Štyria redemptoristi boli vyhlásení za svätých a pätnásť ich je blahoslavených. Jedným z blahoslavených redemptoristov je Moravan Metod Dominik Trčka (1886 – 1959), ktorý zomrel v komunistickom väzení. Nedávno sa začal proces blahorečenia slovenského redemptoristu východného obradu Jána Ivana Mastiliaka (1911 – 1989), u ktorého viacerí naši pátri tajne študovali.

Na začiatku Eucharistickej modlitby o svätých sa modlime: “Ich život nám dávaš za príklad, na ich orodovanie nám pomáhaš a v spoločenstve s nimi utváraš z nás jednu rodinu.”

Príbeh redemptoristov Boh začal písať, keď sa mladý šľachtic v Neapolskom kráľovstve rozhodol počúvať jeho hlas. Alfonz Mária de Liguori (1696 – 1787) bol najstarší z ôsmich detí. Jeho rodina požívala postavenie nižšej šľachty. Alfonzov otec kládol dôraz na kvalitné vzdelanie a deťom platil súkromných učiteľov. Mladý Alfonz absolvoval hodiny cudzích jazykov, matematiky, filozofie a dejín. Jeho prísny otec trval na tom, aby sa učil kresliť a aby si osvojil aj základy architektúry. Neskôr ako kňaz zúročil toto vzdelanie, keď sám navrhoval stavby alebo prestavby komunitných domov. Svoje maliarske umenie využil pri kresbách a maľbách Ježiša Krista a Panny Márie. Neskôr používal tieto obrazy aj ako vizuálnu pomôcku na ľudových misiách.

Hodiny hudby mu dával slávny Gaetano Greco. Alfonz sa naučil komponovať hudbu a hrať na harmóniu. Zložil mnoho náboženských piesní pre misie. Jeho najznámejšia skladba Zostúpil si z hviezd je dodnes najobľúbenejšou vianočnou piesňou v Taliansku. Giuseppe Verdi v roku 1890 po vianočnej vigílii v paláci Doria v Janove priznal, že bez tejto piesne akoby ani neboli Vianoce. Tradíciou je, že slávenie pápežskej polnočnej svätej omše sa končí práve touto piesňou.

Svätý Alfonz dostal nielen dar apoštolátu slova, ale aj apoštolátu pera. Napísal 111 diel. Z pohľadu literárneho žánru, kvality obsahu a historického vplyvu sa jeho Morálna teológia všeobecne považuje za klasické dielo rímskokatolíckej morálnej kazuistiky, prístupu k morálnej teológii, ktoré sa zameriavalo na uplatňovanie práva v konkrétnych prípadoch od 17. do polovice 20. storočia.

Na hriech sa Alfonz pozeral nie len z pohľadu zločinu, trestu, väzenia a potrebného zadosťučinenia. Hriech vnímal skôr ako patológiu, ktorá volá po uzdravení, súcite a starostlivosti. Vo svojej knihe Praxis confessarii (Prax spovedania) odporúča, aby spovedník bol otcom a učiteľom a až potom sudcom. Sviatosť zmierenia chápe ako „sviatosť uzdravenia“ a pokánie ako lekársky predpis. Práve vďaka originálnemu vkladu do učenia morálnej teológie vyhlásili sv. Alfonza za učiteľa Cirkvi (1871).

Alfonz kázal s evanjeliovou jednoduchosťou a praktickým spôsobom, aby tomu rozumeli aj obyčajní ľudia. Vyhľadával chudobných tam, kde žili a pracovali. Stretával sa s nimi na modlitbe a katechéze priamo v ich dielňach. Laici sa od neho naučili evanjelizovať a katechizovať. Alfonz im k tomu zadovážil pomôcky: napísal sériu katechéz s názvom Večné pravdy. Majetnejší dobrodinci zaplatili tlač brožúrok, aby ich Alfonz mohol rozdávať.

Keď sa stal biskupom, do rovnakého spôsobu ohlasovania povzbudzoval aj kňazov svojej diecézy. V prvom okružnom liste kňazom a klerikom napísal: „Pripomíname aj arcikňazom a kňazom vo farnostiach, aby nezabúdali na svoju povinnosť kázať každú nedeľu a sviatok. Kázeň má byť jednoduchá a zrozumiteľná. Nezabúdajme na to, akých ľudí máme pred sebou. Ľudia z vidieka nemajú z grandióznych kázní nič. Takýmto ľuďom môžu kvetnaté reči len ublížiť.“ Často pripomínal, že ľudia potrebujú zažiť dotyk Božej lásky. Kazateľom opakoval, že aj malá iskra Božej lásky dokáže spôsobiť celoživotné obrátenie. Naopak, vyhrážanie sa večným zatratením človeka možno na určitý čas naľaká, ale nikdy nespôsobí trvalé obrátenie.

