Na 11. september pripadá liturgická spomienka a 14. septembra si pripomíname výročie smrti blahoslavenej Márie Celesty Crostarosy, zakladateľky rehole Redemptoristiek.

Ponúkame vám článok z našej knihy Svetlá pre biednych, ktorá vyšla v našom vydavateľstve Slovo medzi nami.

Mária Celesta ako žena a zakladateľka

Boh si vyvolil túto ženu, aby s jej pomocou uskutočnil svoje plány. Pripravil si ju na to tým, že jej dal vedomie svojej ustavičnej prítomnosti, ale ťažkosti z jej cesty neodstránil. Práve naopak – musela podobne ako Kristus prejsť svoju horu Tábor i Golgotu, aby tak žila jeho životom na zemi. Napriek množstvu vnútorných rozporov vždy si vedela odvážne vybrať krížovú cestu, neohrozene brániac pravdu, a to aj na úkor dobrej povesti (po Neapoli o nej dlho kolovali klebety ako o falošnej vizionárke a rebelujúcej mníške). Niekedy jej horlivosť považovali za pýchu, ale to si nevšímala; vždy išla za hlasom svojho svedomia a niesla následky svojich rozhodnutí. Keď berieme do úvahy mentalitu jej súčasníkov a ich predstavy o úlohe ženy, dokážeme si predstaviť, koľko síl ju to stálo. Po troch storočiach dejiny ocenili veľkosť jej ducha. Totiž zmeny, čo presadil Falcoia, a nánosy doby sa časom stratili ako zbytočné a nepotrebné. Ale všetko, čo tak veľmi bránila, pretrvalo dodnes. Až v našich časoch sa našli dokumenty – svedectvá, listy –, ktoré odkrývajú skutočné motívy jej konania. Možno povedať, že vlastne jej nábožnosť, najmä v otázke svedomia, zodpovedá mentalite súčasného človeka, pre ktorého by bolo ťažké prijať slepú poslušnosť a ktorý je veľmi citlivý na svoju slobodu.

V jej živote nás uchvacuje dôslednosť a sila ducha, najmä keď si vďaka jej knihám uvedomíme neustály boj s pochybnosťami, ktoré ju gniavili v každej ťažkej situácii. Musela sa často rozhodovať proti všeobecnej mienke. Ako často sa musela usilovať o pokoj srdca, aby neupadla na duchu a nezriekla sa svojej cesty! Na mnohých stranách svojich kníh popisuje toto prekonávanie pochybností, zúfalstva, pokušení satana a odsúdenie ľuďmi. Zachraňovala ju iba istota Božej prítomnosti a nezlomná viera v prijaté zjavenie i pokora, ktorá jej napriek porážkam a neúspechom nedovoľovala upadnúť na duchu. Pokora, ktorá ju učila stavať Božie veci nad vlastné.

Ešte jedno môžeme na nej obdivovať. Nezávisle od všetkého vždy vedela konať dobro. Pod náporom ľudskej zloby a nepochopenia sa mohla uzavrieť, upadnúť do apatie a rezignácie. Ona však „vyžarovala“ oživujúceho ducha, reformovala, premieňala. Vďaka tomu si získala ľudské srdcia a odhaľovala falošné súdy o sebe. Príbeh jej života ukazuje, že človek s otvoreným srdcom musel podľahnúť sile jej osobnosti a zamilovať si ju. Tak to bolo so svätým Alfonzom, svätým Gerardom, pátrom Mazzinim, s mnohými prvými redemptoristami, s ktorými ju spájalo hlboké duchovné priateľstvo.

Čo bolo tajomstvom jej vytrvalosti, hnacou silou neľahkého života? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Bola to jednota s Bohom – veľmi hlboká dôvernosť, ktorá spôsobila, že v Bohu našla svojho Majstra, Sprievodcu, Tešiteľa, Priateľa, Kráľa a Pána svojej duše. Uistil ju, že sám sa postará o budúci inštitút a ona sa má stať iba jeho základom, trvalým a pevným vďaka znášaným poníženiam. Dokázala tomu uveriť a čakať na realizáciu Božích sľubov. Nepretržité prebývanie s Pánom rozmnožovalo jej nádej, niekedy aj proti všetkej nádeji. Dôvera v Boha jej dávala ešte jeden tromf: pretože sa mu nikdy neprotivila, nikdy ho nesklamala, aj on spĺňal jej prosby a modlitby. Ako každý človek modlitby, ktorý je Božím dôverníkom, aj ona mohla veľa vyprosiť pre utrápený svet, pre svojich bratov a sestry, zvlášť hriešnikov. Ako spomína v Autobiografi i, Boh vypočul jej modlitby dokonca aj keď sa modlila za ukončenie zemetrasenia v okolí Foggie. To je jeden príklad, ktorý dejiny zaznamenali. Koľko však táto vnímavá, citlivá a Boha milujúca žena predniesla prosieb? Modlitba bola pre ňu podľa jej slov ako dýchanie, ako vzduch, ako sen, ako jedlo. Bola presvedčená, že modlitba je v ľudskom živote nevyhnutná. Ba čo viac – tvrdila, že nielen vyvolení, ale každý človek je povolaný ku kontemplácii, k zotrvávaniu v Božej prítomnosti, a že len tak dosiahne šťastie už tu na zemi, šťastie, ktoré sa nazýva svätosť.

