Spomienkové podujatie pri príležitosti 100. výročia narodenia bučianskeho rodáka pátra Františka Juríka CSsR začalo v Bučanoch svätou omšou v kostole sv. Margity Antiochijskej, ktorú celebroval P. Viktor Mišuth CSsR. Prinášame text jeho homílie na Slávnosť Najsvätejšej Trojice.

„Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli“ (Jn 16,12)

Sestry a bratia, prežívame sviatok Najsvätejšej Trojice. V homíliách v tento sviatok zvyčajne počuť úvahy o nepochopiteľnom tajomstve Trojice, príklad o prelievaní morskej vody do jamky… a pritom máme najvýstižnejší nedokonalý obraz medzi nami – ľudskú rodinu založenú na sviatosti manželstva.

V Taliansku majú slovko per, ktoré sa používa na násobenie; to, čo my prekladáme ako krát. Jedna krát jedna krát jedna krát jedna rovná sa jedna. Ale to isté slovo – per – používajú v Taliansku aj na žiť pre niekoho. A v Najsvätejšej Trojici sa nikdy nepridáva, tam už je plnosť, ale sa násobí, a zároveň v Najsvätejšej Trojici žijú osoby jedna pre druhú. Aj sa násobí, aj žijú jedna pre druhú. A stále je to jedno. A tak, keď žijú jeden pre druhého, darujú sa jeden druhému. Čiže tá láska sa násobí donekonečna. A stále je to iba jeden, jedna. A práve v tom jedinom Bohu. To nie je vysvetlenie, ale priblíženie, ako to možno chápať. Vždy je to tajomstvo, do ktorého sa môžeme ponoriť. Sv. Augustín venoval písaniu o Trojici veľa rokov.

Nikdy sa mu nezavďačíme za to, že svoju reč o Trojici postavil na Jánovom slove: „Boh je láska“. „Boh je láska; preto, uzatvára Augustín, je Trojica!“, a hovorí: „Ak vidíš lásku, vidíš Najsvätejšiu Trojicu.“ (č. 19). Ako hovorí: „Láska predpokladá milujúceho, milovaného a lásku“ (De Trinitate VIII, 10, 14). Ak je Boh sám v sebe spoločenstvom, potom začína byť zrozumiteľná definícia Boha: Boh je láska. Keď žijeme v láske a bratskom zdieľaní, môžeme povedať s istotou, že kde je láska, tam je Boh. A keď podľa toho konáme, zjavujeme trojičný štýl života, k akému sme povolaní.

„Ešte veľa vám mám toho povedať“ zaznelo v Ježišovej rozlúčkovej reč. I v našom živote by nám veľa mohli povedať aj tí, ktorí už nie sú medzi nami. Ich posolstvo je tu neustále počuť. Dovolím si povedať za seba, aj za vás všetkých, koľkokrát si pripomenieme slová našich rodičov, hoci už medzi dávno nie sú. Koľko takýchto svedectiev sa znova a znova ozýva.

Zvlášť dnes si dovolím povedať o svedectve vášho rodáka – redemptoristu pátra Františka Juríka. Jeho život je jedno pravdivé svedectvo v zmenách času. Pravdivé svedectvo v zmenách času. Môžem povedať, že má nám veľa čo povedať aj v dnešnom čase, v našej dobe. Pozornosť upriamim na obdobie od jeho teologických štúdií. Priviedol ma k tomu článok, ktorý napísal ako bohoslovec v časopise Vestník sdruženia Sv. Jozefa. Článok mal názov Posolstvá malej Terezky a vybral v ňom slová sv. Terézie z Lisieux: „Nedávala som Pánu Bohu nikdy nič, iba lásku. On mi odplatí tiež láskou. … Milovať, byť milovaná a vrátiť sa na zem učiť milovať Lásku.“ Parafrázovaním Terezkiných slov na vášho rodáka to môže znieť: Milovať, byť milovaný a učiť milovať Lásku. Tak ako na celý Terezkin život sa dá zhrnúť jedným slovom – láska, osmeľujem sa povedať, že podobne by sme mohli zhrnúť aj jeho život do jedného slova. Asi už viete akého… Láska.