Ako biskup sa sv. Alfonz mimoriadne staral o materiálne potreby najopustenejších a chudobných a tiež o sociálnu spravodlivosť. Táto jeho starostlivosť sa pravdepodobne najvýraznejšie prejavila počas veľkého hladomoru v rokoch 1763 – 1764. Neúnavne sa snažil konkrétne pomôcť v zhoršujúcej sa kríze. Predal všetko, čo len mohol, aby pozháňal peniaze na jedlo pre hladných. Predal aj svoj koč a kone. Karhal predstavených za to, že sa zdráhali prejaviť štedrosť zo strachu, že im neostane na obživu pre svojich podriadených. Títo predstavení dávali chudobným iba to, čo im „zvýšilo“. Alfonz im pripomenul, že „predstavený má povinnosť nechať pre podriadených iba toľko, koľko je potrebné na prežitie. Všetko ostatné treba rozdať núdznym“. Často pripomínal občianskym autoritám, že „toto nie je len otázkou obetavej lásky, ale spravodlivosti. Bez jedla sa budú hladní búriť a nikto z nás ich za to nemôže viniť“.

Redemptoristi podľa príkladu svojho zakladateľa pracujú na rôznych miestach, nielen v mestách a na sídliskách. Pracujú v slumoch, chudobných štvrtiach, medzi chorými a opustenými.

V roku 1775 napísal Alfonz, už ako biskup, obežník pre svojich spolubratov. Stálo v ňom: „Moji drahí bratia, som si istý, že Ježiš Kristus sa pozerá na našu malú kongregáciu s veľmi nežnou láskou. Naša kongregácia je zrenicou jeho oka. Skúsenosť ukazuje, že nás považuje za hodných byť nástrojmi jeho slávy v mnohých krajinách. Jeho milosť sa rozlieva čoraz hojnejšie. Ja sa už toho nedožijem, lebo už dlho nebudem na tomto svete, ale som si úplne istý, že naše maličké stádo bude ďalej rásť. Nebudú nám pribúdať pocty a bohatstvo, ale pribudne a rozšíri sa Božia sláva. Vďaka našej práci budú iní muži a ženy lepšie poznať a milovať Ježiša Krista.“

Svätí redemptoristi

Boh písal príbeh redemptoristov ďalej a chcel doň vtiahnuť ľudí na celom svete. Svätý Klement Mária Hofbauer (1751 – 1820), pôvodom Moravan, sa rozhodol vstúpiť k redemptoristom v Taliansku. Veľmi túžil, aby bol vo Viedni založený dom tejto kongregácie. Keď sa sv. Alfonz dozvedel, o čom sníva novic Klement, povedal pátrom v Taliansku: „Boh sa určite v tamtej krajine oslávi práve cez tento nástroj.“ Na sv. Klementa sa často poukazuje ako na „druhého zaklada- teľa“. Založil kongregáciu na pôde severnej Európy. Pracoval vo Varšave aj Viedni v búrlivých časoch pred vypuknutím Francúzskej revolúcie. Napoleonská tajná polícia napísala: „Kázne tohto muža sú nebezpečné.“

Boli také nebezpečné, že dokázali zapáliť oheň, ktorý doteraz horí v redemptoristoch misionároch po celej zemeguli v 80 krajinách, v rôznych kultúrach a národoch. Sv. Klement je aj patrónom mesta Viedeň. Rozšírenie kongregácie za hranice Talianska, ktoré podporoval Klement Mária Hofbauer, otvorilo dvere redemptoristických rehoľných domov na všetkých piatich kontinentoch tisícom mužov, ktorí boli povolaní stať sa znakom Kristovho milosrdenstva pre opustených. Podobne ako sv. Alfonz, i sv. Klement pracoval s laikmi. Zhromažďoval aj veriacich intelektuálov, ktorých viedol. Títo vplyvní ľudia potom evanjelizovali každý vo svojej oblasti a snažili sa ovplyvniť kultúru.

