Nie je náhoda, že v prvom čítaní prvej pôstnej nedele sa až päťkrát opakuje slovo zmluva. Stojí za to objaviť toto kľúčové slovo na začiatku pôstneho obdobia pre pochopenie nášho miesta vo svete. Kniha Genezis spomína o nej v perspektíve príbehu o Noemovi.

Ilustračný obrázok: Zmluva s Noemom, mozaika od Borisa Anrepa v kaplnke Najsvätejšej sviatosti vo Westminsterskej katedrále (www.worldhistory.org)

O Noemovi sa v nej píše, že „bol spravodlivý a bezúhonný človek medzi svojimi vrstovníkmi. Chodieval s Bohom“ (Gn 6,9). Od ostatných významných postáv, ktoré poznáme z Biblie, sa Noe výrazne odlišuje. Väčšina biblických postáv má svoju hlavu a veľa rečí. On mlčí. Za celý čas nepovie jediné slovo. Pán mu oznámi, že vyhubí všetko živé na zemi a Noe pokrčí ramenami. Boh mu prikáže postaviť archu a Noe sa nepýta, nevyjednáva, že postavenie obrovskej lode je veľa práce a ak má vydržať s loďou plnou zvierat nejaký čas na nedozernej hladine, potrebuje viac mužov, ako len troch. Nenavrhuje, že by mohol on, spravodlivý, presvedčiť ľudí, aby svoju zlobu oľutovali a priniesli Bohu obete, aby im mohol Boh odpustiť… Nič, ticho.

V tomto všetkom nás Noe ako sprievodca prvej pôstnej nedele učí poslušnosti Pánovmu slovu.

Keď vody potopy opadli, Boh povedal Noemovi, aby vyšiel z archy a znovu osídlil zem. Noe je tu predstavený ako nový človek, nový Adam a praotec ľudstva. Jeho prvou činnosťou po potope bolo prinesenie obety Bohu. Takto Noe pokračuje v Ábelových skutkoch.

Boh prijíma Noemovu obetu, požehnáva ho a uzatvára s ním zmluvu. Udelené požehnanie pripomína prvé požehnanie, adresované Adamovi a Eve v raji (porov. Gn 1,28; 9,1.7). Zaujímavé na tom je to, že zmluva, o ktorej sa tu hovorí, sa netýka len Izraelitov, ale všetkých ľudí: „… ustanovujem svoju zmluvu s vami… a so všetkými živými bytosťami, s každým človekom“ (porov. Gn 9,8-15). Zároveň dáva prísľub: „Nikdy už nezničia vody potopy všetko živé; nebude už potopa, ktorá by spustošila zem“ (Gn 9,11).

Znamením tejto zmluvy je dúha, jeden z najkrajších atmosférických javov na zemi, ktorý je pre mnohé kultúry a náboženstvá mostom medzi zemou a nebom. Boh sľubuje, že vždy, keď sa na nebi objaví dúha, bude táto zmluva pripomínaná.

Hebrejské slovo pre dúhu je kešet, doslova „oblúk v oblaku“. Slovo oblúk sa používa aj pre luk. Ako luk smerujúci nadol naznačuje koniec bitky, tak dúha, ktorej konce siahajú k zemi, naznačuje koniec Božieho hnevu. Boh teda „odkladá svoj luk“, nechce ľudí zničiť, nechce všetkých tých, v ktorých je zlo, pozabíjať, nechce ich ani obchádzať „oblúkom“, ale chce ich zachrániť a „priniesť im spásu – priniesť nám spásu“! A tak keď sa naplní čas posiela svojho Syna, aby hlásal, ako to zaznieva v dnešnom evanjeliu: „Obráťte sa a verte evanjeliu“.

Na záver sa zamyslíme nad tým: Aké pocity vo mne vyvoláva dúha a iné prírodné javy? Sú podnetom k velebeniu Boha? Dokážem čítať banálne každodenné udalosti ako znamenia, ktorými ku mne hovorí Pán?

P. Viktor Mišuth CSsR

Použité biblické citácie: Sväté písmo – Jeruzalemská Biblia. Trnava : Dobrá kniha, 2013