(z blogu Alfonziánskej Akadémie)

Koncom januára sme si pripomenuli Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Zmienil sa o ňom aj Pápež František vo svojej encyklike Fratelli Tutti (FT 246 – 254). Tvárou v tvár temným stránkam histórie riskujeme, že sa staneme necitlivými, mysliac si, že minulosť sa už stala a nedá sa zmeniť, že je od nás priestorovo aj časovo vzdialená a že nemá dosah na našu vlastnú zodpovednosť. Pápež však rozhodne tvrdí: „Nie, pre Boha vás prosím! Bez pamäte nemôžeme kráčať dopredu.“ (FT, 249) Sme povinní vystríhať nasledujúce generácie pred tým, čo sa deje, a udalosti holokaustu (hebr. Shoah) sú strašným svedectvom o tom, kam až môže zájsť ľudská zloba, ak ju podnietia falošné ideológie. (porov. FT, 247)

Z tejto zodpovednosti nemožno vyňať morálne uvažovanie. Spomedzi mnohých úvah možno spomenúť reflexiu Bernharda Häringa, ktorý vojnu zažil na vlastnej koži. V roku 1939 bol povolaný za vojenského zdravotníka a poslaný najskôr do Francúzska, potom do Poľska a neskôr do Ruska, kde ho zajali. Táto skúsenosť bola skúškou, keď zakúsil absurdnosť strašných zločinov spáchaných z poslušnosti rozkazu a mal priamy kontakt s ľuďmi, ktorí sa stali obeťami tohto barbarstva alebo boli iného náboženského [1] vyznania.

Häring jasne videl, že všetok zmysel pre osobnú a spoločenskú zodpovednosť padá, ak sa skrýva za koncept povinnosti.  A práve kvôli tejto skúsenosti sa stal človekom otvoreným dialógu, stretnutiu, prijatiu; presvedčený, že vytváranie mieru je prvotným záväzkom kresťanov, aby boli skutočne Božími deťmi. Z tohto dôvodu kritizuje etické prístupy sústredené na zákon a povinné právne predpisy,  pričom označuje dialóg [2] a reciprocitu svedomí za cestu k pravde. [3]

Jadrom morálneho života sa tak stáva zodpovednosť a odvaha byť zodpovedným: „To, čo viedlo k prelomu v mojej úvahe o morálnej teológii, bola hlúpa a trestuhodná poslušnosť toľkých kresťanov voči nacistickej tyranii a zvrátenosti. Práve to ma viedlo k presvedčeniu, že charakter kresťana by nemal byť jednostranne formovaný leitmotívom poslušnosti, ale skôr zodpovednosťou, ktorá vie rozlišovať, schopnosťou odvážne reagovať na vnímanie nových hodnôt a nových potrieb, i ochotou riskovať.“ [4]

Häring ponúka dva aspekty nevyhnutnosti pamäte. Vďačnosť Bohu za všetko dobré, čo sa v dejinách ľudstva deje, a pokánie za to, čo je v srdci človeka zlé a čo bráni rastu pre dobro. Počúval Boha aj v hrôzach holokaustu a tejto jeho skúsenosti vďačíme za to, že chápal morálny život ako zodpovednú odpoveď na Boží dar lásky. Boží dar apeluje na svedomie, aby počúvalo a odpoveď človeka predpokladá jeho vernú slobodu. Boh nenecháva človeka samého. Duch Svätý naďalej koná v dejinách ľudstva a v dejinách každého z nás, a je nám oporou v napätí medzi ‚už’ a ‚ ešte nie’.

(1) Cf. B. Häring, Ho visto la bontà liberatrice, Edizioni Paoline, Cinisello Balsamo (MI) Milano 1977.

(2) Cf. S. Majorano, , «Bernhard Häring: la teologia morale rinnovata dalla cristologia», in Rassegna di Teologia 41/4 (2000) 517-536.

(3) Cf. A. Wodka, «La Parola di Dio nella Teologia di Bernhard Häring», in Studia Moralia 47/1 (2009) Suppl. 4, 41.

(4) B. Häring, La legge di Cristo. Trattato di teologia morale, vol. I, Morcellina, Brescia 1968, 12.

Zdroj: Scala News

Bernhard Häring (1912 – 1998) – kňaz, redemptorista, morálny teológ. Počas II. svetovej vojny bol sanitárom na Východnom fronte. V rokoch 1957 – 1988 pôsobil ako profesor na Academii Alfonsiane v Ríme. Na II. vatikánsky koncil bol pozvaný ako teologický poradca (peritus). Podieľal sa na príprave konštitúcií Gaudium et spes a Lumen gentium. K jeho najväčším dielam patria diela Zákon Kristov a Slobodný v Kristovi, ktoré výrazne ovplyvnili morálnu teológiu 20. storočia.

Preklad: Barbora Polomská

Úpravy: P. Ján Andrejov CSsR