Rehoľa sestier redemptoristiek a jej charizma 

Avšak najväčším dielom, čo po sebe zanechala Mária Crostarosa, je nová rehoľa. Zo začiatku sa nazývala Rehoľa najsvätejšieho Spasiteľa. Keď roku 1750 predložili na schválenie jej pravidlá, vzhľadom na už jestvujúcu kongregáciu s takým názvom Svätá stolica zmenila názov. Tak ako pred rokom v prípade kongregácie pátrov. Napokon dostala názov Rehoľa najsvätejšieho Vykupiteľa, analogicky k mužskej kongregácii z dôvodu spoločných začiatkov a duchovných pút oboch inštitútov.

Svätý Alfonz sa pričinil aj o jej rozšírenie, pretože keď sa stal biskupom diecézy Santa Agata dei Goti, priviedol tam redemptoristky a odtiaľ sa rehoľa v 19. storočí rozšírila do iných krajín Európy. Dnes má kláštory na piatich kontinentoch.

Súčasné konštitúcie redemptoristiek potvrdzujú, že „Rehoľu najsvätejšieho Vykupiteľa tvoria komunity, ktoré sa usilujú naplno žiť Kristovo evanjelium vo všetkých rozmeroch ľudskej a náboženskej existencie. V duchu autentickej vernosti vnuknutiu Márii Celeste Crostarosy, a tiež duchovnej a apoštolskej tradície alfonziánskeho spoločenstva, túžia byť v Cirkvi a vo svete zvláštnym spôsobom jasným svedectvom a živou pamiatkou paschálneho tajomstva vykúpenia, v ktorom Otec skrze Krista v Duchu Svätom zrealizoval svoj plán lásky“ (Konštitúcie 1). Redemptoristky túžia naplniť toto poslanie svojím životom oddaným kontemplácii Boha, horlivou modlitbou za bratov, zvlášť redemptoristov, a pohostinným otvorením sa všetkým, ktorí hľadajú v ich kláštoroch uzobranie, stretnutie s Bohom a svedectvo viery.

Kontemplácia, liturgia, Eucharistia a život v spoločenstve sú pre redemptoristky prameňom a pokrmom pre ich svedectvo: „Neustála kontemplácia tajomstva Krista rozvíja v nás postoj usmievavej a vyžarujúcej radosti, úprimnej prostoty a pravdivej lásky, ktoré charakterizujú naše spoločenstvo. Nehľadáme tvrdý a prísny štýl života, ani mimoriadne umŕtvovania, ale usilujeme sa žiť podľa ducha blahoslavenstiev v atmosfére uzobrania a modlitby pripomínajúcej večeradlo“ (Konštitúcie 10).

Klauzúra a kontemplatívny štýl života neobmedzujú túto misiu, ale stávajú sa účinným prostriedkom na jej plnenie. Umožňujú totiž uzobranie a osamostatnenie potrebné pre všetkých, ktorí sa chcú naplniť Bohom, aby ho mohli priniesť iným. Sú bránami, otvárajúcimi sa pre Boha. Poslanie redemptoristiek možno opísať jedným slovom – láska, ktorá sa stáva impulzom k modlitbe a k stretnutiu s núdznymi ľuďmi. Svedectvo je prostým, evanjeliovým ohlasovaním radostnej zvesti, že Boh je prítomný v človeku a veľmi túži, aby žili jeho životom a milovali jeho srdcom. On totiž – ako píše Mária Celesta Crostarosa – túži naďalej žiť v nás a putovať po svete, naďalej milovať a zachraňovať, lebo „zomrel, aby ako zmŕtvychvstalý žil vo svojich stvoreniach“.

Za svoju najlepšiu majsterku v pokračovaní života Ježiša považuje redemptoristka – podľa vzoru Márie Celesty – Máriu, ktorá bola jeho najdokonalejšou ikonou na zemi: „Matka Lásky, utiekam sa k tebe, aby na tvoj príhovor bol do mňa dobre vtlačený živý obraz Ježiša, aby nebeský Otec hľadel na mňa s bezhraničnou láskou, ako hľadí na svojho milovaného a božského Syna v sebe“ (Cvičenia lásky).

Príbuzné články:

2. výročie blahorečenia Márie Celeste Crostarosy

Modlitba redemptoristky Lucie z kláštora v Kežmarku

Ikona Matky ustavičnej pomoci v Kežmarku

Spicilegium hostoricum o Celeste