V pondeok 16. februára 2026 odišiel do večnosti P. Tadeáš Juraj Dubec, O. Praem., ktorý bol pochovaný na cintoríne v Prahe-Nebušiciach a tam očakáva deň vzkriesenia. Bodka za jedným zaujímavým životom a hrob tam niekde ďaleko v Prahe. Nedá mi však, aby som na Juraja len tak zabudol a nespomenul jeho výraznú stopu tu na Spiši v Kežmarku a tiež u nás redemptoristov na Slovensku.

S Jurajom som sa náhodne stretol v roku 1980 na fare v Lechnici, kde sme mali duchovnú obnovu s mladými. Juraj hneď prejavil záujem zapojiť sa do oázového hnutia na Slovensku a postupne zhromažďoval okolo seba kopu mladých ľudí z Kežmarku a okolia. Bol v tom čase už sirotou a v jeho kežmarskom byte sa odohrávali viaceré stretnutia, ba aj nočné adorácie. Tým, že bol aj kantorom vo
farskom kostole, viaceré adorácie sa konali tiež v dnešnej bazilike sv Kríža. Svojim hudobným nadaním a hrou na gitare dával každému stretnutiu a modlitbe zvláštnu krásu. Treba pripomenúť, že ten proces formácie mladých oázovou formou tam trvá určitým spôsobom dodnes.

Jedného dňa mi Juraj povedal, že by chcel ísť ďalej životom takým spôsobom, ako videl u mňa (nevedel totiž, že ja som zasvätený u redemptoristov). Podobnú túžbu vyjadril aj ďalší môj priateľ z Oázy Pavol Sendrej a tak sme s povolením predstavených previedli tajnú rehoľnú formáciu – noviciát, prvé sľuby a večné sľuby v roku 1987. Juraj počas tohto obdobia vyštudoval teológiu a 4. decembra 1988 bol vysvätený za kňaza – všetko počas komunizmu v tajnosti. Aj počas obdobia formácie sa Juraj stále venoval zvlášť mladým ľuďom a mal mimoriadnu schopnosť privádzať ich k Bohu. Väčšina z nich doteraz žije aktívne svoju vieru a niektorí sú zasvätení a v kňazstve. Nemôžeme zabudnúť, že redemptoristi z kežmarskej farnosti: Peter Slobodník, Rasťo Dluhý, Patrik Grotkovský, ale aj Tomáš Regeš či Peter Hertel boli vo svojom rozhodovaní ovplyvnení aj P. Jurajom. A tiež boli jeho tajnou pastoráciu ovplyvnení niektorí diecézni kňazi, zvlášť tu spomeniem prof. Petra Olekšáka.

Po nežnej revolúcií sme mohli už verejne účinkovať a pamätám si, že sme hneď v roku 1990 vykonali (P. Juraj, P. Marián Kováčik a ja) trojdňovú duchovnú obnovu v Poprade. A potom už život išiel rýchlym tempom a Juraj Dubec hľadal stále viac svoje miesto- bol na fare, bol novicmajstrom, bol predstaveným, ale nakoniec zakotvil na Strahove u premoštrátov. Zdá sa mi teraz, akoby mu stále chýbal ten domov rodiny. Trochu sme stratili kontakt, ale v máji 2023 sme ho s P. Petrom Slobodníkom navštívili v Starej Boleslavi, kde bol už nemocný v kňazskom domove. Bol to dobrý čas, kde sme spomínali na našu cestu viery a aj keď bol Juraj telesne slabý, duchom bol celkom svieži a veselý. Tak sa pre mňa ten kruh trochu uzavrel.

Je zvláštne, keď nad tým všetkým uvažujem, že všetci tí moji blízki spolubratia, s ktorými sme mohli toľko dobrého vykonať – už počas komunizmu, ale aj potom v čase slobody – Oázy, obnovy, misie, poodchádzali: P. Milan Mikloško, P. Pavol Sendrej, P. Juraj Dubec a Marián Kováčik (ten je v ohrození života v ťažkom stave). Akoby to dobro bolo treba zaplatiť utrpením a obetou. A ja som ešte tu, preto
nemôžem zabudnúť, ale chcem každému poďakovať a spoločne raz ďakovať a chváliť Boha za jeho nevyspytateľné plány a nepochopiteľné cesty. Milan, Paľko, Juraj, odpočívajte v pokoji…

P. Michal Zamkovský CSsR