DomovNovinkyObláti – prvotná forma apoštolátu laikátu v Kongregácii redemptoristov

Obláti – prvotná forma apoštolátu laikátu v Kongregácii redemptoristov

Obláti – prvotná forma apoštolátu laikátu v Kongregácii redemptoristov

Prvou formou zúčastňovania sa laikov v apoštolskej činnosti redemptoristov v dokumentoch Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa boli obláti. Boli to veriaci laici, ktorí priamo nespolupracovali s redemptoristami, ale svojou – najčastejšie duchovnou – prítomnosťou a modlitbovým združením sa zúčastňovali na poslaní a duchovných dobrách Kongregácie redemptoristov. Ich prítomnosť v Kongregácii možno prirovnať k inštitúcii „tretích rádov“ (terciárov). Dodnes sa zachovala tradícia prijímania oblátov do Kongregácie spolu s udeľovaním zodpovedajúcich privilégií.

1. Začiatky oblátov

Históriu oblátov v Kongregácii najsvätejšieho Vykupiteľa možno rozdeliť na šesť období:

1) Obdobie zakladateľa – sv. Alfonza de Liguori, od 1732 do 1787 roku.

2) Obdobie vyšších predstavených tzv. “rozdelenej kongregácie” (P. Francesco de Paola, P. Andrea Villani v Neapolskom kráľovstve), od 1780 do 1793 roku.

3) Obdobie vyšších predstavených kongregácie nerozdelenej (P. Paulo Blasucci, P. Nicola Mansione, P. Kamil Ripoli, P. Vincent Trapanese), v rokoch 1793 – 1853.

4) Obdobie vyšších predstavených kongregácie zaalpskej, v rokoch 1788 – 1853 (P. Klement Hofbauer, P. Joseph Passerat, P. Rudolf Smetana).

5) Obdobie vyšších predstavených kongregácie v Neapolskom kráľovstve v roku 1854 – P. Giuseppe Lordi, P. Celestino Berruti.

6. Obdobie vyšších predstavených sídliacich v Ríme, od roku 1855. Prvým bol P. Nicolas Mauron. On tiež dal základy ďalšiemu rozvoju inštitúcii oblátov v Kongregácii redemptoristov.

Sv. Alfonz de Liguori prevzal zvyk iných reholí či rehoľných kongregácií, aby laikov, zvlášť zaslúžilých dobrodincov a pomocníkov, urobil účastnými na zásluhách a privilégiách Kongregácie redemptoristov. Sú tri dokumenty z rokov 1758, 1761 a 1777, ktoré poukazujú na to, že sv. Alfonz priraďoval takúto účasť laikom.

Prijímanie laikov ako dobrodincov sv. Alfonz nechápal len vo vonkajšom či čestnom význame. Z dokumentov vyplýva, že laici, ktorí boli prijatí, boli sv. Alfonzom považovaní za „pravých členov Kongregácie, úzko spojených s rehoľníkmi.“ V dokumente zverejnenom v roku 1761, čítame: „Mocou schválených dokumentov vás, laikov, prijímame ako našich konfrátrov a pripájame vás k duchovným dobrám našej Kongregácie. Budú za vás obetované sv. omše počas vášho života i po vašej smrti. Navyše chceme, aby ste v domoch našej Kongregácie redemptoristov, kdekoľvek pôjdete, boli srdečne prijatí vzhľadom na vaše zásluhy.“

Historici Kongregácie redemptoristov sa zamýšľali nad tým, na akom základe sv. Alfonz de Liguori prijímal laikov do Kongregácie. P. Rudolf Smetana píše: „Samotné prijatie laikov, aby mali účasť na duchovných dobrách Kongregácie, nepotrebovalo žiadne privilégium, pretože generálny predstavený inštitútu, a takým bol sv. Alfonz, mal právo prijímať laikov spoza Kongregácie a určovať stupeň ich účasti na duchovných dobrách, ako vyjadrenie vďačnosti Kongregácie redemptoristov pre laikov.“

Zvyk prijímania oblátov najviac rozšíril sv. Klement Hofbauer, prvý generálny vikár mimo Talianska. Sv. Klement – ako hovoria dokumenty – „človek majúci apoštolského ducha, dal tejto inštitúcii nový vzlet a vytvoril trochu inú formu oblátov.“ Vo Varšave založil Spolok oblátov Najsvätejšieho Vykupiteľa. Bolo to spoločenstvo osôb, ktoré tvorilo istý druh tajného združenia. Ich hlavnou úlohou bolo prebudzovanie viery v rodinách a propagácia náboženských kníh. Z Varšavy sa Spolok oblátov rozšíril do iných krajín Európy. Stopy jeho činnosti môžeme nájsť v Rakúsku, Švajčiarsku a Nemecku. V roku 1804 sv. Klement dostal od pápeža Pia VI. potvrdenie regúl tohto spolku.

