Pri príležitosti 199. výročia narodenia blahoslaveného Františka Xaverského vám prinášame jeho príbeh publikovaný v knihe Svetlá pre biednych, ktorá vyšla v našom vydavateľstve Slovo medzi nami.

František Xaverský Seelos sa narodil 11. januára 1819 vo Füssene v Bavorsku ako syn Magnusa a Františky rod. Schwarzenbachovej. Mal ešte jedenásť súrodencov. Františka pokrstili v deň narodenia vo farskom Kostole svätého Magnusa. Otec, obchodník s textilom, bol v tomto kostole od roku 1830 kostolníkom. Františka poznali ako veselého chlapca, láskavého a milé- ho, ktorý rád žartoval v rodine aj s priateľmi. V čase karnevalu si füssenské deti nasadzovali masky a vystrájali obyvateľom dediny všelijaké žartovné kúsky. Pri jednej príležitosti si mladý František obliekol najlepší žaket a klobúk svojho otca, a tak sa zapojil do zábavy. Priatelia sa rozveselili pohľadom na chlapca oblečeného do „dospelých“ šiat. Deti sa smiali tak hlasno, že prilákali Františkovho otca – a ten si musel zachraňovať svadobný oblek. Keď František v roku 1831 skončil základnú školu, prejavil sa uňho sklon k duchovnému povolaniu. Povzbudzovaný farárom navštevoval Gymnázium svätého Štefana v Augsburgu. Po úspešnej maturitnej skúške na gymnáziu roku 1837 pokračoval v štúdiu v Mníchove, kde na univerzite absolvoval dvojročný kurz filozofie. Farár mu pomohol aj pri hľadaní dobrodincov a štipendia pre ďalšie štúdium. Na konci kurzu začal študovať teológiu a pripravoval sa na vstup do kňazského seminára, kde ho prijali 19. septembra 1842. V tej dobe udržiaval kontakt s misionármi Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa. Spoznával charizmu rehole – evanjelizáciu najopustenejších ľudí – a jeho apoštolskú činnosť najmä medzi vysťahovalcami v Spojených štátoch amerických. Pohnutý listami redemptoristov v časopise Sion, kde sa písalo o pastoračnej biede tisícov vysťahovalcov, sa Seelos rozhodol vstúpiť do kongregácie a pri vstupe prosil o misionársku prácu v Spojených štátoch.

