Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte (Jn 1, 6-8. 19-28)

Evanjelium tretej adventnej nedele nám hovorí o svedectve Jána Krstiteľa kňazom a levitom vyslaným z Jeruzalema. V Ježišovej dobe bolo rozšírené presvedčenie o príchode Mesiáša natoľko, že, ako spomína historik Jozef Flavius, sa mnohí vyhlasovali za mesiáša predpovedaného Bohom, ktorý má vyslobodiť ľud. V dobe, keď žil Ján Krstiteľ očakávanie Mesiáša zosilnelo a Ján navyše vyzeral ako Mesiáš. Nie div, že takého človeka ľudia obdivovali, a že sa ho náboženské autority chceli priamo opýtať na jeho identitu a aktivity.

Aby sme pochopili misiu Jána Krstiteľa, evanjelista Ján ju už vo svojom prológu opisuje: „Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle.“ Za otázkami, ktoré náboženské autority kladú Jánovi: „Kto si ty?“; „si Eliáš?“, „si prorok?“, možno vidieť ozveny určitých náboženských presvedčení prítomných v spoločnosti v tej dobe. Medzi nimi aj tie, že Eliáš príde tesne pred príchodom Mesiáša, rovnako ako sa verilo v príchod iného predchodcu proroka nešpecifikovanej identity.

Vyslanci farizejov však Božieho posla spochybňujú: „Kto si, že sa nás opovažuješ poučovať?“ To spochybňovanie vyslancov rezonuje od Jánových čias až dodnes. Boží posol je vždy nepohodlná postava, preto ho treba rôznymi spôsobmi kontrolovať, spochybňovať, len aby sa mu zavreli ústa. V každom prípade, napriek sláve, ktorú si užíval, Ján okamžite utne akýkoľvek pokus o jeho povýšenie a zdôraznenie jeho väčšej osobnej dôležitosti. „Som len hlas,“ odpovedá. Nepovažuje sa za Mesiáša, ale iba za hlas. Nebojuje za seba, o moc, uznanie či potlesk. Nepovažuje sa za spasiteľa, chce byť nikto. Chce len dať hlas Pravde s veľkým „P“, chce byť odrazom Svetla. To si vyžaduje veľkú odvahu a rovnako veľkú pokoru. „Ja nie som Mesiáš,“ hovorí na rovinu. Sám sa ponižuje, aby presunul pozornosť všetkých na toho, ktorý ešte len má prísť, na skutočného Mesiáša, ktorému on pripravuje pôdu.

Pri Jánovom vystupovaní vidíme pokoru. Najjednoduchšia definícia pokory je: „pravda o sebe“. Je rázny, čudný, občas neuchopiteľný a nepochopiteľný. Ale hlavne, je absolútne pravdivý. Nešermuje falošnou pokorou, ktorá je z istého hľadiska horšia ako otvorená pýcha. Pozná svoju cenu, ale aj to, že „len z Božej milosti je tým, čím je“ (1 Kor 15, 10). Nesnaží sa byť nižší ani vyšší, ako naozaj je. Mohol by hrať rolu nepravého mesiáša. Namiesto toho pripravuje ľudí na príchod Mesiáša a vydáva svedectvo, že tým Mesiášom, ktorý má prísť, je Ježiš Kristus.

Vyslancom farizejov Ján odpovedá: „Medzi vami je ten, ktorého nepoznáte.“ Tieto Jánove slová zaznievajú aj nám. Čo znamenajú pre nás? Stačí nám vedieť – Ježiš je Boží Syn, je náš Spasiteľ či Vykupiteľ; ja verím a hotovo? Ježiš nemôže medzi nami zostať neznámy, pretože prichádza, aby sme mohli žiť s ním, nie sami. Toto je rozhodujúce pre šťastný kresťanský život, aby sme objavili blízku Pánovu prítomnosť. On je už prítomný vo svojom Slove, v udalostiach života a tiež aj v inej osobe. Aby to však nezostalo len teóriou, vyžaduje si to našu vedomú duchovnú aktivitu. Objavím Ježiša prítomného v Božom slove, ak si nájdem čas na započúvanie sa do tohto Slova. Objavím Ježiša v udalostiach svojho života, ak ich budem prežívať s ním. Objavím Ježiša v ľuďoch, ktorí mi boli daní, ak si dám tu námahu, aby som v nich videl dobro. Nedá sa viesť kresťanský život len uznaním, že Ježiš Kristus prišiel na svet pred dvetisíc rokmi a zasa príde v sláve na konci sveta.

Skúsenosť Božej blízkosti je istým a jediným zdrojom radosti života. Ak o tom pochybujeme, je to preto, že si možno mýlime radosť s jej komerčnou náhradou – veselosťou. Veselosť je čisto vonkajší prejav, ľahko pozorovateľný a dosiahnuteľný pomocou rôznych vonkajších príčin. Veselosť je však stav pocitov, úplne nezávislý od skutočného šťastia. Zatiaľ čo radosť je vnútorný stav, ktorý sa môže prejaviť navonok, ale rozhodne nemusí. Radosť môže byť prežívaná aj cez slzy. Má však neporovnateľne väčšiu hodnotu ako veselosť, pretože radosť je ovocím šťastia a vnútorného pokoja. To nám prináša Ježiš, ak mu dovolíme, aby bol prítomný v našom živote, tu a teraz. Adventné bdenie nech je zároveň aj prípravou a vnímavosťou na to denné prichádzanie Ježiša k nám. A k tomu nás zvlášť pozýva tretia adventná nedeľa Gaudete, čiže radosti.

P. Viktor Mišuth CSsR