V USA je zasa známy redemptoristia z južných Čiech Ján Neumann (1811 – 1860), prvý kanonizovaný biskup amerického kontinentu, ktorý slúžil vo Filadelfii. V duchu zakladateľa pomáhal opus- teným, založil množstvo škôl pre tých, ktorí si nemohli dovoliť vzdelanie. Redemptoristi majú vo sv. Jánovi Neumannovi vynikajúceho patróna a vzor pastoračnej služby migrujúcim, pretože aj on sám bol migrantom. Odišiel do Spojených štátov práve preto, aby pracoval s migrantmi. Zomrel mladý a vyčerpaný zo služby.

V Taliansku je veľmi známy a obľúbený svätý rehoľný brat Gerard Majella (1726 – 1755). Taliani ho poznajú ako patróna matiek. Miloval kríž, Eucharistiu a Pannu Máriu. Je známy ako ten, ktorý žil poslušnosť Bohu a predstaveným naplno. Nad dverami izby mal nápis: “Tu sa koná Božia vôľa.” Mal schopnosť vysvetľovať teológiu. Biskupi ho radi počúvali ako vysvetľuje tajomstvo Najsvätejšej Trojice a iné tajomstvá viery. Boh ho obdaril mnohými charizmami ako sú dar poznať ľudské srdce, uzdravovať a dar extázy.

Blahoslavení redemptoristi

Od svojich počiatkov sa Kongregácia vždy usilovala zachovať živú spomienku na príkladných redemptoristov. Snažil sa o to už samotný zakladateľ sv. Alfonz, ktorý vydal biografiu Gennara Maria Sarnelliho, „blízkeho priateľa a spriaznenej duše“. Alfonz napísal aj o Vitovi Curziovi, prvom koadjútorovi – rehoľnom bratovi a Paolovi Cafarovi, svojom duchovnom vodcovi. Okrem toho poveril P. Gaspara Caioneho, aby zozbieral spomienky na sv. Gerarda Majellu.

Od začiatku sa tieto pamäti zbierali z historických rukopisov Kongregácie (1782), zo spisov P. Giuseppe Landiho a potom boli vydané v biografii, ktorú napísal Antonio Tannoia (1811). P. Landi ešte v 18. storočí vydal životopis P. Caesara Sportelliho a študenta Domenica Blasucciho.

Po smrti zakladateľa (1787) P. Tannoia vydal jeho biografiu v troch zväzkoch. O desať rokov neskôr, v roku 1812, boli vydané životopisy pátrov Alessandra Di Mea a Angela Latessu ako aj rehoľných bratov Gioacchina Gaudiella a Francesca Tartaglioneho.

Napriek tomu, že niektorí z týchto redemptoristov boli povestní svojou svätosťou už počas života, Kongregácia bola v tom čase viac zameraná na zaistenie svojej budúcnosti a pre nedostatok prostriedkov nezačala žiaden proces kanonizácie pred smrťou svojho zakladateľa. Prvým prípadom kanonizácie bol sv. Alfonz, ktorý bol známy svojou svätosťou a dogmatickým učením takmer po celej Európe. Až v polovici 19. storočia po jeho svätorečení (1839) boli predložené prípady Klementa Hofbauera a Gennara Sarnelliho. V súčasnosti má Kongregácia štyroch svätých a pätnásť blahoslavených, z toho jedenásť mučeníkov.

Z hľadiska historického obdobia, v ktorom žili, naši blahoslavení členovia pokrývajú celý rozsah existencie nášho Inštitútu. Ak sa bližšie pozrieme, akým spôsobom žili svoje povolanie, vidíme, ako rozvíjali charizmu Kongregácie.

V prvých dvanástich rokoch Kongregácie bol impozantnou postavou bl. Gennaro Sarnelli (1702-1744) rovnako ako sv. Alfonz. Sarnelli bol nielen plodným autorom s osobitným záujmom o ľudí na okraji spoločnosti, ale aj jasne ukázal spoločenský dopad redemptoristickej charizmy. Rozpoznal, že prostitútky, väznení, chorí, starí a detskí robotníci sú tí „najbiednejší, ktorým sa nedostáva duchovná pomoc“.

Rozšírenie Kongregácie za hranice Talianska, ktoré podporoval Klement Mária Hofbauer, otvorilo dvere redemptoristických rehoľných domov na všetkých piatich kontinentoch tisícom mužov, ktorí boli povolaní stať sa znakom Kristovho milosrdenstva pre opustených.

Bl. Peter Donders (1809-1887) odišiel z Holandska, aby sa stal misionárom v Suriname medzi otrokmi na plantážach, domorodým obyvateľstvom, černochmi a malomocnými. K redemptoristom vstúpil v roku 1867 a celý jeho život bol autentickou evanjelizáciou  v apoštolskej komunite.

Bl. František Xaver Seelos (1819-1867) ako seminarista odišiel z Bavorska, aby sa stal redemptoristom v Severnej Amerike. V spolupráci so spolubratom Jánom Nepomukom Neumannom sa pohrúžil do plodnej putovnej misionárskej činnosti najmä medzi prisťahovalcami. Pritom nezanedbával svoj úrad predstaveného, farského kňaza a formátora. Podľahol žltej zimnici, ktorou sa nakazil pri pomoci chorým vo svojej farnosti v New Orleans.

Bl. Gašpar Stanggassinger (1871-1899) bol natoľko inšpirovaný životom redemptoristov a dielom sv. Alfonza, že odišiel z diecézneho seminára v nemeckom Freisingu, aby vstúpil do Kongregácie s úmyslom prinášať evanjelium ľuďom mimo Európy. Jeho predstavení ho namiesto toho poverili formáciou budúcich redemptoristov. Poslušne a šľachetne zasvätil svoj život mladým a ohlasovaniu evanjelia v neďalekom meste Gars, kde zomrel na zápal pobrušnice sotva 28-ročný.

Blahoslavení redemptoristi mučeníci

Sv. Alfonz sníval o redemptoristoch misionároch, ktorí by ohlasovali evanjelium v ďalekých krajinách a možno tam aj podstúpili mučenícku smrť vo vernosti evanjeliu. Napriek tomu počas prvých 200 rokov existencie Kongregácie (až do roku 1936) nebol žiaden redemptorista zabitý pre vieru a Cirkvou uznaný ako mučeník. V 20. storočí Kongregácia nielen expandovala na päť kontinentov, ale bola verná ohlasovaniu hojného vykúpenia až do preliatia krvi zoči voči totalitným režimom a násilnej propagácii ateizmu. Od roku 2001 Cirkev vyhlásila až 11 redemptoristov mučeníkov za blahoslavených. Stojí za povšimnutie, že všetci žili v 20. storočí v Európe, kde aj boli umučení – 6 Španieli, 4 Ukrajinci a jeden Čech, ktorý pôsobil na východnom Slovensku.

V nedeľu 13. októbra 2013 sa v španielskom Teragone uskutočnilo blahorečenie 522 mučeníkov z čias občianskej vojny v Španielsku (1936-1939). Medzi nimi je aj šesť  redemptoristov z Cuency: pátri Javier Gorosterratzu Jaunarena, Ciriaco Olarte Pérez de Mendiguren, Miguel Goñi Áriz, Julián Pozo Ruiz de Samaniego, Pedro Romero Espejo a brat Victoriano Calvo Lozano. Toto blahorečenie je veľmi dôležitou historickou udalosťou nielen pre madridskú provinciu a Cirkev v Španielsku, ale aj pre celú našu Kongregáciu.

Bl. Julián Pozo y Ruiz de Samaniego (1903-1936) vstúpil do redemptoristického seminára v  v El Espino v roku 1913. V roku 1920 zložil rehoľné sľuby a kňazskú vysviacku prijal v roku 1925. Od roku 1921 trpel na tuberkulózu. Pre svoju hlbokú spiritualitu bol vyhľadávaným spovedníkom a duchovným sprievodcom. V roku 1928 ho poslali pracovať do apoštolskej komunity v Cuence. Kvôli prenasledovaniu sa presťahoval do seminára, kde bol 9. augusta 1936 zatknutý počas modlitby ruženca. V ten istý deň ho pri ceste vedúcej z Cuenca do Tragacete zastrelili.

Bl. José Javier G. Jaunarena (1877-1936) vo veku 16 rokov odišiel k redemptoristom. V roku 1896 zložil rehoľné sľuby a vysvätený bol v roku 1903. Niekoľko rokov vyučoval v El Espigno (Burgos) a v Astorge (Léon) a neskôr žil v komunitách v Pamplone (Navarra), Madride a Cuence. Bol to nesmierne rozhľadený človek. Pracoval aj ako ľudový misionár. Bol vyhľadávaným spovedníkom a duchovným sprievodcom. Vydal dve historické diela a napísal príručku ku štúdiu filozofie. 10. augusta 1936 ho zatkla milícia Ľudového frontu. Odvliekli ho na cintorín v Cuence a zastrelili ho. P. Jaunarena predtým vrahom odpustil.

