„Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky…“ (Mk 1,1-8)

V druhú adventnú nedeľu nás Božie slovo pozýva vstúpiť do púšte, ktorá je Božou záhradou. Áno, púšť je záhrada! Boh vždy prichádza tou najjednoduchšou cestou. My, ľudia, sme špecialisti na komplikovanie jednoduchých vecí. Ján Krstiteľ však hovorí jednoduché veci. Hovorí rovno, hovorí o vyrovnaní. Keď na púšti pripravuje ľudí na Ježišov príchod, vyzýva: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! (…)“ Vyrovnajte si chodníky, aby ste nechodili dookola po púšti. Púšť je ťažké miesto. Izraeliti dospievali, keď putovali púšťou. Išli štyridsať rokov, hoci túto cestu mohli pokojne zvládnuť za dva týždne…

Pre Izraelitov bola púšť jednoznačne spojená s najdôležitejšou udalosťou v dejinách vyvoleného národa – exodom, čiže východom z Egypta a putovaním do zasľúbenej zeme. Ako si dobre pamätáme, púšť sa pre Izraelitov ukázala ako miesto nevernosti, hriechu a nedostatku nádeje. Napriek tomu Boh previedol svoj ľud cez púšť, a to predovšetkým preto, aby mu ukázal milosrdenstvo – milosrdenstvo, ktoré je väčšie od každého hriechu, nevernosti či beznádeje.

Ján Krstiteľ nás vyzýva, aby sme zanechali Egypt a vyšli na púšť. Hoci ju chápeme v duchovnom zmysle, podobne ako Izraeliti sa tam máme vybrať, aby sme sa presvedčili o svojej nevernosti, hriechu a nedostatku nádeje. Na púšť sme však pozvaní predovšetkým preto, aby sme boli obdarovaní Božím milosrdenstvom.

Možno by stálo za to uvedomiť si, že keď si pred vianočnými sviatkami po dlhšom či kratšom čase pokľakneme pri spovednici, tak nie preto (aspoň nie hlavne preto), aby sme vyznali hriechy, ale predovšetkým, aby sme vyznali lásku. Sviatosť zmierenia je vyznaním lásky! Táto láska je odpoveďou na obdarovanie nekonečným Božím milosrdenstvom.

Samozrejme, podobne ako Izraeliti v Jánovi, tak aj my vyznáme svoje hriechy Ježišovi a budeme sa snažiť obrátiť. Avšak nerobme si ilúzie, že sa nám podarí náležite pripraviť cestu Pánovi. Nie je to tak, že my sa obraciame a prestávame hrešiť, a potom nás Boh začne milovať a vstupuje na pekne pripravenú cestu v našich srdciach. Je to presne naopak: Boh nás miluje napriek tomu, že naše cesty sú naďalej nerovné a nepripravené na jeho príchod. Prichádza a jeho láska mení naše srdcia. Prorok Izaiáš hovorí, že máme pripraviť cestu Pánovi na púšti. Púšť je miestom úplnej bezmocnosti. Iba keď prijmeme vlastnú bezmocnosť, hriešnosť a zblúdenie, keď sa prestaneme spoliehať na seba a svoju domnelú dokonalosť, keď sa úplne neobmedzene a bezpodmienečne otvoríme Božiemu milosrdenstvu, Boh bude môcť konečne konať v našich srdciach, obdarovať nás svojím milosrdenstvom a voviesť do zasľúbenej zeme. A to je len začiatok vyrovnávania chodníkov Pánovi, aby sa moja púšť stala Božou záhradou. Advent sľubuje: púšť v nás sa premení. Opäť rozkvitne.

Všetko sa zmení, ak Mu prenecháme prvé miesto. Toto je obrátenie: Pán potrebuje len naše otvorené dvere, aby vstúpil a robil zázraky, tak ako mu stačila púšť a Jánove slová, aby prišiel na svet. Nežiada viac. Nikdy neotvára dvere násilím: prosí o dovolenie vstúpiť. Pán žiada o povolenie, nedobíja sa dnu. Kniha Zjavenia apoštola Jána hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.“ Toto vyjadril známy maliar W. H. Hunt na svojom obraze s názvom Svetlo sveta. Na obraze prichádza Kristus s lampášom v ruke a jemne klope na dvere, ktoré z vonkajšej strany nemajú žiadnu kľučku. Keď mu namietli, že zabudol namaľovať kľučku, odpovedal: „Na vonkajšej strane nemôže byť kľučka. Dvere môžeme otvoriť iba my zvnútra. On klope. My otvárame.“

Otvoriť dvere zároveň znamená zveriť kľúče od dverí Kristovi. Keď vám niekto dá kľúče od domu, hovorí vám tým: „Cíťte sa v ňom ako doma.“ Toto je obrátenie: otvoriť dvere a odovzdať od nich kľúče Kristovi. Určite budú v lepších rukách než sú tie naše. Dôležité je uvedomiť si, že Ježiš nechce vstúpiť do nášho života len na krátky okamih, ale chce s nami „večerať“, chce s nami žiť v spoločenstve. To znamená úzky a trvalý vzťah, kde s nami môže komunikovať a podieľať sa na najintímnejších aspektoch nášho života. Veď za spoločný stôl si sadajú len blízki priatelia.

Kiežby sme boli v tomto adventnom čase pripravení otvoriť Pánovi dvere našich sŕdc, aby sme raz, až na konci vekov nastane advent Pánov (adventus Domini), prešli dverami na hostinu Baránkovu v Kráľovstve lásky a pokoja vo večnosti.

P. Viktor Mišuth CSsR