Formácia laikov v náboženských spoločenstvách

V procese oživovania a prehlbovania náboženského života kresťanskej spoločnosti je dôležitým činiteľom pastorácia malých skupín. Zdôrazňujú sa tu dva dôvody, ktoré svedčia o tom, že malé skupiny v Cirkvi budú vždy potrebné. Prvý dôvod – tak konal Kristus. Mal zámer formovať učeníkov v malých skupinách. Druhý dôvod je skôr psychologický. Výsledky vedeckých štúdií poukazujú na to, že každý normálny človek pociťuje túžbu patriť ku skupine či spoločenstvu.

V pastoračnej práci sv. Klementa zvláštnu úlohu odohrávali tri spoločenstvá: Spolok oblátov, ktorý založil vo Varšave, skupinu vynikajúcich ľudí zo života vedeckého, literárneho a kultúrneho, ktorý neskôr nazývali „kruh Hofbauera“, skupina študentov z univerzitného prostredia vo Viedni a tiež veriaci zhromaždení v bratstvách.

1. Spolok oblátov

Klement Hofbauer, ktorý žil na prelome XVIII. a XIX. storočia, dobre rozpoznal poslanie laikov v Cirkvi. Neobmedzil úlohu laikátu len na pasívnu účasť v živote Cirkvi, ale sa usiloval angažovať laikov k činnej spolupráci. Klement vytvoril skupiny vedomých a angažovaných kresťanov, ktorí chceli dávať príklad pravého kresťanského života vo vlastnom dome a pôsobiť v určitých spoločenských centrách. Na ľudí sa malo pôsobiť cez skupiny. Malé náboženské spoločenstvá pôsobiace pri farnostiach poznajú svoje prostredia a sú si vedomé, čo im hrozí. Sú zorientované v tom, čo treba urobiť pre ochranu blížnych a ako to čo najúčinnejšie a konkrétne vykonať. Takéto skupiny sa môžu preto vo veľkom stupni pričiniť k ochrane členov Cirkvi pred hroziacim sa zamotaním do spoločenskej patológie. Tým prispievajú k obnove Cirkvi, ktorá je svätá, ale v svojom lone má ľudí duchovne chorých a ohrozených.

Majúc to všetko na zreteli, sv. Klement v roku 1788 zriadil takéto spoločenstvo. Skupina prijala názov „Spolok oblátov“. Vznik tohto spoločenstva súvisí s tým, že sv. Klement sa poznal s kňazom Jozefom Diesbachom, keď bol študentom vo Viedni. Diesbach mal takúto skupinu v Turíne, a neskôr vo Viedni, kde bola nazvaná Kresťanské priateľstvo. Bol to tajný náboženský spolok, ktorý okrem prehlbovania duchovného života svojich členov si za jedno z hlavných úloh kládol propagovanie dobrých kníh, aby takto reagoval na deštrukčné myšlienky osvietenstva, slobodomurárstva a jozefinizmu. Spolok sústreďoval predovšetkým laikov, ale tiež aj duchovných. Okrem šírenia dobrých kníh sa členovia zaväzovali viesť hlboký náboženský život. Podpisovali sa písmenami A. C., čo bolo skratkou názvu spolku („Amicizia Christiana“).

Všetko poukazuje na to, že Klement a jeho priateľ Tadeáš Hübel sa stretli s Jozefom Diesbachom vo Viedni v roku 1782, keď ešte študovali na tamojšej univerzite. Vďaka tomu sa spoznali so spolkom Kresťanské priateľstvo a so spismi sv. Alfonza, z ktorých vyše 25 sa nachádzalo v tamojšej knižnici.

Hofbauer voči Diesbachovi prejavoval úctu a priateľstvo. V liste generálovi redemptoristov P. Pietrovi Blasuccimu písal: „Bol som s ním v nezvyčajnom priateľstve. Bol veľmi vzdelaný a vynikal vynikajúcou svätosťou.“ Klement nazýval Diesbacha tvorcom „veľkého diela“, ktoré bolo založené „pre dobro svätej katolíckej viery a rozvoja Božej Cirkvi.“

Porovnaním úloh, aké si dávali Kresťanské priateľstvo a Spolok oblátov možno povedať, že Klement čerpal mnoho príkladov a návrhov pre svoju prácu s laikmi vo Varšave a vo Viedni práve od skupiny Diesbacha.

Na začiatku venujme pozornosť (odôvodneniu) vysvetleniu vzniku Spolku oblátov, Klement to zaznamenal v úvode k stanovám tohto spolku: „Vzmáhajúce sa zlo a nemorálnosť medzi ľuďmi prekračuje všetky hranice. Neveriaci ľudia sú rozhodnutí urobiť všetko, aby odstránili vieru na zemi a každú stopu po náboženstve. Preto sa veriaci majú spojiť, aby chránili svoju vieru a odovzdali ju pre [nasledujúce] pokolenia. A lásku ku Kristovi ukážeme tým, že spoločne pomôžeme tým bratom, ktorí schádzajú z cesty pravdy.“

V cirkevnej pastoračnej činnosti sa odporúča, aby každá skupina vo farnosti formovala vo sebe isté morálne postoje. Aby sa dosiahli ciele danej skupiny, sú písané predpisy, stanovy či konštitúcie opisujúce úlohy a formáciu členov. Členovia sa vtedy môžu navzájom ovplyvňovať a mobilizovať sa v úsilí zdokonaľovať vlastnú osobnosť a pomáhať iným, čiže aktívnu účasť pri realizácii úloh skupiny. Takúto šancu zlepšenia sa, aby sa pomáhalo iným, dávali členom Spolku oblátov ich stanovy. Pozostávali z pätnástich bodov. Hlavé myšlienky možno predstaviť nasledovne:

1. Spolok oblátov nebol bratstvom, ale spolkom vybraných osôb. Mali to byť ľudia overení a vyskúšaní.

2. Kandidáti boli prijímaní na skúšobné obdobie, ktoré trvalo jeden rok. Potom kandidát mohol zložiť sľub a dostal oficiálny dokument prijatia.

3. Zvolávali sa pravidelne schôdze (najčastejšie v súkromných domoch). Vymieňali sa na nich myšlienky a skúsenosti, prehodnotili sa metódy práce a boli prednesené konferencie a prednášky.

4. Členovia zo všetkých síl mali nasledovať Ježiša Krista.

5. Mali sa zapájať do sviatostného života Cirkvi.

6. Boli zaviazaní preukazovať vernosť Učiteľskému úradu Cirkvi a pápežovi.

7. Všetci členovia boli zaviazaní pestovať život modlitby. V tomto ohľade boli dôkladné pokyny.

Oplatí sa spomenúť ešte jeden cieľ spolku, ktorý nebol v stanovách priamo spresnený, ale bol realizovaný. Menovite ide o boj so slobodomurárskymi vplyvmi. V tomto ohľade boli slobodomurári voči redemptoristom nepriateľsky nastavení, zvlášť úradníkmi Varšavského kniežatstva. Tento boj bol veľmi odvážnym rozhodnutím, pretože táto vplyvná organizácia bola v hlavnom meste veľmi rozvetvená. Ako sa neskôr ukázalo, boj redemptoristov a ich oblátov so slobodomurárstvom urýchlil zrušenie kláštoru pri farnosti sv. Benona v roku 1808.

Po dvadsiatich rokoch jestvovania spolku sv. Klement predložil jeho stanovy k schváleniu Svätej stolici. Hofbauer v prosbe písal, že jeho najväčšou túžbou je zväčšovať Božiu slávu a Cirkvi a oživiť zbožnosť laikov i horlivosť kňazov: „Dokonca ľahostajný sa stane horlivejším každodenným rozjímaním a každoročnými duchovnými cvičeniami.“ Klement bol toho názoru, že podobne aj laici potrebujú pomoc, aby ich nábožnosť bola stále dokonalejšia. Tiež chcel, aby Svätá stolica schválila nasledujúce privilégiá pre členov spolku:

1) Aby všetci laici mali podiel na odpustkoch, ktoré Svätý Otec udelil alebo udelí v budúcnosti Kongregácii Najsvätejšieho Vykupiteľa.

2) Aby diecézni a rehoľní kňazi mohli užívať privilégiá udelené členom Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa, zvlášť, aby sa mohli modliť liturgiu hodín a slúžiť sv. omšu o Najsvätejšom Vykupiteľovi.

Hofbauerovo úsilie a pápežské potvrdenie bolo korunované úspechom. Kongregácia pre šírenie viery (De Propaganda Fide) za pontifikátu pápeža Pia VIII. schválila spolok a jeho stanovy 29. júla 1804.

O niekoľko rokov neskôr Klement Hofbauer upravil regulu Spolku oblátov Najsvätejšieho Vykupiteľa: Verhaltungs-Regel für die Ausgeopferten der Versammlung des allerheilgsten Erlösers. V prvej časti hovorí o cieli spolku. V druhej boli vymenované čnosti, a akých sa mali cvičiť počas jednotlivých mesiacoch.

Spolok oblátov bol vytvorený nielen v Poľsku. Všade tam, kde prišli pracovať redemptoristi, sa organizovala táto forma pastoračnej práce s laikátom. Tak vznikli spolky v Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku a Čechách.

Spolok oblátov bol v tomto období nepokojov a ohrození viery skupinou, ktorá si prehlbovala náboženský život a pomáhala iným veriacim pri plnení kresťanských povinností. Umožňovala širokému okoliu kontakt s dobrou knihu, pomáhala pri prehlbovaní viery, prekonávaní negatívnych vplyv osvietenstva a slobodomurárstva. „Sám som videl, aké hojné ovocie vydal spolok, zvlášť vo Varšave, v Kostole sv. Benona“ – písal kardinál Litta sekretárovi Kongregácii pre šírenie viery arcibiskupovi Dominikovi Copplovi.

Erwin Dudel napísal, že „Hofbauer nebol ani jediný, ani prvý, ktorý prišiel na tento nápad. Tejto veci však dal tvár a priam svetovú explóziu.“ Na túto dobu, to boli teda veľmi novátorské nápady.

Piotr Kożlak CSsR: Razem w ewangelizacji najbardziej opuszczonych. Udział świeckich w apostolskim wymiarze charyzmatu Zgromadzenia Najświętszego Odkupiciela. Duchowośċ redemptorystowska. Homo Dei, Kraków, 2003, s. 140 – 146.

Príbuzné články: