Redemptoristi si tento rok pripomínajú sté výročie od príchodu na Slovensko. O pokračovanie misie redemptoristov sa počas týchto sto rokov zaslúžili mnohé generácie redemptoristov. Jedným z nich je aj páter Jozef Bednárik CSsR, ktorého sté výročie od jeho narodenia si tento rok rehoľa pripomína.

Páter Jozef Bednárik patril do druhej generácie redemptoristov pochádzajúcich zo Slovenska. Bol prvým slovenským novicom, ktorý mal noviciát na Slovensku (Stropkov). V časoch normalizačného útlaku pôsobil ako vikár viceprovinciála. Od roku 1985 bol poverený vedením viceprovincie a v roku 1986 vymenovaný za viceprovinciála.

Narodil sa 7. novembra 1921 v Zelenči pri Trnave. Keď v roku 1934 nastúpil na štúdium v rádovom gymáziu redemptoristov – juvenáte v Libějoviciach u Vodňan (okres Strakonice), iný Zelenčan, páter Ján Kintler (1912 – 2004), už pomaly končil štúdium na bohosloveckom učilišti redemptoristov v Obořišti (za kňaza bol vysvätený 16. júna 1935).

V roku 1940 nastúpil do noviciátu v Stropkove a nasledujúci rok zložil rehoľné sľuby. Dva roky študoval na štátnom gymnáziu v Michalovciach, kde v roku 1943 maturoval. Po štúdiu na bohosloveckej fakulte v Bratislave a bohosloveckom učilišti redemptoristov v Obořišti (okres Příbram) bol 20. júna 1948 arcibiskupom Josefom Beranom (1888 – 1969) vysvätený za kňaza. Štúdium slovenčiny a francúžtiny na bratislavskej univerzite nedokončil, lebo ho 14. apríla 1950 pri likvidácii kláštorov internovali v centralizačnom tábore v Podolínci. Po roku dostal zvolávací lístok do PTP (Pomocný technický prápor) v Mimoni (okres Česká Lípa). Tu pracoval dva a pol roka ako robotník na stavbách. Po prepustení do civilu pracoval od roku 1954 v Bratislave ako šofér a skladník.

V Bratislave sa spolu s pátrami Jánom Janokom st. a Josefom Doležalom venoval bývalým novicom. Mimo teologického štúdia novici tiež navštevovali vysoké školy. Bednárik v rámci starostlivosti o teologické štúdium novicov v priebehu rokov 1956 – 1957 preložil z latinčiny a vypracoval pomôcku kresťanskej filozofie k tajnému štúdiu teológie („Prehľad kresťanskej filozofie“). Filozofické príručky potom rozmnožoval na svojom pracovisku, ktoré odovzdal každému z novicov na štúdium.

V roku 1961, v rámci Akcie Rede, redemptoristov zatvárajú. Bednárika vyšetrovali a odsúdili na šesť rokov väzenia pre trestný čin rozvracania republiky a podľa vyšetrovateľov patril k najaktívnejším členom bratislavskej ilegálnej skupiny. Čiastočný trest si odsedel vo valdickej väznici (okres Jičín), kde ho v máji 1962 zastihla amnestia. Po amnestii sa zamestnal ako baník v Nováckych uhoľných baniach. V januári 1969 mu vrátili štátny súhlas a po osemnástich rokoch mohol nastúpiť do duchovnej správy.

Apoštol Prievidze

Po niekoľkých kaplánskych miestach (Partizánske, Krupina, Martin) bol v decembri 1973 ustanovený za správcu piaristického kláštora v Prievidzi. Tu horlivo pracoval nielen v piaristickom kostole, ale pomáhal aj vo farskej pastorácii: spovedal, pochovával, krstil, zaopatroval a vyučoval náboženstvo. Popri farskej pastoráci ako neúnavný staviteľ zabezpečil opravu piaristického kostola a pomáhal pri oprave farského, ale aj okolitých kostolov. Niekoľko rokov dával na rekolekciách kňazom prievidzského dekanátu duchovné prednášky; robil akéhosi špirituála.