Okrem sv. Klementa iní vyšší generálni predstavení a ich neapolskí vikári a generálni vikári mimo Talianska, pokračovali v praktizovaní účasti na zásluhách a privilégiách Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa laikov. Od 1855 roku tento zvyk prešiel na rímskeho generála.

Prijímanie laikov medzi dobrodincov Kongregácie redemptoristov sa stanovovalo v závislosti od krajiny, rôznymi slovami: v Taliansku – „dare la figliolanza“, v Nemecku „als Aufgeopferten aufnehmen“. V iných regiónoch sa používali latinské slová „afilliare“, „aggregare“, „inter oblatos cooptare“.

Generálna kapitula z 1855 roku (Generálnym predstaveným bol vtedy P. Mauron) právomoc prijímať oblátov do Kongregácie redemptoristov zverila provinciálnym predstaveným. Zatiaľ čo P. Mauron určil čas a množstvo prijímaných laikov k dobrodincom Kongregácie. Z listov provinciálnych predstavených z Belgicka, Francúzska a Švajčiarska vyplýva, že prijímali nielen laikov ako oblátov, ale venovali pozornosť tomu, že určený počet potenciálnych oblátov v nejakej provincii je veľmi malý v porovnaní s počtom dobrovoľníkov, ktorí majú byť prijatí do kruhu oblátov.

Hoci si P. Mauron ako generálny predstavený nikdy nerezervoval právomoc prijímať oblátov do Kongregácie, ale – ako to bolo vyššie zaznamenané – odovzdal ju tiež provinciálnym predstaveným, v praxi sa ukázalo, že prijímanie laikov provinciálmi do počtu oblátov zaniklo. Nestalo sa to mocou dekrétu pátra generála, ale skrze samotný fakt, že provinciáli neprijímali laikov k oblátom. Tiež predstavení v kláštoroch redemptoristov skrze svojich provinciálnych predstavených predkladali pátrovi generálovi, aby on ustanovil laikov za oblátov Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa.

Dokumenty podávajú tiež fakt, že niektorým laikom sa priznával podiel na duchovných dobrách Kongregácie, ale neboli prijímaní medzi oblátov. Stalo sa to napr. v prípade členov Spolku apoštolátu modlitby. Iní laici, z neznámych príčin boli považovaní za oblátov, ale nezapísali ich do Knihy oblátov.

Do kruhu oblátov vstupovali nielen osoby, ale tiež celé rodiny, združenia, či dokonca kongregácia a rehole. Medzi oblátmi sa nachádzali tiež mnohí z tých, ktorí opustili – z rôznych príčin – Kongregáciu redemptoristov. „Tá milosť im bola udeľovaná, keď sa im odmietlo prijatie do Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa,“ píše P. Sampers. Okrem nich členmi Kongregácie, ako obláti, boli predstavitelia rôznych stavov a povolaní. Medzi nimi sa nachádzali klerici, kňazi i biskupi, a tiež „osoby z vyšších tried.“

Z obdobia P. Maurona sa zachovali isté formuly prijímania oblátov do Kongregácie redemptoristov. Formuly sú upravené do niekoľkých rôznych verzií textov. Vo svojom základnom obsahu sa však medzi sebou nelíšia. Okrem iného možno v nich prečítať, že „laikom je pridelená účasť na duchovných dobrách Kongregácie vzhľadom na zásluhy jednotlivých redemptoristov a zakladateľa Kongregácie – sv. Alfonza de Liguori.“

Obláti, ktorí boli prijímaní do Kongregácie, tvorili zároveň niečo podľa vzoru bratstva. Za cieľ si kládli vlastné posvätenie a pomoc duchovne opusteným, zvlášť zamotaným v ťažkých hriechoch. Chýba zmienka o priamej pomoci laikov v apoštolských dielach redemptoristov. Zdá sa, že ich úloha bola zameraná skôr na modlitbovú pomoc.