Prijali ho 22. novembra 1842 a už 17. marca 1843 sa vydal na cestu z Le Havru do New Yorku, kam dorazil 20. apríla. Do konca svojho života bol človekom plným lásky. Sám jej veľa dostal – od svojej rodiny, priateľov a od všetkých, ktorí sa s ním stretli. Roku 1843 pri príprave na odchod do Ameriky si uvedomil, aké bolestné bude lúčenie s rodinou. Zriekol sa rozlúčkovej návštevy doma a napísal nežný a dojemný list, ktorý mali domáci prečítať až po jeho odchode. Po skončení noviciátu 16. mája 1842 zložil prvé sľuby a po teologických štúdiách bol 22. decembra 1844 v redemptoristickom Kostole svätého Jakuba v Baltimore vysvätený za kňaza. Niekoľko mesiacov po vysviacke ho preložili do Pittsburghu do Farnosti svätej Filomény, kde pracoval deväť rokov. Bol kaplánom Jána Nepomuckého Neumanna, predstaveného komunity. Posledné tri roky svojho pobytu v Pittsburghu bol predstaveným Seelos. Zároveň bol aj magister novicov. Zo začiatku mal páter Seelos ťažkosti s angličtinou. Raz po jednej z jeho prvých kázní istá staršia pani povedala, že mu nerozumela veľa, ale že sa veľmi snažil. Neskôr sa jeho kázne stali také známe, že ľudia prichádzali len preto, aby si ich vypočuli. V Pittsburghu bolo cítiť antiklerikálnu náladu. Nedôveru ku kňazom roznecovali radikálne zoskupenia, ale aj laici. Stalo sa, že odporca katolicizmu zvábil pátra Seelosa do svojho domu tvrdením, že jeho veriaca žena je veľmi chorá. Keď nič netušiaci kňaz prišiel k jeho domu, zbil ho do bezvedomia. Neskôr sa o tom dozvedeli niekoľkí horliví katolíci, a to napriek tomu, že František nespomenul ani slovo. Chceli dať útočníka zavrieť, no dobrotivý kňaz im to nedovolil. V roku 1851 sa páter Seelos stal farárom. Vernosť presvedčeniu a srdečnosť, ktoré ho charakterizovali, nadchýnali všetkých, ukazujúc im lepšiu cestu života. Bol prístupný pre každého farníka, ktorý hľadal pomoc, a veľmi ochotne navštevoval svojich žiakov. Začalo sa hovoriť o jeho svätosti a zvlášť sa cenili jeho múdre rady. Ktorýsi deň počul páter Seelos v spovednici prekvapujú- cu žiadosť. Kajúcnica ho po spovedi poprosila: „Páter František, pomodlite sa za to, aby moja dcérka zomrela.“ Opýtal sa ženy topiacej sa v slzách: „Prečo by mala zomrieť, čo ju trápi?“ Po niekoľkominútovom monológu zistil, že príčinou je epilepsia. Keď sa spýtal matky, prečo sa to snažila utajiť, priznala sa, že lekári ju požiadali, aby túto skutočnosť utajila a neposielala ju do školy. Požiadal ju, aby priviedla dievča k nemu. Po krátkom rozhovore s chorou priviedol ju aj s matkou k oltáru najsvätejšej Panny Márie, položil jej ruky na hlavu a začal sa modliť. Potom povedal matke, že Boh dcéru uzdravil a že je povinná udržať to v tajnosti a dovoliť jej študovať. Inokedy sa zasa vo farskej kancelárii objavil chromý, ktorý prosil pátra Seelosa o vyliečenie. „Dobrý človeče, nie som lekár, nemôžem ti vrátiť zdravie,“ namietal kňaz. Ten povedal: „Nevyjdem, kým nebudem uzdravený,“ a vyhodil barlu cez okno. Pod vplyvom jeho viery mu páter Seelos prečítal úryvok zo Svätého písma a požehnal ho. Keď sa ukázalo, že muž môže stáť na vlastných nohách, kňaz oslavoval Božiu moc. Jeden seminarista, sužovaný pokušeniami a pochybnosťami, sa znepokojoval nad zmyslom svojho povolania a tiež navštívil pátra Seelosa. Ten sa pomodlil a povedal: „Počúvajte, mladý muž, tieto pokušenia sú pre vás dobré. V budúcnosti pri spovedaní budete chápať bojazlivé duše, ktoré budú potrebovať útechu.“ Po deviatich rokoch v Pittsburghu preložili pátra Seelosa roku 1854 do Baltimoru do Farnosti svätého Alfonza. Neskôr, od roku 1857 bol farárom v Cumberlande, v štáte Maryland a rektorom seminára redemptoristov. Jeho posledným pôsobiskom bol od roku 1862 Annapolis, tiež v Marylande.

V Cumberlande a Annapolise mu zverili úlohu vychovávateľa, prefekta študentov. Ani v tejto práci nezabudol na dôležité vlastnosti láskavého a veselého pastiera. Bol tu k dispozícii mladým ľuďom a staral sa aj o ich formovanie. Predovšetkým sa do sŕdc budúcich redemptoristických misionárov usiloval vložiť nadšenie, obetavosť a apoštolskú horlivosť pre duchovné a telesné blaho ľudí. Raz v Baltimore ho neskoro večer zavolali k zomierajúcej dievčine. Len čo vyšiel na poschodie, spoznal, že je to verejný dom. Nedbal o to, vypočul poslednú spoveď a pripravil dievča na smrť. Dozvedeli sa o tom isté antikatolícke noviny a hneď napísali o nočnej návšteve ctihodného kňaza v „dome radosti“. Keď spolubratia ukázali tento hanopis pátrovi Seelosovi, skomentoval to jednou vetou: „Nuž čo, zachránil som jednu dušu.“ Okrem kňazskej činnosti sa Seelos spolu s pátrom Neumannom venoval misionárskej práci. O pátrovi Nemannovi František napísal: „Uviedol ma do aktívneho misionárskeho života a bol mojím duchovným vodcom a spovedníkom.“ Celý život pátra Seelosa možno charakterizovať tromi slovami – pokojný, priateľský a milosrdný. Istému mladému kňazovi dal raz radu, ktorá odzrkadľovala to, čo sa sám snažil dodržiavať. Povedal mu: „Kňaz, ktorý pristupuje k ľuďom odmerane, krivdí sebe aj iným. Tisíce opúšťajú Cirkev a vydávajú sa na večné zatratenie iba preto, že kňazi sa k nim zle správali.“ Jeho ochota a prirodzená priateľskosť v styku s ľuďmi a porozumenie pre biedu veriacich z neho rýchlo urobili skúseného spovedníka a duchovného vodcu, takže k nemu prichádzali ľudia aj z veľkej vzdialenosti. V Baltimore aj v Pittsburghu vedel Seelos veriacich presvedčiť, že spoveď nie je bremenom, ale plodnou skúsenosťou stretnutia s trpezlivým a milosrdným Kristom. Jeho spovednica bola otvorená pre všetkých. Bolo na nej napísané: „Spovedám po nemecky, po anglicky, po francúzsky, bielych i čiernych.“

