Facebook
Twitter
Youtube
Soundtier
HomeNovinkyFarský časopis Bartolomej si pripomína storočnicu P. Jozefa Bednárika CSsR

Farský časopis Bartolomej si pripomína storočnicu P. Jozefa Bednárika CSsR

Časopis prievidzskej farnosti Bartolomej vo svojom novembrovom čísle zverejnil text o P. Jozefovi Bednárikovi CSsR. S láskavým súhlasom šéfredaktora ho prinášame v plnom znení.

Páter Jozef Bednárik by sa 7. novembra 2021 dožil 100 rokov. „Bol to úžasný človek, múdry, dobrý, pokorný, pracovitý, svätý…“ A mohli by sme pokračovať v podobných odpovediach na otázku: „Aký bol páter Jozef Bednárik?“

Každý človek by mal po sebe v živote zanechať stopu, ale páter Bednárik tu v Prievidzi zanechal poriadnu brázdu. Napriek tomu, že vo svojom živote zažil mnoho zlého (1950 – 1951 likvidácia reholí, centralizačný tábor v Podolínci; 1951 – 1954 Pomocný technický prápor – PTP Mimoň; 1954 – 1961, Bratislava, pracoval ako robotník, skladník, údržbár; 1961 v rámci akcie proti redemptoristom bol odsúdený na 6 rokov väzenia; 1962 väznený vo Valdiciach – mučenie; 1962 amnestia; 1962 – 1969 Nováky, zamestnaný ako baník; 1969 vrátený štátny súhlas), nezatrpkol a neživil v sebe túžbu po pomste.

Keď v decembri 1973 prišiel ako 52 ročný do Prievidze, vyhrnul si rukávy a pustil sa do práce. Nielen na poli evanjelizácie, ale začal hneď aj s opravou a údržbou zanedbaného piaristického kostola.

Svojím optimizmom a dobrosrdečnosťou si získal srdcia mnohých veriacich, a to nielen dospelých. Na svätých omšiach mával aj 40 miništrantov! Chodil s deťmi na výlety, hrával sa s nimi, ale aj modlil. Vtedajší miništranti doteraz spomínajú na jeho katechézky.

Napriek totalite bol piaristický kostol vždy plný. Ľudia sem chodili aj z priľahlých dedín. A páterko im ďakoval, že prišli na svätú omšu! Vždy sa na sväté omše dôkladne pripravoval a písal si svoje kázne.

Uvedomoval si, aká dôležitá je spoveď a Sviatosť oltárna pre ľudí. Preto už zavčasu ráno chodil spovedať do farského kostola a potom sa presúval spovedať k piaristom.  Vždy myslel na potreby druhých. Mal mnohých priateľov aj medzi kňazmi, navzájom si veľmi pomáhali.

Prievidzskí farníci s ním zostali v kontakte i po jeho preložení v roku 1988 do Handlovej a neskôr na Staré Hory, kde sa s nim stretávali až do jeho smrti v roku 1997.

Dotkol sa sŕdc všetkých, ktorí ho poznali. Každý naňho doteraz s láskou spomína. Žil podľa svojho hesla: Všetko pre česť a slávu Božiu!

Páter Jozef Bednárik s miništrantami piaristického kostola v Prievidzi, 80-te roky

Pri príležitosti stého výročia narodenia pátra Bednárika uverejňujeme pár spomienok od našich farníkov, ktorí ho ešte ako kňaza v Prievidzi zažili:

Anka: „Páter Bednárik bol vždy ochotný ísť zaopatriť zomierajúceho, aj uprostred noci. Keď po svätej omši išiel chorým zaniesť Sviatosť oltárnu, tak nám s ňou vždy dal požehnanie. Vedel mimoriadne skromne pomáhať a poznal potreby človeka.

Raz som išla so sestrou z internátu domov. Po svätej omši zavreli kláštor. Vtedy poriadne mrzlo, bolo nám zima. On stal na schodíkoch vedľa kláštorných dverí. Prihovoril sa nám: ‚No čo, dievčence, kedy mate autobus?’ My hovoríme, že o 1,5 hodiny. A on hovorí: ‚Poďte, je zima, zaveziem vás.’

