Prinášame vám zamyslenie redemptoristu P. Rastislava Dluhého nad súčasnou situáciou v súvislosti so zákazom verejných bohoslužieb vo svetle liturgických čítaní z posledných dní. P. Rastislav momentálne už druhý rok pôsobí v našej komunite v litovskom Kaunase.

Od nedele vnímam liturgické čítania inak. Určite je to spôsobené aj terajšou situáciou vo svete. V nedeľu sme čítali o Samaritánke (Jn 4). Pýtala sa na to, v ktorom chráme sa treba klaňať Bohu. V Judey alebo na hore Gerazim v Samárii? Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme… Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ (Jn 4, 21-24) Teraz je množstvo kresťanov doma kvôli karanténe. Aj doma sa môžeme klaňať Bohu v Duchu a pravde. Veď tým najdôležitejším chrámom Boha sme my sami, ako to hovorí Pavol (1 Kor 6).

V pondelok v omšovej liturgii zaznel aj text (2 Kr 5), kde vidíme významného veliteľa sýrskeho vojska Námana, ktorý šiel za prorokom Elizeom, aby ho uzdravil. Je zaujímavé, že prorok poslúžil “na diaľku” bez bezprostredného kontaktu s chorým. Dokonca ani nevyšiel von, aby pozdravil cteného hosťa, ktorého to samozrejme pobúrilo, keďže sa unúval precestovať veľkú vzdialenosť z cudzej krajiny:

„Náman teda šiel s koňmi a vozmi a zastal predo dvermi Elizeovho domu. Elizeus poslal k nemu posla s odkazom: „Choď a okúp sa sedem ráz v Jordáne, potom ti telo ozdravie a budeš čistý!“ Náman sa nahneval a odišiel so slovami: „Myslel som si, že vyjde ku mne, bude vzývať meno Pána, svojho Boha, rukou sa dotkne malomocného miesta a uzdraví ma.” (2 Kr 5, 9-11)

Aj my sme zvyknutí v liturgii na “sviatostný spôsob”, prostredníctvom ktorého koná Boh. Hlavne my katolíci sme na to citliví, keďže vnímame sviatosti ako ustanovené Bohom. V nich je vždy prítomné slovo, ale aj znak, často pozostávajúci z materiálnej skutočnosti. Voda, olej, chlieb, víno. Sme zvyknutí, že spoločenstvo veriacich počas liturgie vidíme a počujeme. Rovnako sme zvyknutí na kňaza, ktorý v osobe Krista predsedá liturgii. Teraz sme však ako sýrsky veliteľ, ktorý bol chorý . Sme pred dverami proroka, ale on nevyjde vonku, aby sa porozprával a položil na nás ruky, s modlitbou za uzdravenie, alebo aby nás pomazal olejom. Ostáva nám viera v moc Boha, ktorý pôsobí aj mimo svoje hlavné kanály.

Utorkový text nás preniesol do čias služby proroka Daniela, do obdobia Babylonského zajatia. Ľud nemal ani chrám, ani kňazov, ani chrámovú liturgiu:

„A niet v tomto čase ani kniežaťa, ani proroka, ani vodcu, ani celopalu, ani krvavej obety, ani darov, ani kadidla, ani miesta, kde by sme ti priniesli prvotiny, aby sme našli milosrdenstvo. Ale prijmi nás skrúšených srdcom a ponížených duchom; nech je dnes pred tebou naša obeta ako zápalné obety baranov a býkov a ako tisíce tučných baránkov, a zdokonaľ tých, čo ťa nasledujú, lebo nebudú zahanbení tí, čo dúfajú v teba. A teraz ťa chceme nasledovať celým srdcom, a s bázňou hľadáme tvoju tvár. Nezahanbi nás, ale zaobchádzaj s nami podľa svojej miernosti a podľa svojho veľkého milosrdenstva. Vysloboď nás svojou obdivuhodnou mocou a osláv svoje meno, Pane.“ (Dan 3, 38-43)

Na omši sa väčšina ľudí teraz nemôže zúčastňovať. Boh však prijíma obetu skrúšeného srdca. Pán práve takých ctiteľov hľadá, čo ho budú velebiť v Duchu a pravde. Keď nás Pán oslobodí a budeme sa môcť stretnúť opäť v chráme a prijímať sviatosti, verím, že budeme oveľa viac disponovaní v srdci a v duchu klaňať sa mu v pravde.