Hoci za P. Maurona si možno všimnúť časté prijímanie laikov ako účastníkov duchovných dobier kongregácie, neviedlo k vzniku inštitútu, čiže niečoho oficiálnejšieho než spolok. Presná príčina tohto faktu nie je známa. Páter Sampers naznačuje, že P. Mauron odstúpil od zámeru vytvoriť inštitút vzhľadom na to, že kardinál Constantino Patrizi vymenoval tzv. Piam unionem in honorem B. M. V. de Perpetuo Succursu, aby ju o päť rokov neskôr, 31. marca 1876, premenoval na Arcibratstvo Matky ustavičnej pomoci. Po prečítaní stanov arcibratstva sa pripúšťa, že P. Mauron nechcel inštitút, ktorý by mal ten istý – alebo veľmi podobný – cieľ a tú istú spiritualitu.

Venujme teraz pozornosť na význam a rozvoj chápania termínu „oblát“ v dejinách Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa. Skôr než to slovo našlo svoje miesto v terminológii, ktorá nás zaujíma, termín „oblatus“ („oblatio“) sa v klasickej latinčine objavoval veľmi zriedkavo. Až od stredoveku začal nadobúdať rôzne a konkrétne významy. Najčastejšie sa vťahoval na rehoľný život a rehoľné právne predpisy. V cirkevnom jazyku označoval osobu zasvätenú Bohu v kláštore.

Redemptoristi, ktorí sa zaoberali históriou oblátov, si všimli, že sv. Alfonz de Liguori namiesto slova „oblatus“ („oblatio“) používal „professus“ („professio“). Prečo? Veď „oblatio“ bolo používané na označenie daru (donum), a slovo „professio“ sa spájalo s s dodatočnými dvomi termínmi: viera a rehoľa (vyznanie viery i rehoľná profesia). Ukazuje sa, ako zdôrazňuje P. Joseph Low, že v prvom vydaní pravidiel (regúl) kongregácie, ktoré vlastnoručne vytvoril Alfonz de Liguori, na označenie rehoľnej profesie sa objavuje slovo „professione“, ale preto že dokument bol vytvorený podľa vzoru reguly mníšok Najsvätejšieho Vykupiteľa, ktorá zahŕňala formulu slávnostnej profesie. Krátko nato, keď sv. Alfonz pripravoval nové vydanie regúl, namiesto slov „professione“ („professi“), sa objavujú slová „oblatione“ („oblati“). Takže počas generálnej kapituly v roku 1747 je reč o oblácii v chápaní zloženia rehoľných sľubov. Tiež v pápežskom texte regúl sú zachované slová „oblatio“ – „oblati“. Podobne je to tiež v jednom z najstarších katalógov hovoriacim o rehoľnej profesii, ktorý bol vytvorený na osobné odporúčanie sv. Alfonza. V roku 1781 vo vzťahu k rehoľnej profesii novicov nachádzame slová „oblationes“.

Zdá sa, že takýto stav má niekoľko dôvodov. Prvým je už spomínané slovo prevzaté z reguly mníšok Najsvätejšieho Vykupiteľa. Druhý dôvod je spojený s vtedajšou spoločensko-politickou situáciou Neapolského kráľovstva. Správa neapolského kráľovstva patrila k najväčším nepriateľom pápežskej moci a protivníkom udeľovania Cirkvi akýchkoľvek privilégií. Rehoľný život, hoci tolerovaný, bol rigoristicky kontrolovaný štátom, tvrdo sa stavalo proti vzniku nových kongregácií či reholí. Sv. Alfonz, vyštudovaný právnik, si rýchlo uvedomil, že sa treba vyhýbať všetkému, čo by malo formu novovznikajúcej rehole. Vo všetkých oficiálnych listoch, sa sv. Alfonz usiloval, aby Kongregáciu Najsvätejšieho Vykupiteľa predstavil ako spolok diecéznych kňazov žijúcich spolu.

V pomenovaní, ktoré odlišuje profesa od obláta, by oblát bol osobou, ktorá nie je spojená s kongregáciou rehoľnými sľubmi. Takýto pojem obláta sa zachoval až do generálnej kapituly v roku 1969.

V stanovách kongregácie redemptoristov z 1969 roku, vydaných s opravami touto generálnou kapitulou, sú obláti spomínaní ako „trvalých alebo dočasných spoločníkov v našom apoštoláte.“ Avšak nie je tu už zmienka o zásluhách a milostiach, na ktorých by mali účasť. V Direktóriu predstavených z roku 1970 sa niekoľkokrát spomínajú obláti. Po prvé, právo prijímať oblátov do kongregácie redemptoristov má generálny predstavený, on tiež má privilégium vytvárať bratstva oblátov. Po druhé, vymenované sú dni, v ktorých obláti môžu získať úplné odpustky. A po tretie, každá žiadosť alebo prijatie laikov medzi oblátov musí prísť z (vice)provincie a musí obsahovať odporúčajúci list príslušného predstaveného.