Mal veľmi rád zvieratá, napr. kŕmil mačky, každú mal na jednom kolene a dával im do úst kolieska špekačky. A ony čakali vedľa neho ako v rozprávke. Úplne ako svätý František.

Raz mu nemal kto pomôcť upratať ťažké dlhé drevené foršne. Pomodlil sa k dušiam v očistci a akoby zázrakom do výšky 1,3 m sám tie foršne naukladal. Len si podkladal nejaký drúk a všetky tie ťažké a dlhé foršne za krátky čas uložil. Mal veľmi rád duše v očistci.

Každú sobotu doobeda sa postieval, vraj na česť Panny Márie. A aj keď už mal viac rokov, stále sa modlil na kolenách. Aby to nebolo nápadné, tak kľačal na drevenej stoličke a lakťami sa podopieral o stôl. Neskôr mu museli operovať lakte, lebo ich mal otlačené, zapálili sa a začali mu hnisať. Ale on sa nikdy nesťažoval.“

Ľudka: „Páter Bednárik bol veľmi činorodý a vedel všetko zariadiť. Raz sa postavil doprostred kostola, poobzeral sa okolo seba a hovorí: ‚Treba to tu zakonzervovať, lebo to červotoč všetko zničí.’ A už aj začal organizovať nákup potrebných konzervačných prostriedkov. V tej dobe sa nedali kúpiť na Slovensku, ale zistil, že v Maďarsku ich je možné zohnať. Cez známeho kňaza v Budapešti zaistil potrebné množstvo prípravkov. Napriek tomu, že v tej dobe bolo problematické vyviezť peniaze  do zahraničia a tiež doviezť nejaký tovar na Slovensko, on všetko za pomoci svojich priateľov zabezpečil. A bolo toho za plné auto. Potom sa začalo s konzervovaním sôch a všetkých drevených častí kostola. Samozrejme, pracovali farníci na čele s pátrom Bednárikom.

Tiež sa veľmi tešil, keď sa mu podarilo nejakým fígľom doviezť zo zahraničia náboženské knihy, Sväté písma, ružence. Raz boli nejakí poľskí hudobníci v Ríme a tí doviezli na Slovensko balíky kníh od jedného slovenského kňaza. Poliakov na maďarsko-slovenskej hranici nekontrolovali, až na slovensko-poľskej. A oni keď prechádzali cez Slovensko, zastavili sa na pošte a balíky poslali pátrovi Bednárikovi.

Páter bol veľmi skromný, nosil stále jednu tmavomodrú košeľu, ktorú si sám často pral a ona, keďže bola z umelého vlákna, veľmi rýchlo uschla. 

Každú nedeľu po sv. omši o pol desiatej roznášal páter Bednárik po Prievidzi a priľahlých dedinách sväté prijímanie. Mnohokrát sme prechádzali okolo jeho otvoreného auta. Ani sa nezaťažoval zavrieť dvere na aute, vbehol do domu, rozdal sväté prijímanie a už utekal ďalej. Takto rozniesol mnoho svätých prijímaní.

Kedykoľvek bol ochotný pomôcť. Na svojej starej ‚embéčke’ zvážal starých ľudí na sviatosť pomazania chorých z dedín Malá Lehôtka, Hradec, Veľká Lehôtka. Raz prišiel zaopatriť zomierajúcu starkú a jej vnučku vtedy chytili pôrodné bolesti. Páterko neváhal a zaviezol ju do pôrodnice.

Vždy bol pokojný, usmiaty, rozvážny, milý k starým ľuďom, deťom aj k mládeži. Mnohí otcovia rodín mu pomáhali na oprave prievidzských kostolov. Páterko vždy na konci mesiaca povedal: ‚Hoden je robotník svojej mzdy. Vaše rodiny boli ukrátené o váš čas, preto si zaslúžite odmenu.’ A každému brigádnikovi dal obálku s peniazmi podľa odpracovaných hodín. Mnohí, aby ho neurazili, peniaze zobrali a potom vhodili do pokladničky v kostole. Viacerým chudobným rodinám pomáhal aj pri stavbe domov.“

Zuzka: „Bol to ‚náš páterko’, tak sme ho volali; kňaz s veľkým srdcom. Motivoval nás v hraní na klavír. Pre nás, deti, organizoval výlety. Rád hral na organe. Zaujímal sa o rodiny. Ako deti sme mávali tajné stretnutia buď s náboženským, alebo so športovým zameraním. Hrávali sme s ním pingpong, v tom bol veľký profesionál. Kostol bol plný miništrantov aj v týždni.

