DomovNovinkyEkumenická ikona hojného vykúpenia

Ekumenická ikona hojného vykúpenia

Medzi mnohými autormi, ktorí písali o ikone Matky ustavičnej pomoci počas posledných 150 rokov, sú traja redemptoristi. Prvým je Clemens Henze CSsR z Kolínskej provincie, ktorý v roku 1926 uverejnil prácu v latinčine pod názvom Mater de Perpetuo Succursu. Prodigiosae Iconis Marialis ita nuncupatae monographia (Matka ustavičnej pomoci. Monografia o tak pomenovanej mariánskej ikone). [1] Táto práca, napísaná takmer pred 90 rokmi, zostáva základnou odkazovou literatúrou. Druhým je P. Fabriciano Ferrero CSsR z Madridskej provincie, ktorý sa vo svojej doktorskej dizertačnej práci na Fakulte cirkevných dejín na Gregoriánskej univerzite v Ríme venoval štúdiu ikony. Jeho práca bola publikovaná v španielčine v roku 1966 pod názvom: Nuestra Señora del Perpetuo Socorro. Proceso histórico de una devoción mariana (Naša Pani ustavičnej pomoci: Historický proces mariánskej úcty). Táto práca je stále jedinou doktorandskou prácou, ktorá sa osobitne venuje našej ikone. V roku 1994 ten istý autor vydal knihu určenú širšiemu publiku Santa María del Perpetuo Socorro. Ikono de la Santa Madre de Dios, Virgen de la Pasión (Svätá Mária ustavičnej pomoci, ikona Svätej Božej Matky, Panny Márie Utrpenia). [2] Táto kniha je podľa mnohých najlepším úvodom k ikone Matky ustavičnej pomoci, ktorý je dnes k dispozícii. Tretím nenahraditeľným spisovateľom o historickom, umeleckom a teologickom poznaní ikony je P. Mario Cattapan CSsR z Rímskej provincie, tiež autor mnohých článkov. [3]

Myslím si, že štvrtým odborníkom v tejto vybranej skupine spisovateľov, ktorí významne prispeli k poznaniu našej ikony, si zaslúži byť spomenutý Matthew John Milliner, americký protestantský historik umenia. V roku 2011 obhájil doktorát na Katedre umenia a archeológie na Princetonskej univerzite (New Jersey, Spojené štáty) s názvom The Virgin of the Passion: Development, Dissemination, and Afterlife of a Byzantine Icon Type. [4]

Ikona Matky ustavičnej pomoci patrí k typom byzantských ikon nazývaných „Panna Mária Utrpenia“. Millinerova práca uvažuje o historických okolnostiach a teologických diskusiách, ktoré viedli k vzniku takýchto ikon v byzantskom svete. Na začiatku svojej práce uvádza:

„Vďaka pápežovmu nariadeniu je tento obraz azda najobľúbenejšou náboženskou ikonou dvadsiateho storočia. Napriek množstvu nedávnych štúdií o Panne Márii v Byzancii sa len málo skúmalo to, čo podnietilo túto ikonografickú inováciu. Táto dizertačná práca sa zaoberá touto otázkou a skúma štyri témy týkajúce sa Panny Márie Utrpenia v Byzancii: sila, maľba, kňazstvo a predurčenie.“ [5]

Skutočnosť, že Milliner je protestantský autor, špecializujúci sa na štúdium pravoslávneho umenia s doktorskou prácou o ikone, ktorá je svetovo známa – vďaka misijnej činnosti katolíckej kongregácie – je dôkazom ekumenickej hodnoty tejto ikony, ako aj globálnej povahy kultúry, v ktorej žijeme. Dnes je Matka ustavičnej pomoci uctievaná kresťanmi všetkých konfesií. Navyše, svätyne Matky ustavičnej pomoci na miestach ako je Singapur a India priťahujú aj ľudí mimo okruhu pokrstených.

Uvažujúc nad Millinovou dizertačnou prácou a nad knihou Teológia ikony od ruského pravoslávneho ikonopisca a teológa Leonida A. Uspenského (1902 – 1987), [6]  ponúkam svoje vlastné myšlienky o ekumenickom charaktere ikony Matky ustavičnej pomoci v kontexte nášho globalizovaného sveta.