Stručnú charakteristiku Bednárikovho diela za štrnásť rokov pôsobenia v Prievidzi a jeho okolí podal jeho bývalý miništrant Marián: „Príchodom redemptoristu Jozefa Bednárika do piaristického kostola nastalo obdobie nevšedného rozvoja duchovnej spolupráce kláštorného a farského kostola, ako aj zveľaďovacích prác technického charakteru, práce s mládežou a dobrých vzťahov s veriacimi. Takýto stav si ani najstarší Prievidžania nepamätali. (…)“

V povedomí mnohých Prievidžanov ostal Bednárik známy ako apoštol nemocnice, ktorý neúnavne navštevoval chorých v meste, ale aj v bojnickej nemocnici. Mimoriadna charizma, jeho „partizánska“ práca v nemocnici, pri záchrane duší, je plná napínavých príbehov. O Bednárikovi sa zvyklo hovorievať, že keď ho vyhodia jednými dverami, vráti sa druhými alebo oknom. Dnes je úplne samozrejmé, že kňaz má prístup k chorým ľuďom i v nemocnici, ale vtedy to bolo takmer nemožné.

Svedectvo o tejto Bednárikovej činnosti vydala Anka v najnovšom čísle časopisu Bartolomej 11/2021: „Páter Bednárik bol vždy ochotný ísť zaopatriť zomierajúceho, aj uprostred noci. Keď po svätej omši išiel chorým zaniesť Sviatosť oltárnu (…). Vedel mimoriadne skromne pomáhať a poznal potreby človeka.“ A pridal by som ešte slová jeho bývalého miništranta Mariána: „Nikomu nepovedal nie. Zobral bicykel, štólu a išiel. A to ešte mal taký bicykel. Sme vždy hovorili: Chceš-li poznat co je dřina, kup si kolo Ukrajina! Nebol tam žiaden prevod, ale vždy hovoril: ‘Všetko na väčšiu slávu Božiu.’“

Išiel proti prúdu

Vo svojom kňazskom a rehoľnom živote išiel proti prúdu a bol za každých okolností aktívny. Aktívne sa zapájal do formácie redemptoristického dorastu v Bratislave, získaval duchovné povolania, hlavne redemptoristické (spomeniem aspoň arcibiskupa Róberta Bezáka CSsR a terajšieho provinciála pátra Václava Hypiusa CSsR), prekladal a rozmnožoval z inojazyčných materiálov literarúru, zabezpečoval a rozdával náboženské knihy, Sväté Písma či ružence. Napriek zákazu duchovnej činnosti (slúžiť sv. omše, spovedať) v rokoch 1958 až 1960 chodieval vypomáhať pri spovedaní pred vianočnými a veľkonočnými sviatkami v okolí Bratislavy. Pri odsúdení mu to nezabudli pripočítať.

Od roku 1948, keď sa dostala k moci komunistická strana, nevolil. V tom ostával zásadový aj počas pôsobenia v Prievidzi. Ako jediný zo všetkých kňazov prievidzského dekanátu sa nezúčastnil volieb do zastupiteľských orgánov. Tŕňom v oku pre ŠtB boli jeho priateľské styky, ktoré udržiaval s rehoľnými kňazmi a diecéznymi kňazmi prievidzského dekanátu. Pre ŠtB patril ku kňazom, ktorí sa snažia presadzovať politiku v duchu Diela koncilovej obnovy.

ŠtB ho neustále nenechávala na pokoji a v rámci previerky sa snažila odhaliť jeho styky ako reakčného kňaza na reakčné duchovenstvo, členov nelegálnej cirkvi a laický apoštolát, vrátane zahraničia, ako i odhaliť jeho nelegálnu činnosť v oblasti náboženského života, hlavne čo sa týka aktivizácie mládeže. Sledovala spôsoby, formy a metódy pastoračnej, ale hlavne nelegálnej náboženskej činnosti vo farnosti, prácu s mládežou a iné protizákonné konania kriminálneho, či iného charakteru.

Posledné zastavenia a cesta

Posledné roky svojho plodného života prežil v rokoch 1988 až 1997 v niekoľkých farnostiach (Handlová, Staré Hory, Uľanka, Kechnec) až po Charitný domov v Rúbani pri Nových Zámkoch, kde bol duchovným správcom sestier vykupiteliek. Z Rúbane pravidelne chodieval každú fatimskú sobotu na Starých Horách pomáhať spovedať pútnikov. Poslednou sa mu stala cesta 5. apríla 1997 na fatimskú sobotu v Starých Horách, keď zomrel pri autonehode. Pochovaný je na cintoríne v Starých Horách.

Bývalý miništrant Jozef pri spomienke na pátra Bednárika napísal: „(…) a tak ako som ho poznal, tak aj odišiel – pri ceste do práce, ktorej zasvätil svoj život. Asi to tak malo byť. Neviem si predstaviť pátra ináč ako v práci.“ Taký bol život pátra Jozefa Bednárika.

P. Viktor Mišuth CSsR