K úcte k malej Terezke ho priviedol Boží služobník otec Ján Mastiliak na bohosloveckom učilišti v Obořišti, kde učil. Terezka ovplyvňovala jeho študentské roky. Podobne ako malá Terezka mal veľké sny. Takisto ako ona sa veľmi túžil stať misionárom, preto si vybral redemptoristov-misionárov. Samotné prostredie v rádovom seminári bolo preniknuté misijným duchom. Atmosféra, v ktorej študenti vyrastali, živila jeho misionársky sen. Spolužiak z ročníka Jaroslav Saller túto misijnú atmosféru vyjadril slovami:

„Ta doba po druhé světové válce byla úžasná. Perspektivy byly nepředstavitelně jasné. My všichni bohoslovci jsme si byli vědomi toho, že se připravujeme na velkou misii: dobýt svět pro Krista.“

Viceprovinciál plánoval pre neho ďalšie smerovanie do Írska. Misionársky se, sa mu rozplynul v roku 1950, keď ho v rámci Akcie K vyviezli a internovali v centralizačnom kláštore v Podolínci. Vo väzenských podmienkach, neistote, či ešte niekedy bude kňazom – sa učil dôvere v Boha a nechal sa Ním viesť. Prekvapujúco rýchlo mu Boh odpovedá práve za ostnatým plotom. Biskupi boli v tých rokoch strážení alebo izolovaní. Jeden z nich, biskup Róbert Pobožný, ktorý bol síce vo svojom dome držaný v izolácii, mal odvahu svätiť napriek štátnemu zákazu. Dá sa povedať, že „nastavil svoj krk“, aby potajomky svätil nových kňazov. A tak sa Františkovi spĺňa sen – stáva sa kňazom.

Stal sa kňazom-robotníkom, jeho farnosťou sa stala továreň, stavenisko, keď pôsobil medzi robotníkmi na rôznych miestach: ako pétepák v kladenských železiarňach, ako kamenár pri stavbe Slavína, ako stavebný robotník či na družstve. Všetky tieto miesta stávajú sa zároveň aj jeho misijnými pôsobiskami.

Rok 1968 bol „lastovičkou“, nádejou nových čias. Pre Juríka nastalo nové životné obdobie. Po osemnástich rokoch mu vrátili štátny súhlas a začal pôsobiť v duchovnej správe s novými výzvami. Preberá správu farnosti v Nitrianskej Blatnici a za kaplána dostáva spolubrata Jána Kintlera. Zaujímavé na tom bolo, že hoci boli kláštory zrušené, blatnická fara začala fungovať aj ako „kláštor“ a počas celej normalizácie sa stala miestom stretávania redemptoristov.

Pravidelne za ním prichádzal páter Josef Doležal, o čom nám zanechal aj svoje spomienky: „Býval som v Bratislavě a tak som mal volné víkendy, tak sem vždycky jel tam. Prvé čo bolo, tak ma Fero zdrapol, poďme sa modliť breviár, lebo on bol stále unavený. On mal tam velkú aktivitu prostě. A tak vždy keď som tam išiel, sme se spolu modlili breviár. Mám dobré spomienky na neho, ja som ho mal rád. Rád som mu pomáhal. On bol taký veľký pracant. Taký dobrý bol. Vedel si nájsť k ľuďom dobrý vzťah.“ Myslím si, že tým svojím typickým slovníkom o ňom páter Doležal vydal o ňom svedectvo aj za všetkých blatničanov aj z iných farností z okolia, medzi ktorými tých vyše dvadsaťjeden rokov obetavo slúžil, vedel si nájsť k ľuďom dobrý vzťah. Dodnes si ho ľudia pamätajú a vďačne spomínajú, že si vedel nájsť k ľuďom dobrý vzťah. Jednoducho nielen videli, ale aj cítili, že žil pre nich, bol tam stále pre nich. A aj keď to tak nepovedali, vyžaroval trojičný štýl života.

O človeku, ktorý dokáže veľmi milovať a veľa odpustiť, hovoríme, že má „veľké srdce“. A také mal František srdce, mal veľké srdce. Zaujímal sa o každého človeka. Nikto nebol viac než druhý. Jeho srdce bolo obrovské. Nakoniec jeho srdce povedalo dosť. Ako vzdialené echo zaznievajú slová: „Nedával som Pánu Bohu nikdy nič, iba lásku. On mi odplatí tiež láskou.“ A keď podľa toho konáme aj my, podobne ako František zjavujeme trojičný štýl života, k akému sme povolaní.

Čo by nám dnes povedal váš rodák, za ktorého dnes vzdávame vďaky a chválime Boha? Hoci nám to už nepovie osobne, je isté, že svedectvom svojho života nám odkazuje: aby sme žili pre druhých, prejavovali láskavosť, ľudskosť, nebáli sa mať veľké srdce, a tak zjavovali trojičný štýl života, k akému sme povolaní. Amen.

Fotografie: FB KSC Bučany – Nyáryovská kúria, Stanislav Krnač