„Rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi… V tvojom potomstve budú požehnané
všetky národy zeme“ (pozri Gn 22,17-18; porov. Gal 3,16).

Na rozdiel od minulej nedele na druhú pôstnu nedeľu v prvom čítaní nepadne o zmluve
ani slovo. Napriek tomu možno povedať, že v úryvku o obetovaní Izáka sa priam dotýkame
toho, čo tvorí jej podstatu.

Celý život Abraháma je postavený na zmluve, ktorú s ním uzavrel Pán, a iba na základe
tejto zmluvy dostáva zmysel každý krok jeho života. Vlastným obsahom tejto zmluvy je
Božie prisľúbenie, že Abrahám sa stane otcom veľkého potomstva: „‚Pozdvihni oči k nebu
a spočítaj hviezdy, ak ich môžeš spočítať.’ A povedal mu: ‚Toľko bude tvojho potomstva’“
(Gn 15,4-6).

Toto prisľúbenie dáva zmysel už Abrahámovmu odchodu z otcovského domu do
neznáma (pozri Gn 12) a predstavuje základnú osnovu celého jeho života (pozri Gn 15;
17;18), napriek tomu, že naplnenie prisľúbenia je z ľudskej perspektívy po veľmi dlhú dobu v
nedohľadne.

Už sa zdá, že Pánova zmluva dostáva konkrétne obrysy. Narodil sa mu dlho očakávaný
syn. Začalo sa mu dariť. Keď tu náhle do tejto nádejnej situácie zaznieva Pánova výzva:
„Vezmi svojho syna Izáka, svojho jediného syna, ktorého miluješ, odober sa do krajiny
Morija a tam ho obetuj ako celopal na hore, ktorú ti ukážem.“ (Gn 22,1-2).

Boh znova vstupuje do Abrahámovho života, podobným spôsobom, ako to bolo vyjadrené
v 12. kapitole knihy Genezis, keď ho vyzval, aby opustil svoju krajinu a odišiel do krajiny,
ktorú mu ukáže. Tentoraz ho podrobuje skúške, a nie hocijakej: „svojho jediného syna,
ktorého miluješ, obetuj ako celopal“. Abrahám nemohol v žiadnom prípade predvídať takúto
výzvu. Má sa zrieknuť práve toho daru, čo bol po celý čas jeho života podstatným článkom
zmluvy, ktorú s ním Boh uzavrel. Boží príkaz mal prakticky zničiť prísľub, že v Izákovi sa
stane otcom veľkého národa.

Vo svojom príkaze Boh zdôrazňuje Abrahámovu lásku k svojmu dieťaťu: „vezmi svojho
jediného syna, ktorého miluješ.“ Akoby mu tým chcel povedať: „Abrahám, dobre viem, koho
ti kážem obetovať. Nie je to chyba a ani náhoda. Chcem, aby si mi dal toho, koho na zemi
miluješ najviac“. Abrahám bol určite ochotný vzdať sa všetkého, aby zachránil Izákov život.
Bol pripravený zomrieť sám namiesto svojho syna. Ale Božie volanie bolo jasné.

Prečo Boh neraz siaha po tom, k čomu je človek najviac naviazaný, čo mu dáva najväčšie
ľudské, emocionálne zadosťučinenie? Pretože človek, ktorý je na inú osobu alebo k
pozemským pominuteľným veciam citovo naviazaný, je v pokušení považovať ich za svoje
vlastníctvo; aby sa pre ne stal bohom a uznal ich za svojho boha.

A ako Abrahám reaguje?: „vstal včasráno, osedlal osla a vzal so sebou svojich dvoch
sluhov a svojho syna Izáka… a vybral sa na cestu k miestu, ktorú mu Boh označil“ (pozri Gn
22,3). Abrahám v skúške obstál. Kvôli Bohu bol ochotný obetovať to najvzácnejšie, čo mal na
tomto svete: svojho milovaného syna a dediča. Hneď nato na vrchu Morja Pán zopakuje svoj
veľký prísľub: „Prisahám sám na seba, Jahveho slovo: pretože si to urobil, že si mi neodoprel
svojho syna… rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom
brehu… V tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme, pretože si poslúchol môj
hlas“ (Gn 22,15-18).

Abrahám skrze bolesť odovzdania toho „najvzácnejšieho“ dorastá vo viere a po skúške
dostáva znovu svojho syna ako dar a „prisľúbenie“. Pochopil, že podstatou zmluvy nie sú
Božie dary, ba ani ten najväčší a najvznešenejší z jeho darov, ale sám Boh. Príbeh o obetovaní
Izáka vyvoláva otázku: „K čomu sa upína môj život? K Božím darom, alebo k Bohu
samotnému?“

P. Viktor Mišuth CSsR

Použité biblické citácie: Sväté písmo – Jeruzalemská Biblia. Trnava : Dobrá kniha, 2013.