Predovšetkým predstavím krátky úvod do významu ikon vo východnej teológii a spiritualite. Ich výrobcovia hovoria, že ikony nie sú „maľované“, ale „písané“, ikona je dielom vizuálnej teológie. Aby sme ich ocenili, musíme vziať do úvahy dôležité miesto, ktoré majú v pravoslávnej tradícii, odkiaľ pochádzajú ich originály. V druhej časti predostriem vznik a vývoj ikon známych ako „Panna Mária Utrpenia“, ku ktorej patrí naša ikona. Nakoniec spomeniem niekoľko myšlienok o ekumenickom charaktere tejto ikony a o úlohe zachovať toto dielo v globalizovanom svete.

I. Čo je ikona?

Leonid A. Uspenski (1902 – 1987) napísal:

„Ikona nie je jednoduchý obraz, ani dekoratívny prvok, ani ilustrácia Svätého písma. Ikona je niečo viac: je ekvivalentom posolstva evanjelia, objektom úcty, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť liturgického života. To vysvetľuje význam, ktorý pripisuje Cirkev tomuto obrazu; nie na akékoľvek zastúpenie, ale na konkrétny obraz, ktorý vytvorila v dejinách v boji pravoslávia proti pohanstvu a herézam, obraz zaplatený krvou veľkého počtu mučeníkov a vyznávačov viery počas ikonoklastického obdobia: pre ikonu.“ [7]

Vo vysvetlení, čo je ikona, môžeme nájsť tri prvky:

Po prvé, ikona je v Pravoslávnej cirkvi posvätný objekt. Nie je to dekorácia cirkevných budov alebo kláštorov. Nie je nástrojom pre katechézu veriacich, hoci tieto funkcie sa môžu prelínať. Je to prítomnosť toho, čo predstavuje. Takmer sviatosť, ktorá komunikuje milosť pochádzajúcu od Boha.

Po druhé, nie každý náboženský obraz môže byť považovaný za ikonu: ikona musí zodpovedať kánonu ikonografickej tradície.  Maliar ikony nie je umelcom, ktorý sa usiluje o originálne dielo nesúce pečať jeho osobného génia. Práve naopak, asketizmom a modlitbou sa ikonopisec snaží zbaviť svojho ega, aby vytvoril dielo, ktoré je verné tomu, čo mu vnuká Duch. S týmto úmyslom sa autor ikony riadi kánonmi ikonopiseckej tradície podobným spôsobom, ako sa mních podriaďuje svojmu kláštornému poriadku. Hľadá tvorivosť, ktorá nie je jeho vlastnou – tá vyrastá z procesu, prostredníctvom ktorého Duch Svätý oživuje Cirkev. Takto sa ikonopisec ponorí do tvorivého procesu, a ten presahuje jeho vlastnú individualitu a zahŕňa komunitu, ktorá sa v priebehu stáročí stane dialógom s týmito posvätnými skutočnosťami; tie sa snaží zastupovať.

Z tohto dôvodu každá ikona sleduje určitý kánon a patrí k určitému typu. To však neznamená, že ich autori sú jednoduchí kopírovatelia bez osobnosti. Aj keď sa ikony určitého typu navzájom podobajú, nie sú to len reprodukcie modelu, ale diela spoločnej tvorivosti, ktoré sú v ikonografii veľmi živé. Dokonalým maliarom ikon nie je niekto, kto navonok reprodukuje predlohu: ikonopisecký kánon sa stal v ňom alebo v nej vnútorným pravidlom. Podľa Uspenského: „toto môže byť urobené iba prostredníctvom Ducha Svätého.“ [8]

Treťou črtou, ktorá charakterizuje pravoslávnu ikonopiseckú tradíciu, je to, že vytvorila mučeníkov; bolo to zaplatené krvou. V priebehu ôsmeho a deviateho storočia obhajcovia ikon (nazývaní ‘iconophiles’) trpeli kruté prenasledovanie od ikonoklastov. Táto vážna kríza očistila a posilnila úctu k ikonám, aby sa stala súčasťou kresťanskej viery, ktorú nazývame Pravoslávie.