Na generálnej kapitule redemptoristov v roku 1973, bolo v krátkosti spomenuté o úlohe oblátov v kongregácii. Kapitula dala moc generálnemu vedeniu kongregácie, aby sa zaoberal obnovením spôsobu prijímania laikov do Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa. Nový spôsob prijímania oblátov do kongregácie sa mal realizovať v súlade s konštitúciami (č. 79 a 80) a stanovami (č. 02; 057 – 059).

2. Povinnosti a privilégiá oblátov

Možno si všimnúť, že prvé roky oficiálnej prítomnosti laikov v kongregácii redemptoristov boli konkretizované v príslušnosti k nej ako obláti. Počas skoro tristo rokov jestvovania kongregácie redemptoristov v Cirkvi táto príslušnosť ku kongregácii sa značne menila.

V posledných vypracovaných Konštitúciách a stanovách Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa čítame: „Kongregácia si môže pridružiť oblátov, klerikov alebo laikov. Nech ich považuje alebo podnecuje ako trvalých alebo dočasných spoločníkov v tomto apoštoláte.“ (KS 02) Dokumenty kongregácie ďalej opisujú, že: „oblátov, ktorí majú účasť na duchu a na misionárskej činnosti kongregácie, je potrebné patrične poučiť a podporovať trvalým spoločenstvom.“ (KS 085)

Účasť oblátov na apoštolskom živote redemptoristov v jednotlivých provinciách upresňujú provinciálne stanovy. A tak napr. Varšavská provincia redemptoristov stanovila tri formy ich účasti:

a) Priamejšia účasť v apoštoláte niektorých kňazov alebo laikov. V tom prípade sa musia nechať viesť kongregácii. Podporujú kongregáciu svojou apoštolskou činnosťou, príkladom vlastného života a svedectvom v práci, namiesto toho majú podiel na duchovných dobrách kongregácie.

b) Ďalšia účasť v našom apoštoláte laikov, ktorí sú rôznym spôsobom spojení s našimi kláštormi v provincii. Zapájajú sa do apoštolského diela vykonávaním rôznych služieb, vrátane s fyzickou prácou, za pomoc a duchovnú starostlivosť kongregácie.

c) Duchovná účasť (čestná) osôb, ktorí sa zvlášť zaslúžili pre provinciu. Rozhodnutím  predstavených je umožnené mať podiel na duchovných dobrách kongregácie.

Iný popis problematiky oblátov podáva Direktórium predstavených kongregácie redemptoristov. Nedefinuje ich identitu ani úlohy, ale popisuje spôsob ich prijímania a privilégie, aké môžu očakávať. Každá žiadosť o eventuálne prijatie oblátov musí prísť z (vice)provincie a má obsahovať odporúčajúci list predstaveného (vice)provinciála. Na žiadosti má byť meno a priezvisko danej osoby, so znením, ako má vyzerať na prijímacom dokumente, presná adresa a dôvod, prečo si táto osoba zaslúži na prijatie. Prijímanie oblátov, ako tiež zriadenie bratstva oblátov v ktoromkoľvek z našich domov je rezervované generálnemu predstavenému.

V roku 1968 Apoštolská penitenciária určila, že za bežných podmienok môže oblát získať úplné odpustky v týchto dňoch: v deň zápisu do Bratstva oblátov vo sviatky: Najsvätejšieho Vykupiteľa, Nepoškvrneného počatia Panny Márie, Matky ustavičnej pomoci, sv. Alfonza de Liguori, sv. Klementa Hofbauera, sv. Gerarda Majellu a sv. Jána Nepomuckého Neumanna. Obláti sa „tešia zo všetkých odpustkov a iných duchovných dobier, ale nie z jurisdikcie priznanej kongregácii pápežom.“

Možno si teda všimnúť, že oficiálna apoštolská úloha laikov v začiatkoch kongregácie redemptoristov bola sprevádzaná skôr spôsobom modlitbovej zodpovednosti za apoštolské dielo kongregácie. Okrem modlitbového rozmeru vidieť tiež iné apoštolské angažovania, avšak v oficiálnych dokumentoch kongregácie sa nenachádzajú.

Piotr Kożlak CSsR: Razem w ewangelizacji najbardziej opuszczonych. Udział świeckich w apostolskim wymiarze charyzmatu Zgromadzenia Najświętszego Odkupiciela. Duchowośċ redemptorystowska. Homo Dei, Kraków, 2003, s. 190 – 200.

Príbuzné články:

rastidl@gmail.com

Člen Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa