Duchovnú pôstnu obnovu pripravil P. Róbert Režný CSsR, rektor komunity v Banskej Bystrici – Radvani.

V roku 1966 dosiahla vrchol hitparád pieseň My love od vtedy veľmi populárnej britskej speváčky Petuly Clark. Mne osobne sa táto pieseň veľmi páči a je to aj pre tento text: „Moja láska je horúcejšia ako najteplejšie slnečné lúče, jemnejšia ako povzdych. Moja láska je hlbšia ako najhlbší oceán, širšia ako obloha. Moja láska je jasnejšia ako najjasnejšia hviezda, ktorá svieti každú noc vyššie. A na tomto svete nie je nič, čo by mohlo zmeniť moju lásku. V deň, keď som ťa stretla, stalo sa niečo s mojím srdcom. Niečo, čo som nikdy predtým nepocítila. Stále na teba myslím, nech robím čokoľvek. A každý deň sa zdá, že ťa chcem viac.“ V komentári k tejto piesni na jednej sociálnej sieti som si prečítal aj tieto slová: „Len som si predstavil, ako by mi to Boh spieval“.

Táto pieseň, aj keď primárne nebola myslená ako náboženská skladba, má v sebe čosi, čo môže niekomu pripomenúť lásku človeka k Bohu, ale aj opačný pohyb: zamilovanosť Boha voči človeku. A tomuto sa hovorí aj viera. Viera vidí Boha aj vtedy a tam, kde akoby na neho neboli zamerané reflektory nášho záujmu. Celý svet, všetko stvorenstvo totiž hovorí o Bohu a o láske Boha k človeku. Ako to povedal aj Ježiš pri vstupe do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu kňazom a zákonníkom, ktorí sa pohoršovali nad oslavou ľudí, ktorou velebili Ježiša: „Nikdy ste nečítali: Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si chválu?“ (Mt 21,16) a zároveň na inom mieste v evanjeliu: „Ak oni budú mlčať, budú kričať kamene“ (Lk 19,40). Veriaci človek môže stretnúť Ježiša kedykoľvek a kdekoľvek.

Na túto myšlienku nadviazal aj Svätý Otec František počas minuloročného pôstneho obdobia v jednom zo svojich príhovorov z Domu sv. Marty vo Vatikáne, keď povedal: „Sv. Augustín má jednu vetu, ktorá ma vždy zachytí: Bojím sa, keď Kristus prechádza – Timeo Dominum transeuntem – Mám strach, že by Kristus prešiel. – Ale prečo máš strach z Pána? – Mám obavy, že si neuvedomím, že je to Kristus a nechám ho prejsť. Jedno je jasné: v prítomnosti Ježiša vychádzajú na povrch skutočné pocity srdca, ukazujú sa skutočné postoje. Je to milosť, a preto mal Augustín obavu, že by ho nechal prejsť bez toho, že by si povšimol, že prechádza. To znamená inými slovami: mám obavy z Pána, keď prechádza, že si ho nevšimnem a nerozpoznám ho. A on ma neobráti.“

Zákonníci poznali všetky zákony, všetky do jedného. Ale boli na ne upnutí. Nepochopili, keď prechádzal okolo Boh. Boli strnulí, naviazaní na svoje zvyky. Sám Ježiš to hovorí v evanjeliu: boli pripútaní k zvykom, k tradíciám. K tomu, že takto a takto by to malo vyzerať a tak a tak by mal Boh konať. Takýmto spôsobom však premeškali to, čo vnímali a cítili mnohí ľudia, keď okolo nich prechádzal Ježiš. Oni ho rozpoznali: On je Pán a Mesiáš! Ten, na ktorého sme toľko čakali! Záchranca Izraela!

Či postoj izraelských kňazov a zákonníkov nehrozí aj nám? Alebo sme schopní očami viery vidieť a rozpoznať Božiu prítomnosť kdekoľvek a kedykoľvek? Prosme preto nášho Pána, aby nám dal vieru, ktorá nám bude otvárať oči a srdce, aby sme tak vnímali Ježišovu prítomnosť v nás aj okolo nás.