Bl. Pedro Romero Espejo (1871-1938) vstúpil do školy, ktorú viedli redemptoristi v El Espino a v roku 1889 zložil rehoľné sľuby. Vysvätili ho za kňaza v roku 1896. Bol to nesmierne hanblivý človek a predstavení od neho nevyžadovali kazateľskú činnosť. Svoj život zasvätil vysluhovaniu sviatosti zmierenia, rozjímaniu, modlitbe a umŕtvovaniu. Všetci ho vnímali ako človeka chudobného v duchu. Pôsobil v Astorge (Léon) a Madride. Neskôr ho poslali do Cuency. Po vypuknutí občianskej vojny ho nútili rovnako ako jeho spolubratov opustiť komunitu a žiť so svojou rodinou. Aby na seba nepriťahoval pozornosť prenasledovateľov a aby sa mohol naďalej venovať apoštolátu, rozhodol sa, že bude žobrať v uliciach. Viackrát ho zadržala milícia. Napokon ho v roku 1938 zatkli a uväznili. Spoluväzňom slúžil fyzicky aj duchovne. Zomrel na dyzentériu 29. mája 1938.

Bl. Ciriaco Olarte y Pérez Mendiguren (1893-1936) v roku 1904 vstúpil do formácie pod vedením redemptoristov v El Espino (Burgos). Vysviacku prijal v roku 1917. V rokoch 1920–1926 pracoval ako misionár v Mexiku. V tom čase sa v Mexiku šíril antiklerikálny duch. V rokoch 1926–1935 apoštolsky pôsobil v komunite Matky ustavičnej pomoci v Madride a od mája 1935 v Cuence. Večer 31. júla 1936 ho zatkli a odviedli na miesto s názvom “Las Angustias”, kde ho vážne zranili a nechali dlhé hodiny trpieť, až kým nezomrel.

Bl. Miguel Goñi Ariz (1902-1936) vstúpil k redemptoristom v roku 1918. V roku 1920 zložil rehoľné sľuby. Napriek chatrnému zdraviu a hanblivej povahe ho v roku 1925 vysvätili za kňaza. Stal sa z neho silný a neúnavný ľudový misionár. Najprv slúžil v komunitách v Nava del Rey (Valladolid), Granade, Santanderi a Vigu. V roku 1932 bol preložený do Cuency, kde pastoračne pôsobil hlavne v redemptoristickom kostole sv. Filipa Neriho. 31. augusta 1936 ho milícia zatkla, postrelila a nechala vykrvácať.

Bl. Victor (Victoriano) Calvo Lozano (1896-1936) bol rehoľným bratom. Veľmi sa chcel stať kňazom, ale doba v ktorej žil, prekážky zo strany rodiny a finančné problémy mu nedovolili začať študovať. 31. marca 1919 napísal svojej rodine list, v ktorom vysvetľuje, prečo sa rozhodol odísť a stať sa redemptoristom. V roku 1920 zložil rehoľné sľuby a vzal si rehoľné meno Victoriano. V nasledujúcom roku bol pridelený do komunity v Cuence. Pracoval tam ako ekonóm a vrátnik. Hoci nechodil do školy, mal vrodený cit pre kultúru. Vynikal predovšetkým v hlbokom poznaní asketických diel. Jeho predstavení mu dali povolenie duchovne viesť ženy. Napísal pre ne sériu duchovných cvičení a iné diela. 10. augusta 1936 ho milícia zatkla a brutálne zavraždila na cintoríne v Cuence.

Poslední piati blahoslavení redemptoristi patria medzi mnohých mučeníkov gréckokatolíckej cirkvi, ktorých zabil komunistický režim. Sú nám mimoriadne blízki a sú pre nás žiarivým vzorom neochvejnej vernosti evanjeliu tvárou v tvár obludnosti totality. 27. júna 2001 boli v Ľvove blahorečení štyria ukrajinskí redemptoristi: pátri Nikolaj Charnetsky, Vasyl Velyčkovsky, Zenon Kovalyk a Ivan Zjatyk. 4. novembra 2001 bol v Ríme blahorečený redemptorista českého pôvodu páter Metod Dominik Trčka, ktorý dlhé roky pôsobil medzi gréckokatolíkmi na východnom Slovensku, kde sa jeho pamiatka teší mimoriadnej úcte.

