V tretiu nedeľu v Cezročnom období, 21. januára 2024, pápež František oficiálne začal Rok modlitby. Nasledujúce mesiace nás povedú k Jubileu 2025 a je potrebné pripraviť sa na tento mimoriadny rok milosti intenzívnou, horlivou, skutočnou a úprimnou modlitbou. Celý rok je venovaný nielen modlitbe, ale aj znovuobjaveniu hodnoty osobnej modlitby a jej absolútnej potreby v živote každého človeka, Cirkvi a celého sveta. Keď sa hovorí o modlitbe, spomína sa aj svätý Alfonz. Je známy najmä vďaka dvom veciam: vianočnej piesni „Zostupuješ z hviezd“ (Tu scendi dalle stelle) a výroku: „Kto sa modlí, bude spasený, kto sa nemodlí, bude zatratený“. Dnes, rovnako ako v Alfonzových časoch, nemôžeme poprieť nevyhnutnosť modlitby pre každého veriaceho. Vlažné duše môžu podávať mnoho dôvodov, aby ospravedlnili svoj nezáujem o modlitbu, ako napríklad: neviem sa modliť, nemám charizmu modlitby, nemám čas, modliť sa je recitovanie formuliek naspamäť… to nie je pre mňa, kto som ja, aby som Bohu hovoril, čo má robiť, keď on to už vie, nudí ma to!

Alfonz ako človek múdry a znalec krehkosti ľudskej duše, aby povzbudil ľudí k modlitbe, napísal dielo s názvom Modlitba, veľký prostriedok spásy. Píše v ňom aj toto: „Modlitba je istou kotvou pre tých, ktorým hrozí stroskotanie, je nesmiernym pokladom bohatstva pre chudobných, je najúčinnejším liekom pre chorých a je istým ochrancom pre tých, ktorí sa chcú zachovať vo svätosti“; modlitba umožňuje človeku otvoriť sa milosti, aby denne plnil Božiu vôľu a dosiahol vlastné posvätenie; robí z neho Božieho priateľa, je vnútorným dialógom s ním, zdrojom sily a tvorivosti, ktorý je nevyhnutný pre mravný život.

Podľa svätého Alfonza modlitba musí byť neustálym a dôverným rozhovorom s Bohom. Nie modlitba, ktorá sa deje so strachom, hanbou, úzkosťou alebo, čo je ešte horšie, so smútkom či zatrpknutosťou. Modliť sa znamená byť v láske, dôvere a blízkosti s Bohom. Obraz, ktorý ponúka, je obrazom dialógu medzi priateľmi, ba dokonca s najbližším priateľom. Aby bola modlitba dôverná, musí byť častá a intenzívna. Rozhovor s Bohom sa nedá uponáhľať ani okrajovo uskutočniť za jeden deň. Je potrebné mu venovať aspoň začiatok a koniec dňa. „Nemali by sme sa nechať zastaviť ťažkosťami s nachádzaním času. Ak sme presvedčení o nevyhnutnosti modlitby, budeme schopní „vymyslieť“ si na ňu čas a vynahradiť si to, čo by sme mohli premárniť.“ Modlitba podlieha dynamike postupnosti. Je to cesta rastu k dokonalosti, ktorej vrcholom je láska k Bohu. Živá modlitba sa z priemernej stane horlivou, zo zriedkavej sa stane častou, zvyčajnou, pretože ak je Boh vždy prítomný v človeku, aj človek musí byť vždy prítomný Bohu; z urečnenej a trýznivej modlitby sa postupom času stane modlitba jednoduchého pokoja, z pochmúrnej sa stane svetlou, až dosiahne výšiny kontemplácie. Záverom každej modlitby je utiekanie sa k Márii. Nemáme prístup k Otcovi inak ako cez Syna, ktorý je sprostredkovateľom spravodlivosti, ale nemáme prístup ani k Synovi inak ako cez matku, ktorá je sprostredkovateľkou milostí a svojím príhovorom nám získava zásluhy, ktoré pre nás získal Ježiš.

Ak by sme chceli zhrnúť Alfonzove myšlienky o modlitbe, mohli by sme povedať, že modlitba je ako dýchanie, je to, samozrejme, životná potreba, ale je aj prirodzené, netreba, aby nás niekto učil dýchať, my sme na to už uspôsobení. Ak je teda modlitba rozhovor s Bohom tvárou v tvár, nikto ju nemusí učiť, nevyžaduje si časový odstup. Musíme sa naučiť, aby každý okamih nášho života bol modlitbou, neustálou myšlienkou obrátenou k Bohu. Od poďakovania za dar nového dňa, cez poďakovanie za deň, ktorý si mi dal, až po dôveru v spánku, je toľko myšlienok, ktoré treba obrátiť k Bohu, a všetky sú modlitbami. A keď zatvárame oči, aby sme zaspali? Nech tlkot nášho srdca naďalej udáva rytmus chvály Bohu Láske.

prof. Filomena Sacco

Zdroj: www.alfonsiana.org/blog a www.cssr.news

Preklad: mediálny tím redemptoristov