Každý ho mal rád. Vedel pritiahnuť ľudí – bola to nádherná osobnosť. A keď bol preradený do Handlovej, niekedy sme za ním zašli a zúčastnili sme sa na sv. omši. Vždy nás privítal a pohostil na fare. Dobre sme sa cítili a neradi sme od neho odchádzali.“

Katka: „Páter Jozef Bednárik – meno, pri ktorom sa mi vynárajú hádam tie najkrajšie spomienky na moje detstvo. Človek, ktorého milá tvár sa objaví v spomienkach každého človeka, ktorý ho poznal.

Bola som dieťaťom, ktoré chodilo do kostola každý deň. V prvej lavici v piaristickom kostole v Prievidzi som s údivom sledovalo jeho sväté omše a kázne. Deti ho zbožňovali a on sa im s láskou venoval. Učil ich, zabával sa s nimi a venoval im všetok svoj voľný čas.

Vytvoril taký svoj klub detí a vždy po sv. omši a nedeľných litániách trávil čas s nami. Nedá mi nespomenúť aj moju kamarátku Zuzku, ktorá tak isto ako ja a veľa ďalších ľudí nosí spomienku naňho vo svojich srdciach. Bol to úžasný človek s neskutočným srdcom.“

Zuzka: „Bol to výnimočný človek a kňaz. Vedel si získať každého, najmä mladých. Nikdy nerobil rozdiely medzi dievčatami a chlapcami. Bol dobrosrdečný, veľmi pomáhal chudobným a slabším rodinám po finančnej stránke. Vedel si nás, malé deti, získať rozprávkami a filmami, ktoré boli vtedy zakázané (vždy sme sa čudovali, odkiaľ ich má) a nebál sa, že to niekomu prezradíme.

Nebál sa komunistov, ale mal pred nimi rešpekt, lebo robil v doloch, kam ho poslali. Keď sme prišli hore na faru, vždy zdvihol ruku a pozdravil sa Husákovi, čo tam bol na obraze; bolo to úsmevné.

Vedel hlboko rozprávať o Pánu Bohu, Ježišovi, Panne Márii, o Duchu svätom či svätých… Jeho hodiny náboženstva boli nezabudnuteľné a spovede jedna báseň.

A tie hostiny, športové dni, chvíle, keď sme mu chodievali pomáhať na faru do Handlovej či keď sme ho navštevovali na Starých Horách… To sú krásne spomienky.“

Mária: „Sväté prijímanie roznášal starým a chorým každú nedeľu, prvý piatok a všetky sviatky. Veľmi miloval starých ľudí. Každé ráno pred svätou omšou spovedal a medzitým mi dal potichu kľúče od svojho bytu a povedal: ‚Dostal som klobásky a vajcia, dajte to chudobným, čo boli na spovedi.’

S miništrantami ma ako učiteľku viackrát poslal na niekoľkodňový výlet do Vysokých Tatier. Zabezpečil nám veľmi lacné ubytovanie a dal mi peniaze na dopravu a jedlo pre nich.“

Editka: „Páter Bednárik bol veľmi pracovitý. Hneď po svätej omši sa prezliekol do montérok a išiel niekam pracovať. Opravoval aj mariánsky kostolík. Za vzor si bral svätého Jozefa – robotníka. Svoje meniny neoslavoval na Jozefa, ale 1. mája, na sviatok sv. Jozefa – robotníka. Veľa času venoval mladým. Aj môjho syna pripravoval na 1. sväté prijímanie.“

V svedectvách by sme mohli pokračovať, ale to by bolo možno aj na celú knihu, nielen na jeden článok. Je isté, že páter Bednárik bol neobyčajným človekom, ktorý ovplyvnil život mnohých ľudí. Bol to misionár lásky v našom meste v časoch komunizmu. Ďakujeme Pánu Bohu za 15 rokov jeho kňazskej služby v Prievidzi!

Elena Cagáňová, časopis Bartolomej

Foto: archív Adriany Olejárovej a archív redakcie

Facebook
Twitter
Youtube
Soundtier
close

Zdieľajte príspevok..