Od 18. do 25. januára prebieha Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Pri tejto príležitosti vám ponúkame článok p. Rastislava Dluhého, ktorý zverejnil denník Postoj. 

20. storočí prešla Katolícka cirkev od postoja hlboko zakoreneného nepriateľstva k iným cirkevným spoločenstvám (ktoré boli považované jednoducho za schizmatické a heretické, teda odtrhnuté a žijúce v blude), k postoju prijatia týchto kresťanských bratov a sestier ako niekoho, kto ku nám patrí.

Táto transformácia je jedným z najúchvatnejších príbehov 20. storočia. Bez Ducha Svätého by tento príbeh neexistoval. Nie je to o prechode od menej k viac ekumenickému postoju Katolíckej cirkvi. Je to príbeh o prechode od principiálneho odmietnutia vzťahov s inými cirkevnými spoločenstvami k hlbokému a neodvolateľnému záväzku k zmiereniu a jednote.

Magistérium a ekumenické hnutie

Pohľad na kľúčové dátumy spojené s ekumenickým hnutím nám ukážu revolučné zmeny v katolíckom ponímaní ekumenického hnutia. Rok 1910 je všeobecne považovaný za rok vzniku moderného ekumenického hnutia. V roku 1910 sa uskutočnila konferencia iniciovaná rôznymi protestantskými spoločenstvami. Na tejto konferencii účastníci uznali katastrofálne dôsledky rozdelenia a rivality medzi jednotlivými denomináciami, ktoré sa prejavovali počas misií. Tieto negatívne javy boli označené ako antisvedectvo. Na tejto konferencii neboli zastúpení katolíci s výnimkou biskupa Bonomelliho z Cremony. Pozornosti katolíckej hierarchie toto stretnutie viac-menej uniklo.

„Nemožno prekročiť prah nového tisícročia bez toho, aby v pokání priviedla svoje deti k očisteniu od chýb, neverností, nedôsledností a omeškaní.“
Ján Pavol II.

Ďalším kľúčovým dátumom je rok 1928, v ktorom pápež Pius XI. napísal encykliku Mortalium animos. Tento dokument je dôrazným odmietnutím ekumenického hnutia. Je zaujímavé, že encyklika vyšla dva roky po tom, čo zomrel kardinál Mercier, ktorý bol hostiteľom prvého ekumenického dialógu, na ktorom boli reprezentovaní aj katolíci (Malines 1921 – 1925). Katolícke odmietnutie ekumenického hnutia prišlo krátko po tom, čo sa ortodoxné cirkvi otvorili na ekumenický dialóg v r. 1920.

Tretím kľúčovým dátumom je r. 1949, keď Vatikán vydal krátku inštrukciu o ekumenickom hnutí. Inštrukcia bola napísaná len rok po tom, čo Svätá stolica zakázala katolíkom účasť na prvom zhromaždení Svetovej rady cirkví, ktoré sa konalo v Amsterdame. V inštrukcii z roku 1949 Svätá stolica uznáva, že čoraz väčšia túžba po jednote vyjadrená ekumenickým hnutím je dielom pôsobenia Ducha Svätého. Svätá stolica v inštrukcii dovoľuje katolíkom modliť sa s nekatolíkmi modlitbu Otče náš. Inštrukcia bola síce kratučká, ale jej účinky by sme mohli prirovnať k časovanej bombe. Dovtedy boli katolíci v akejsi izolácii od ekumenického hnutia, aj kvôli kanonickému morálnemu učeniu, ktoré zakazovalo katolíkom modliť sa s nekatolíkmi. Takáto spoločná modlitba bola považovaná svojou samotnou podstatou za zlú (communicatio in sacris). Inštrukcia bola teda znakom zásadnej zmeny kurzu Katolíckej cirkvi v oblasti pohľadu na jednotu Cirkvi.

Štvrtým dôležitým dátumom je rok 1964. Na II. Vatikánskom koncile vznikol dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio. Dekrét oficiálne uznáva ekumenické hnutie a vyjdruje jednoznačne pozitívny postoj k ekumenizmu. Dekrét odmietol predchádzajúce postoje Cirkvi k ekumenizmu. Pred koncilom často vládlo presvedčenie, že nekatolíci mohli byť spasení iba veľmi obtiažne, ak vôbec. Dekrét hovorí, že aj spoločenstvá oddelených bratov a sestier môžu byť istými čiastočnými nástrojmi spásy: „…tieto oddelené cirkvi a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy majú zmysel i význam, lebo Kristov Duch sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy zverenej Katolíckej cirkvi.“ (UR 3)

Prosby o odpustenie

„Synovia a dcéry Cirkvi sa nechali uniesť pocitmi netolerancie a dopustili sa skutkov násilia voči svojim bratom a sestrám, ktorí vyznávali inú vieru.“
Kardinál Jozef Ratzinger

V r. 1995 vyšla encyklika pápeža Jána Pavla II. Ut unum sint. Pápež hovorí, že je povinnosťou rímskeho biskupa povzbudzovať k jednote a všemožne napomáhať snahy o jednotu. Pápež napísal, že encykliku o jednote píše „s hlbokým presvedčením, že počúva Pána“ (UUS 4). Hneď na začiatku encykliky pápež pokorne pripomína potrebu obrátenia, ktorá sa týka každého veriaceho, tak pápeža ako kohokoľvek iného. V liste Tertio millennio adveniente pápež Ján Pavol II. tiež hovorí o potrebe nášho pokánia a obrátenia aj na začiatku III. tisícročia: „Nemožno prekročiť prah nového tisícročia bez toho, aby v pokání priviedla svoje deti k očisteniu od chýb, neverností, nedôsledností a omeškaní.“ (TMA 33). Na prvom mieste pápež vyzýva k pokániu z hriechov, ktoré oslabujú život Cirkvi a „ktoré poškodili Bohom chcenú jednotu pre jeho ľud“ (NMI 34).

Pokánie Cirkvi za hriechy minulosti našlo vyjadrenie aj v pozoruhodnej liturgii, ktorá sa konala v Bazilike Svätého Petra v Jubilejnom roku Ríme, na prvú pôstnu nedeľu, 12. marca 2000. Nikdy v dejinách Cirkvi neprosil pápež, hlavný reprezentant Magistéria cirkvi o odpustenie za minulé chyby. Sedem vybraných kardinálov prednášalo prosby o odpustenie spolu s pápežom. Bolo dojímavé vidieť kardinála aj Jozefa Ratzingera, prefekta Kongregácie pre vieru, ktorá sa vyvinula s niekdajšej Rímskej inkvizície, ako vyznal, že „synovia a dcéry Cirkvi sa tiež nechali uniesť pocitmi netolerancie a dopustili sa skutkov násilia voči svojim bratom a sestrám, ktorí vyznávali inú vieru.“ Kardinál Ratzinger končil prosbu o odpustenie slovami: „odpusť nám a nauč nás, ako ohlasovať pravdu s jemnosťou a láskou.“

Pokáním a pokorou nemáme čo stratiť. Nezriekame sa toho, v čo veríme. Zriekame sa iba našich predsudkov, nepochopenia, arogancie a tvrdosti. Aj tento týždeň modlitieb za jednotu kresťanov môže byť časom milosti, časom väčšej jednoty.

P. Rastislav Dluhý, C.Ss.R

Zdroj: postoj.sk