Ikonoklastické prenasledovanie začalo v roku 726, keď byzantský cisár Lev III. Sýrsky, zakázal uctievanie obrazov. Patriarcha Germanos z Konštantínopola sa mu odmietol podriadiť a bol vyhnaný. Cisár vymenil Germana ikonoklastom Anastasiom, ten sa obklopil biskupmi rovnakého smerovania. Mnohí veriaci – väčšina mníchov, kňazov a biskupov – odolali nariadenému ničeniu obrazov. Konfrontovali civilnú moc ríše a cirkevnú hierarchiu, ktorá to nariadila. V niektorých prípadoch svedčili o uctievaní ikon preliatím svojej krvi podobne, ako mučeníci pred niekoľkými storočiami svedčili o svojej viere pred pohanskými cisármi.

Ikonoklasti museli čeliť nielen oddaným veriacim pripraveným na mučeníctvo, ale aj teológom pripraveným na diskusiu o názoroch. Títo múdri muži hlbokými úvahami vzniesli a navrhli teologické dôvody pre uctievanie ikon. Ikonofili si mohli oddýchnuť, keď v roku 780 cisárovná Irena, ktorá patrila k ctiteľom ikon, prevzala cisársky trón. Využila túto situáciu na zvolanie druhého Nicejského koncilu v roku 787. Na koncile sa zúčastnili teológovia a biskupi z obidvoch strán. Tento koncil je považovaný za siedmy a posledný ekumenický koncil nerozdelenej cirkvi a je uznaný za platný Katolíckou i Pravoslávnou cirkvou a väčšinou z protestantských cirkví.

Ikonoklasti založili svoje odmietanie ikon na statiach Starého zákona, ktoré zakazujú vytvárať obrazy Boha. Podľa hebrejskej Biblie jediný Boh Izraela presahuje tento svet, a preto by nemal byť zobrazovaný obrazmi, ako to robia pohania so svojimi idolmi. Proti tomuto zákazu ikonofili argumentovali, že zatiaľ čo v Starom zákone Boh zakázal vytvárať obrazy, s Ježišom Kristom bol otvorený nový vek. Keďže v Ježišovi Boh chcel viditeľnú podobu, predstavujúc Krista ako pravého človeka a pravého Boha, ktorý nikdy neodporoval Božej vôli, bol to spôsob ako svedčiť o Vtelení. Z tohto pohľadu svätý Ján Damascénsky (675 – 749), jeden z veľkých ikonofilných mysliteľov, komentuje časti zo Starého zákona, ktoré zakazujú zobrazenie obrazov:

 „Čo je tajomne naznačené v týchto bodoch Písma? Je jasné, že je zakázané znázorňovať neviditeľného Boha. Ale keď vidíte telo, ktoré sa stalo človekom kvôli vám, potom ho budete zobrazovať z ľudského hľadiska. Keď sa stane viditeľným Neviditeľný, z tela, potom by ste mali zobrazovať podobu toho, ktorý sa zjavil. (…) Keď ten, ktorý je bytostným obrazom Otca, sa zriekol seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu (Flp 2,6–7), obmedzuje sa v kvantite a kvalite, oblečený do telesného obrazu, potom ho maľuje (…) a urobil viditeľným, aby ho videli všetci, toho, kto chcel aby ho videli. Maľovať jeho narodenie z Panny Márie, maľovať jeho krst v Jordáne, jeho premenenie na vrchu Tábor (…) všetko maľovať slovom a farbami, v knihách a na dreve.“ [9]

Druhý nicejský koncil sa považuje za záver predchádzajúcich šiestich ekumenických koncilov. Jeho najdôležitejšou témou bola kristológia. Týchto šesť koncilov sa snažilo čo najpresnejšie formulovať, že Kristus je pravý človek a pravý Boh. Druhý nicejský koncil vyvodzuje dôsledky: Ak je pravda, čo vyhlásili predchádzajúce koncily, potom je legitímne a nevyhnutné, aby bol Kristus znázorňovaný v obrazoch. Popierať túto možnosť nie je nič menej než popierať skutočnosť Vtelenia. Uspenski komentoval:

