania evanjelia. Pri spoločnom kráčaní a spoločnej práci si uvedomujeme, že sme zjednotení v Pánovom mene, a že to teda nie sme my, ktorí vytvárame jednotu. Uvedomujeme si, že to Duch nás pohýna a ženie vpred. Ak ste poslušní Duchu, povie vám,  čo ďalej, on urobí zvyšok. Nemôžete nasledovať Krista, ak vás Duch nepohýna vpred svojou mocou. To je dôvod, prečo Duch je tým, ktorý má úlohu vytvárať jednotu. Preto hovorím, že jednota sa tvorí za pochodu, jednota je totiž milosťou, o ktorú máme prosiť. Preto tiež opakujem, že prozelytizmus medzi kresťanmi je hriechom. Cirkev nikdy nerastie prostredníctvom prozelytizmu, ale skrze „príťažlivosť“, ako vysvetľoval Benedikt XVI. Prozelytizmus medzi kresťanmi ako taký je vážnym hriechom, pretože protirečí dynamike, ktorou sa človek stáva kresťanom a ostáva kresťanom. Cirkev nie je futbalový tím, ktorý hľadá fanúšikov.“

Podstata ekumenizmu 

„Postúpiť celý proces namiesto zaberania miesta je tiež podstatou ekumenickej cesty. V tejto historickej chvíli je cesta k jednote trojaká. Musíme kráčať spolu pri konaní diel charity, modliť sa spolu a potvrdzovať spoločné vyznanie viery, ktoré je vyjadrené v spoločnom mučeníctve prijatom v Kristovom mene, v ekumenizme krvi. Tu vidíte, že aj sám nepriateľ rozpoznáva našu jednotu, jednotu pokrstených. Nepriateľ sa tu nemýli. Tu všade si môžeme všimnúť viditeľné prejavy jednoty. Spoločná modlitba je viditeľná. Spoločné vykonávanie charitatívnych diel je viditeľné. Spoločné mučeníctvo v mene Krista je viditeľné.“

“Rakovina” v Cirkvi

„Som stále toho názoru, že rakovina v Cirkvi je spôsobená tým, že jeden druhého glorifikuje. Prípustné je to u tých, čo nepoznajú Ježiša Krista a nikdy ho nestretli. Ak však človek, ktorý patrí do Cirkvi, sa v nej pohybuje s cieľom podnecovať a zintenzívňovať  svoj hlad po moci a potvrdzovať seba, takýto človek je postihnutý chorobou duchovnej slepoty. Takýto človek na Cirkev pozerá ako na ľudskú skutočnosť, ktorá je sebestačná, kde sa všetko deje podľa logiky ambícií a moci. Luther vo svojej reakcii odmietal aj obraz Cirkvi, ktorá je organizáciou napredujúcou bez Pánovej milosti, ktorá ju berie ako samozrejmosť, alebo dokonca žije s presvedčením, že milosť je jej apriori garantovaná. Znovu a znovu prichádza pokušenie budovať Cirkev zameranú na seba samu, pokušenie, ktoré končí v neporozumeniach a rozdelení.“

Pravoslávni a jednota, ktorá jestvovala v prvom tisícročí 

„Mali by sme sa pozrieť späť na prvé tisícročie. Môže nás to inšpirovať. Neznamená to, vrátiť sa v čase akýmsi mechanickým spôsobom. Neznamená to len jednoducho „hodiť spiatočku“. Niektoré aspekty platia aj dnes (…). V prvých storočiach Otcovia Cirkvi vedeli, že Cirkev stále žije z Božej milosti. Preto zvykli hovoriť, ako som to spomenul pri rozličných príležitostiach, že Cirkev nevyžaruje svoje vlastné svetlo, preto ju nazývali “mysterium Lunae”, tajomstvo mesiaca. Cirkev síce osvecuje, avšak to nie je jej vlastné svetlo. Preto, keď je Cirkev zahľadená príliš do seba samej namiesto toho, aby ostala zameraná na Krista, vznikajú rozdelenia. Tak tomu bolo na začiatku druhého tisícročia. Zameranie na Krista nás oslobodzuje z tohto zlozvyku a tiež od pokušenia triumfalizmu a rigorizmu. Vedie nás na spoločnú cestu poslušnosti Duchu Svätému, ktorý prináša jednotu.“

(Zdroj: Vatican Insider, 18. 11. 2016)

Zdroj

Preklad: redemptoristi Bratislava