Bl. Nikolaj Charnetsky (1882-1959) vo veku 35 rokov odišiel zo seminára v Stanislavove (dnešný Ivano-Frankovsk) na Ukrajine, kde prednášal a vstúpil k redemptoristom. Venoval sa misionárskej činnosti, kým nebol vysvätený za biskupa. Počas sovietskej okupácie pracoval v kameňolome a tajne pokračoval v apoštolskej činnosti, až kým ho nezatkli. Vystriedal 30 pracovných táborov a väzníc. Dohromady prežil 600 hodín mučenia a výsluchov. V roku 1956 ho prepustili v očakávaní blízkej smrti. Žil ešte ďalšie tri roky a v roku 1959 zomrel na rakovinu dvanástorníka.

Bl. Vasyl Velyčkovsky (1903-1973) vstúpil do Kongregácie po vysvätení za diakona. Takmer dvadsať rokov kázal na ľudových misiách, kým ho nezatkli a neposlali na nútené práce do uhoľných baní. Po prepustení z väzenia bol v roku 1963 tajne vysvätený za biskupa v moskovskom hoteli. O šesť rokov neskôr ho opäť zatkli, no po niekoľkých mesiacoch bol prepustený kvôli srdcovému ochoreniu. V roku 1972 ho vypovedali z vtedajšieho Sovietskeho zväzu a poslali do Juhoslávie, kde mu bolo umožnené ujsť. Najprv zamieril do Ríma a potom do kanadského Winnipegu. V nasledujúcom roku zomrel na pomalú otravu jedom, ktorý mu bol podaný pred prepustením z väzenia.

Bl. Zenon Kovalyk (1903-1941) bol pôvodne učiteľom základnej školy. Vstúpil k redemptoristom a venoval sa kazateľskej misijnej činnosti. Bol tiež finančným správcom provincie. V noci z 20. na 21. decembra 1940 ho zatkli boľševici a zmizol bez stopy. 29. júna 1941 nemecké jednotky našli jeho telo ukrižované na stene v neslávnej väznici Brygidki v Ľvove.

Bl. Ivan Zjatyk (1899-1952) pôsobil ako formátor a prednášajúci v redemptoristickom seminári v Przemyšli, neskôr bol menovaný vice-provinciálom a generálnym vikárom gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine. Po zatknutí bol podrobený 72 nociam vyšetrovania, počas ktorých ho mučili, aby ho presvedčili prestúpiť na pravoslávnu vieru a spolupracovať s políciou. Odolal nátlaku a bol deportovaný do tábora na Sibíri, kde ho brutálne ubili na smrť. Zomrel 17. mája 1952.

Bl. Metod Dominik Trčka (1886-1959) zložil rehoľné sľuby v roku 1904. Za kňaza bol vysvätený v roku 1910. Prvé roky kňazstva venoval pastoračnej práci a ľudovým misiám. Pôsobil na Svatej Hore, v Prahe a Plzni. Počas prvej svetovej vojny sa s veľkým nasadením venoval utečencom. V marci 1919 bol svojím predstaveným poverený pastoračnou prácou medzi gréckokatolíkmi na Ukrajine, prijal meno Metod a prestúpil k byzantskej liturgii. Od decembra 1921 pôsobil medzi gréckokatolíkmi na východnom Slovensku, najprv v Stropkove a od roku 1931 v Michalovciach ako predstavený nového kláštora redemptoristov. V decembri 1945 bola v Michalovciach zriadená nová viceprovincia redemptoristov byzantského obradu a P. Metod sa stal jej prvým viceprovinciálom. Pod jeho vedením sa redemptoristi venovali početným a plodným misiám, zakladali rehoľné domy a vydávali množstvo publikácií. Vo svojej činnosti narážal na rastúci odpor komunistickej moci. V roku 1950 bol prevezený do internačného tábora v Podolínci. V roku bol odsúdený na 12 rokov väzenia. Bol podrobený intenzívnemu výsluchu a strašnému mučeniu. Vystriedal niekoľko väzníc, v roku 1958 ho presunuli do Leopoldova. Počas Vianoc bol preložený do korekčnej cely, pretože si spieval náboženskú pieseň. Dostal tam zápal pľúc a 23. marca 1959 na jeho následky vo väzení zomrel. Pred smrťou všetkým odpustil. Otec Metod sa výraznou mierou zaslúžil o rozvoj gréckokatolíkov na Slovensku. Je pochovaný v Michalovciach a liturgická spomienka pripadá na 25. augusta.

(c) Sekretariát pre apoštolský život a misie, 2015

Sviatok všetkých svätých na TA3