„Teraz, tak v učení ako aj v praxi, ikonoklazmus podkopal samotný základ tohto spásonosného poslania Cirkvi. Teoreticky sa ikonoklazmus nevzdal dogmy o Vtelení, naopak ikonoklasti ospravedlňovali svoju nenávisť voči ikonám práve na základe väčšej vernosti tejto dogme. Ale v skutočnosti sa stal práve opak: popretím ľudského obrazu Boha popreli rozšírenie posväcovania hmoty vo všeobecnosti. Tým sa vzdali všetkej pozemskej svätosti a dokonca aj možnosti posväcovania (zbožštenia) človeka. Inými slovami, odmietnutím dôsledkov Vtelenia – posväcovanie hmoty a viditeľného sveta – ikonoklasmus oslaboval ekonomiku spásy. S ikonoklazmom, vtelenie Slova stráca svoj význam.“ [10]

Obhajovať ikonu znamená argumentovať za „posväcovanie hmoty“, dynamiku, ktorá bola uvoľnená na zemi Vtelením Božieho Syna. Ikony vyjadrujú možnosť, že ľudia a svet, ktorý obývajú, sa môžu premieňať podľa obrazu Zmŕtvychvstalého Krista na nové stvorenie. Práve to bolo v stávke v boji proti ikonoklazmu. A práve pre túto pravdu sa obetovali tí, ktorí sa pri obrane ikon vzdali svojich životov.

Aj keď na koncile zvíťazili, mier pre ikonofilov netrval dlho. Len čo sa v roku 813 chopil moci Lev V. Arménsky, ikonoklastické prenasledovanie sa vrátilo a skončilo až ďalšou ženou, Teodorou, ktorá nastúpila na cisársky trón ako regentka. Má česť byť tou, ktorá v Byzancii obnovila – tentoraz definitívne – úctu k ikonám. Poďakovanie za tento triumf pravej viery sa konalo prvýkrát v marci 843, pri príležitosti sviatku triumfu pravoslávia. Toto víťazstvo si Pravoslávna cirkev pripomína vo svojom liturgickom kalendári v prvú pôstnu nedeľu až dodnes.

II. Tvorba obrazu ikony Panny Márie Utrpenia

Keď premýšľame o obraze Matky ustavičnej pomoci, nezaoberáme sa umeleckým dielom jednotlivca. Táto ikona je rovnako ako všetky ostatné výsledkom tvorivosti veriacej komunity, ktorá počas storočí formovala typológiu; tú nazývame Panna Mária Utrpenia.

Mario Cattapan navrhol, že ikona Matky ustavičnej pomoci, ktorá sa nachádza v Kostole svätého Alfonza v Ríme, je najstaršou tohto typu. Podľa neho obraz mohol byť vyrobený okolo roku tisíc. [11] Fabriciano Ferrero však tvrdí, že táto ikona nie je najstarším obrazom „Panny Márie Utrpenia“. Najstarším vzorom tejto typológie je freska z roku 1192, ktorá sa nachádza v Arakose na Cypre. [12]

Nedávna štúdia od Millinera je v súlade s tvrdením španielského redemptoristu Ferrera. Podľa Millinera sa prvý vzor týchto typov môže nachádzať, ako uviedol Ferrero, v kláštore Najsvätejšej Panny Márie z Arakosu (Panagia tou Arakos) v Lagoudera v pohorí Troodos na strednom Cypre. [13] V súčasnosti z kláštora ostal drevený kostol, ktorý bol v roku 1985 vyhlásený spolu s ďalšími kostolmi a kláštormi v regióne za svetové dedičstvo UNESCO. Nápis na severnom vchode uvádza, že budova bola vyzdobená v roku 1192.

Fresky v Arakose sa zachovali vo výbornom stave; medzi nimi je obraz Panny Márie, stojacej s dieťaťom v náručí, s dvomi anjelmi (vľavo a vpravo), ktorí mu ukazujú nástroje umučenia. Toto je podľa Millinera, Ferrera a ďalších odborníkov najstarším obrazom „Panny Márie Utrpenia“. To však neznamená, že ostatné obrazy tohto typu sú odvodené od tohto „originálu“. Milliner naznačuje skôr iné: existencia podobných obrazov z 13. storočia v rôznych častiach Balkánu a v kláštore sv. Kataríny na Sinaji (Egypt) naznačuje to, že táto typológia bola známa koncom dvanásteho storočia v širokom regióne nachádzajúcom sa pod vplyvom Byzantskej ríše. Milliner potvrdzuje, že:

„Hľadanie jedného strateného prototypu môže byť rovnako zbytočné, ako hľadanie jedného textového zdroja. Ako sa uvádza vyššie, typ sa javí viac ako len nápad jedného konkrétneho umelca a môže byť spojený s kláštorom Kecharitomene v Konštantinopole. To, čo sa nedá dokázať, by nás nemalo odviesť od toho, čo sa dá: Panna Mária Utrpenia je výsledkom pomalšej kryštalizácie motívov, ktoré prenikali do byzantských mariánskych zobrazení po celé stáročia. Napríklad takmer súčasná Panna Mária s Dieťaťom v kláštore na Sinaji je veľmi blízko k obrazu Panny Márie Utrpenia v Lagoudera.“ [14]

Milliner obhajuje pravdepodobnosť, že prototypová verzia obrazu by mohla byť ikonou, ktorá sa stratila, a bola v kláštore Kecharitomene v Konštantinopole. Je to niečo, čo sa nedá preukázať. Čo sa však môže preukázať, je to, že existuje „kolektívny“ vývoj takýchto obrazov, ktoré sa rozprestierajú na troch kontinentoch za viac ako tri storočia.

Millinerova doktorandská práca ponúka podrobnú štúdiu vývoja obrazu Panny Márie Utrpenia medzi 13. a 14. storočím. Tu chcem poukázať na to, kam tento proces nakoniec vedie: podľa širokého akademického konsenzu Andrea Rizzo (aktívny v rokoch 1451 až 1491) dal tomuto typu ikon svoju konečnú formu na ostrove Kréta.

Preto je ikona Matky ustavičnej pomoci s najväčšou pravdepodobnosťou dielom vyrobeným v pätnástom storočí. Nemôžeme presne určiť dátum jeho vyhotovenia, ale môžeme povedať – a to je veľmi dôležité –, že jeho ikonografická typológia je výsledkom tradície kombinujúcej rôzne teologické a estetické názory na obraze, ktorý dnes vidíme. Podľa Uspenského „postikonoklastické“ obdobie, ktoré zahŕňalo 9. až 16. storočie, bolo v rozvoji ikon najtvorivejším. V tomto období, presnejšie medzi 12. a 15. storočím, boli spoločenstvá ikonopiscov s jedinečným typom ikony a súborom symbolov rozptýlené okolo východného pobrežia Stredozemného mora. Takto sa zrodil obraz Panny Márie Utrpenia, typológia, z ktorej vznikla Matka ustavičnej pomoci.

III. Vizuálna teológia vykúpenia

Každý z prvkov bohatého symbolizmu ikony Matky ustavičnej pomoci bol široko diskutovaný mnohými autormi. Tu sa zameriam na vyjadrenie, ktoré navrhol Milliner vo svojej práci; tá sa javí ako relevantná pre význam našej ikony v dnešnom kontexte. Podľa Millinera, amerického historika umenia: „Panna Mária Utrpenia, je tiež vyjadrením o predurčení“. [15]

Môže sa to zdať zvláštne, že „predurčenie“ môže byť jednou z tém o ikone Panny Márie Utrpenia. Milliner zakladá túto myšlienku na skutočnosti, že maliari obrazu Panny Márie z Arakosu navrhli fresky, ktoré zdobili kostol, aby ukázali paralelu medzi obrazom Panny Márie a Hetoimasiou. Tento vzťah sa objavuje aj inde. Hetoimasia (v gréčtine doslova „pripravený“), je obraz zobrazujúci prázdne sedadlo; toto je trón „pripravený“ pre Boha, na ktorom bude sedieť, keď bude súdiť svet na konci časov. Preto predstavuje konečný osud ľudstva. Podľa Millinera v Lagouderovom kostole:

„Hetoimasia na súde zobrazuje Boží spásonosný zámer mimo času, zatiaľ čo nižšie znázornená Panna Mária Utrpenia zobrazuje to, že rovnaký zámer bol uskutočnený v čase.“ [16]