Veriaci ho charakterizujú ako misionára so stálym úsmevom na perách, s veľkodušným srdcom, zvlášť k strádajúcim a bezradným. Nie je preto náhoda, keď po jeho smrti práve v Pittsburghu začali veriaci pripisovať vypočutie svojich modlitieb jeho príhovoru. Jeho životný štýl a reč v duchu redemptoristickej charizmy boli jednoduché. Kázne s bohatým biblickým obsahom radi počúvali a rozumeli im aj nevzdelaní. Vo svojom apoš- toláte sa venoval katechéze detí. Túto činnosť si nielen veľmi vážil, ale považoval ju za nevyhnutnú pre rast farnosti. Keď roku 1860 biskup Michal O’Connor odišiel z diecézy, navrhol pátra Seelosa za svojho nástupcu. V liste pápežovi Piovi IX. sa František vyjadril, že sa necíti na túto zodpovednú úlohu a prosil, aby ho ušetril tohoto bremena. Bol veľmi spokojný, keď sa biskupom v Pittsburghu stal iný kňaz. Po vypuknutí občianskej vojny boli roku 1863 vydané nové zákony, ktoré nariaďovali, aby všetci muži nastúpili na vojenskú službu. Páter Seelos ako predstavený seminára sa vybral do Washingtonu k prezidentovi Abrahámovi Lincolnovi a prosil ho, aby študentov kongregácie od vojenskej služby oslobodil. Lincoln sľúbil, že urobí, čo bude v jeho moci. Svoj sľub aj dodržal. Keď raz príliš horlivý spolubrat obvinil pátra Seelosa, že mladým ľuďom veľa dovoľuje a nie je dostatočne prísny, zosadili ho z funkcie prefekta. V rokoch 1863 – 1866 sa venoval ľudovým misiám. Kázal po anglicky a po nemecky v štátoch Connecticut, Illinois, Michigan, Missouri, New Jersey, New York, Ohio, Pennsylvania, Rhode Island a Wisconsin. Po krátkom pobyte v Detroite bol roku 1866 pridelený do komunity v New Orleanse. Správcu Kostola Nanebovzatia Panny Márie poznali ako vždy veselého a zvlášť horlivého v práci pre najchudobnejších a najopustenejších. Všade si pamätali kázne pátra Seelosa. Jeho svätosť sa najlepšie prejavovala v spovednici. Stovky veriacich neskôr spomínali na pátrovu schopnosť povzbudiť a tiež na veľké množstvo lásky a horlivosti, s ktorými prijímal všetky duše. Zdalo sa, že nič mu nemôže zabrániť v snahe priviesť k Bohu čo najviac ľudí. Seelos pôsobil v New Orleanse veľmi krátko. V septembri sa pri návštevách chorých nakazil žltou zimnicou. Mesiac pred smrťou sa venoval hlavne modlitbe, nikdy sa nesťažoval a zachoval si úplný pokoj. Zomrel v tichosti 4. októbra 1867 vo veku štyridsaťosem rokov a deväť mesiacov. Dar uzdravovania nezanikol vo chvíli smrti. Mnoho ľudí, presvedčených o jeho svätosti, ho naďalej prosilo o pomoc a orodovanie. Takmer zo všetkých diecéz, v ktorých kedysi pôsobil, začali prichádzať správy o vypočutých modlitbách. Po piatich rokoch od jeho smrti boli vypočuté modlitby istej ženy, ktorá ho prosila o záchranu zomierajúceho nemluvniatka, jej vnuka. Chlapček mal zápal pľúc a mozgových blán. Šestnásťročné dievča sa uzdravilo z kiahní a roku 1938 došlo k zázračnému uzdraveniu šesťročného chlapca z detskej obrny. Už pri jeho pohrebe v Kostole Nanebovzatia Panny Márie, kde sú jeho telesné pozostatky, sa šíril chýr o jeho svätosti. Mnoho ľudí sa snažilo získať pamiatku kladením rozličných predmetov na rakvu svätca. Pápež Ján Pavol II. v jubilejnom roku 9. apríla 2000 pátra Františka Xaverského Seelosa na Námestí svätého Petra v Ríme zapísal do zoznamu blahoslavených. Liturgická spomienka na blahoslaveného Františka Xaverského Seelosa pripadá na 5. október.

Príbuzné články:

Bl. František Xaver Seelos: Modlitby pred spaním

Zmysel pre humor blahoslaveného Františka Xavera Seelosa