píše Francesca Morelli, talianska psychologička

Myslím, že stvorený svet pozná spôsob, ako dať do poriadku veci a svoje zákony vo chvíli, keď sú hore nohami. Obdobie plné nezrovnalostí a protirečení, ktoré prežívame, nám umožňuje zamyslieť sa…

V období, v ktorom klimatické zmeny zapríčinené poškodzovaním životného prostredia dosiahli znepokojujúcu úroveň, Čína ako prvá a po nej ďalšie krajiny sú nútené uzavrieť sa; ekonomika kolabuje, ale ovzdušie je (zrazu) podstatne čistejšie. Vzduch je lepší; hoci treba použiť rúško, ale dá sa dýchať…

V historickom momente, v ktorom sa isté diskriminujúce ideológie a politiky, so silným vábením neslávnej minulosti,  nanovo hlásia o slovo v celom svete, prichádza vírus, ktorý nám dáva zakúsiť, že v jedinom momente sa môžeme stať diskriminovanými, vylúčenými, zadržiavanými na hraniciach, tými, ktorí prenášajú choroby. Aj keď to nie je naša vina. Aj keď sme bieli, zo Západu a cestujeme prvou triedou.

V spoločnosti založenej na výkone a konzume, v ktorej všetci fungujeme 14 hodín denne a naháňame sa ktovie za čím, bez nedelí a sobôt, bez prázdnych miest v pracovnom kalendári, od jedného momentu k druhému, prichádza stopka.

Zostávame doma celé dni. Sme prinútení zaoberať sa časom, hodnotu ktorého sme stratili, pretože ho zrazu nedokážeme vyjadriť v peniazoch. Vieme ešte ako s ním naložiť?

V období, keď je výchova vlastných detí delegovaná na cudzie osoby a inštitúcie, vírus zatvára školy a núti nachádzať alternatívne riešenia, aby otcovia a mamy boli opäť spolu so svojimi deťmi. Núti nás znova byť rodinou.

Vo sfére, v ktorej sa vzťahy, komunikácia a spoločenský život odohrávajú v „ne-priestore“ virtuálnosti, sociálnych sietí, vzbudzujúc ilúziu blízkosti, vírus nám berie opravdivú blízkosť, tú skutočnú: žiadne dotyky, bozky, objatia; s odstupom; v chlade ne-kontaktu.

 A my sme doteraz tieto gestá a ich zmysel považovali za niečo samozrejmé!

V období mentality spoločnosti, kde starať sa o svoje políčko sa stalo pravidlom, vírus nám posiela jasné posolstvo: jediný spôsob, ako sa z toho dostať, je vzájomnosť, zmysel pre spolupatričnosť, spoločenstvo, vnímanie, že sme súčasťou čohosi väčšieho, o čo môžeme mať starostlivosť a čo sa môže postarať o nás. Zdieľaná zodpovednosť, vnímanie, že od tvojho konania závisí nielen tvoja budúcnosť, ale budúcnosť všetkých, ktorí sú okolo teba. A že ty závisíš od nich.

Ak teda nezačneme hon na bosorky a nebudeme sa domáhať odpovede, čia je to vina alebo prečo sa to všetko deje, ale spýtame sa, čo sa môžeme z toho naučiť, myslím, že všetci budeme mať toho dosť veľa na rozmýšľanie a konanie.

Pretože voči stvorenému svetu a jeho zákonom máme evidentne veľký dlh.

Hovorí nám to vírus. Za veľkú cenu.

Zdroj: http://www.vita.it/it/article/2020/03/10/francesca-morelli-ecco-cosa-ci-sta-spiegando-il-virus/154346/

Preložil P. Ján Andrejov CSsR