Panna Mária z Arakosu v Lagoudera

Boží súd nie je odsúdenie, ale spása, ospravedlnenie a posvätenie človeka. Predurčenie, na ktoré odkazuje ikonopisecký program obrazu Panny Márie Utrpenia, nemožno chápať v zmysle učenia o dvojitom predurčení, ktoré vyhlásil Kalvín. Ján Kalvín (1609 – 1664), inšpirovaný myšlienkami sv. Augustína (354 – 430), povedal, že niektorí ľudia sú Bohom predurčení k spáse a iní k zatrateniu. [17]

Milliner tvrdí, že predurčenie uvedené v byzantských obrazoch by nemalo byť interpretované podľa neskoršieho učenia o dvojitom predurčení, ale v zmysle pravoslávneho učenia vyjadreného v dielach svätých Otcov. Cituje Atanáza z Alexandrie (296 – 373), ktorý napísal, že:

„Boh všetkých vecí, ktorý nás stvoril svojím Slovom, vedel, čo by malo byť pre nás lepšie, než my sami (…) Pripravil vopred (προετοιμάζει) v svojom Slove, skrze ktoré nás stvoril a ustanovil pre našu spásu.“ [18]

Predurčenie podľa pravoslávnej teológie nie je dvojité (zatratenie/spasenie), je len vykúpenie. Boh nechce, aby bol niekto odsúdený: v Kristovi je každá ľudská bytosť určená na plnosť života. Obraz Panny Márie Utrpenia viditeľne stelesňuje túto univerzálnu spásonosnú vôľu.

Učenie o dvojitom predurčení preniklo do Katolíckej cirkvi prostredníctvom prác belgického katolíckeho biskupa Kornélia Jansena (1585 – 1638), horlivého obhajcu čistoty zvykov v Cirkvi, ktorá bola podľa neho príliš laxná v otázkach morálky.

V jeho konkrétnej interpretácii evanjeliovej časti Jansen pochopil, že Kristus zomrel „pre mnohých“ (Mk 10,45), ale nie „pre všetkých“. Jeho záver je, že len elitná skupina kresťanov bude spasená, všetci ostatní sú predurčení na záhubu. Dôsledkom toho učenia bolo, že len veľmi čistí sa môžu zúčastňovať na sviatostiach. Pod vplyvom jansenizmu mnohí kňazi v sedemnástom a osemnástom storočí odmietli dať rozhrešenie kajúcnikom, ktorí podľa nich nepreukazovali dostatočné znaky obrátenia a celé masy veriacich boli oddelené od sviatostí.

Je všeobecne známe, že sv. Alfonz de Liguori (1696 – 1787) bol nielen prvým nepriateľom jansenizmu, ale aj autorom, ktorého morálna teológia ukončila jeho škodlivý vplyv v Katolíckej cirkvi a pripravovala oživenie kresťanského života v celej Európe a zvyšku sveta. Veľkým prínosom Alfonzovej teológie je, že predstavil veriacim milosrdnú tvár Boha, ktorý sa nikdy neunaví odpúšťať, láskavý Boh, ktorý nechce, aby niekto zahynul, pretože je to jeho vôľa, aby boli všetci spasení.

V tomto vidíme šťastnú ruku Prozreteľnosti: Matka ustavičnej pomoci bola daná pápežom Piom IX. inštitútu, ktorého spiritualita je založená na presvedčení, že Božia vôľa univerzálneho vykúpenia bola hojne sprístupnená prostredníctvom Krista, narodeného z Panny Márie.

Mária drží dieťa Ježiša, ktorý premýšľa o nástrojoch utrpenia. Utrpenie a smrť je cena, ktorú zaplatí za vykúpenie ľudstva. Kristus, ktorý „sa uponížil, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2,8), prešiel – mimoriadnym spôsobom – tmavou dolinou, ktorou musí prejsť každý, no jeho osud nebol nejasný a zničený, ale vstal z mŕtvych. Mária nás v ikone svojím pohľadom pozýva, aby sme sa zúčastnili v boji za prekonanie zla láskou, aby smrť mohla byť nakoniec premenená na svetlo zmŕtvychvstania.

Oznámenie hojného vykúpenia je jadrom redemporistickej misie. Tu nie je dvojité predurčenie, pretože v Bohu nie je „áno“ a „nie“; v Synovi Panny Márie sme našli iba Božie „áno“ ľudstvu. Toto základné poznanie sv. Alfonza je už prítomné ako vyjadrenie viery v ikone Matky ustavičnej pomoci, zrodenej v pravoslávnej tradícii. Protestanský vedec Milliner nám to pripomenul.

Boh je láska a ponúka hojné vykúpenie všetkým. Spoločná misia ohlasovania Božieho milosrdenstva by mala zjednotiť všetkých, ktorí – v rôznych cirkvách a konfesiách – milujú Ježiša a vyznávajú Boha ako Otca, Syna a Ducha Svätého. Nie div, že aj tí, čo neboli pokrstení, sú priťahovaní obrazom Matky ustavičnej pomoci, najmä v niektorých svätyniach v Ázii. Ona, Božia Matka, nás núti pochopiť, že v utrpení nie sme sami a môžeme ho vydržať. Ona má v náručí Spasiteľa, ktorý sám znášal utrpenie, aby mohol viesť všetkých mužov a ženy do svetla zmŕtvychvstania. Nikto nie je vylúčený. Všetci sú prijatí.

_________________________________________________________________

[1] C. Henze, Mater de Perpetuo Succursu. Prodigiosae Iconis Marialis ita nuncupatae monographia, Collegium Iosephinum, Bonn 1926.
[2] F. Ferrero, Nuestra Señora del Perpetuo Socorro. Proceso Histórico de una devoción mariana, Perpetuo Socorro, Madrid 1966; Santa María del Perpetuo Socorro. Un icono de la Santa Madre de Dios, Virgen de la Pasión, Perpetuo Socorro, Madrid 1994. English translation The Story of an Icon: The Full History, Tradition and Spirituality of the Popular Icon of Our Mother of Perpetual Help, Liguori, Missouri 2002.
[3] Precisazioni riguardanti la storia della Madonna del Perpetuo Soccorso: Spicillegium Historicum 15 (1967) 353-381; Nuovi elenchi e documenti dei pittori in Creta dal 1300 al 1500: Thesaurismata 9 (1972) 202-235; I pittori Andrea e Nicola Rizo da Candia: Thesaurismata 10 (1973) 237-282; I pittori Pavia, Rizo, Zafuri di Candia: Thesaurismata 14 (1977) 199-239;
[4] Doktorandskú prácu si možno stiahnuť zdarma v PDF formáte:
http://dataspace.princeton.edu/jspui/handle/88435/dsp01wp988j82m (accessed 13th July 2015). Milliner’s web-site is: www.millinerd.com
[5] Milliner, op. cit., i.
[6] V tomto príspevku používam španielsky preklad z francúzskeho originálu: L. A. Uspenski, Teología del Icono, Sígueme, Salamanca 2013. K dispozícii je aj anglický preklad: Theology of the Icon, 2 vols., St. Vladimir’s Seminary, New York 1992. s. 21.
[7] Ibidem, 27.
[8] Ibidem, 21.
[9] Citovaný Uspenski, op. cit., 40.
[10] Ibidem, 154.
[11] M. Cattapan, Nuovi documenti riguardanti pittori cretesi dal 1300 al 1500, en: Atti del II Congresso Internazionale Cristologico (1965), Vol II, Atenas, 1968. Quoted by F. Ferrero, Santa María del Perpetuo Socorro, 100, footnote 5.
[12] F. Ferrero, Santa María del Perpetuo Socorro, 100-101.
[13] Táto webová stránka Oddelenia pre starožitností cyperskej vlády ponúka niektoré obrazy kláštora a jeho fresky:
http://www.mcw.gov.cy/mcw/da/da.nsf/All/9690D7CC438FE731C2257199003197BB?OpenDocument (accessed on 12th march 2016).
[14] Milliner, op. cit., 84.
[15] Milliner, op. cit.,132.
[16] Ibidem, 147.
[17] Je pravda, že svätý Augustín dával obrovský dôraz na potvrdenie, že sme spasení nie vlastnou silou, ale milosťou Boha. Biskup z Hippo však nikdy nepovedal, že tí, ktorí nie sú spasení, sú odsúdení preto, že ich Boh predurčil k zatrateniu.
[18] Cit. Milliner, op. cit., 137.

Autor: Alberto de Mingo Kaminouchi CSsR (Madridská provincia)

Zdroj: www.cssr.news

Preložil: P. Viktor Mišuth CSsR

gabriela.kalafusova@hotmail.com