Vatikán 5. decembra – Ďalší rozhovor s pápežom Františkom priniesol časopis La Civiltà Cattolica. Ide o prepis odpovedí Svätého Otca Františka pri stretnutí s jezuitmi zhromaždenými na 36. generálnej kongregácii, s účasťou vyše 200 reprezentantov rehole z celého sveta.

Pri návšteve dňa 24. októbra 2016 na pôde Generálnej kúrie Spoločnosti Ježišovej sa pápež František najprv pripojil k spoločnej modlitbe a následne predniesol príhovor. Napokon dal Svätý Otec priestor otázkam, na ktoré odpovedal spontánne, bez toho, aby si ich vopred vyžiadal na prípravu. V slovenskom preklade prinášame odpovede na niektoré z celkovo 15 otázok z prepisu publikovaného spomenutým jezuitským časopisom (č. 3995, 10. dec. 2016, s. 417-431):

Svätý Otče, ste živým príkladom prorockej odvahy. Ako to robíte, že ju viete vyjadriť s takou účinnosťou? Ako to môžeme robiť aj my?

„Odvaha nespočíva len v robení hluku, ale tiež v tom, že ho viete robiť, že viete, kedy ho robiť a ako ho robiť. Ba dokonca, ešte skôr než čokoľvek iné, treba rozlíšiť, či hluk robiť alebo nie. Odvaha je konštitutívna pre akúkoľvek apoštolskú činnosť. A dnes viac než kedykoľvek predtým je potrebné mať odvahu a prorockú smelosť. Aby sme nemali strach, je potrebná istá aktualizovaná parézia, prorocká smelosť. Je jedinečné, že toto bola prvá vec, čo  sv. Ján Pavol II. povedal, keď bol zvolený za pápeža: «Nebojte sa». Pripomenul všetky problémy východných krajín a odvaha mu pomohla im všetkým čeliť.

Aká prorocká odvaha sa od nás žiada dnes? To treba rozlíšiť. Čiže klásť si otázku: kam treba nasmerovať túto prorockú odvahu? Je to postoj, ktorý sa rodí z magis. A magis je parézia! Magis spočíva v Bohu, ktorý je vždy väčší. A teda, hľadiac na tohto vždy väčšieho Boha, rozlišovanie sa prehlbuje v hľadaní miest, ku ktorým treba odvahu nasmerovať. Verím, že toto je vaša práca na tejto kongregácii: rozlíšiť «kam» vlastne nasmerovať magis, prorockú odvahu, paréziu.

Niekedy sa prorocká odvaha snúbi s diplomaciou, s istým dielom presviedčania a zároveň tiež so silným znakmi. Napríklad, prorocká odvaha je povolaná zaútočiť na korupciu, tak veľmi rozšírenú v niektorých krajinách. Korupciu, vďaka ktorej, napríklad, keď sa vyčerpajú ústavné obdobia mandátu, hneď vzniknú snahy o reformu ústavy, aby bolo možné ešte zostať. Myslím si, že práve tu by Spoločnosť [Ježišova], vo svojej práci vyučovania a sociálneho scitlivovania, mala konať dobrú odvážnu prácu, s cieľom presvedčiť, že nejaká krajina nemôže rásť, ak sa nerešpektujú právne základy, ktoré si samotná krajina položila preto, aby v budúcnosti dokázala sama sebe vládnuť.“

*

Vo vašom príhovore ste nám jasne navrhli morálku, ktorá sa zakladá na rozlišovaní. Ako nám navrhujete pokračovať v morálnej oblasti vzhľadom na túto dynamiku rozlišovania morálnych situácií? Zdá sa mi, že nebude možné zastaviť sa pri takej interpretácii, že sa deduktívne (sylogisticky) uplatneňuje norma, ktorá sa obmedzuje na to, že vidí jednotlivé situácie ako prípady všeobecnej normy…

„Rozlišovanie, schopnosť rozlišovať, je kľúčový prvok. A práve nedostatok rozlišovania si všímam pri formácii kňazov. Vskutku riskujeme, že si privykneme na postoj «buď biele alebo čierne» a na to, čo je legálne. Voči rozlišovaníu sme v princípe dosť uzavretí. Jedna vec je jasná: dnes v niektorých seminároch znovu nadobudla priestor istá rigídnosť, ktorá je vzdialená rozlišovaniu situácií. A je to nebezpečná vec, lebo nás môže priviesť k chápaniu morálky, ktorá má kazuistický zmysel. Hoci s odlišnými formuláciami, bola by to však stále v tej istej línii. To mi naozaj naháňa strach. Už som to povedal na stretnutí s jezuitmi v Krakove počas Svetových dní mládeže. Tam sa ma jezuiti pýtali, čo môže spraviť Spoločnosť, a odpovedal som, že jej dôležitou úlohou je formácia seminaristov a kňazov v rozlišovaní.

Ja a moja generácia – možno nie tí najmladší, ale moja generácia a niektoré z tých neskorších – sme boli vychovaní dekadentnou scholastikou. Študovali sme s manuálom teológiu a aj filozofiu. Bola to dekadentná scholastika. Napríklad mi je vždy do smiechu, keď si spomeniem na vysvetlenie ,metafyzického kontinua‘, lebo nás učili teóriu puncta inflata (teória zo začiatku 17. storočia, pozn. red.). Keď veľká scholastika začala strácať na výške, stáva sa tou dekadentnou školastikou, akú sme študovali, aspoň moja generácia a iné.

Bola to táto dekadentná scholastika, ktorá vyprovokovala kazuistický prístup. A je kuriózne. Na vyučovanie matérie «sviatosti zmierenia» na teologickej fakulte boli zvyčajne – ale nie všade –  profesori sviatostnej morálky. Celá morálna oblasť bola obmedzená na «môže sa», «nemôže sa», «potiaľ áno, potiaľ nie». Na skúške ad audiendas (skúška odbornej pripravenosti na službu spovedania, pozn. red.) jeden môj spolubrat, ktorému položili dosť komplikovanú otázku, jednoducho povedal: «Ale otče, prosím vás, tieto veci sa v skutočnosti nedejú!» A skúšajúci odpovedal: «Ale je to v knihách!»

Bola to morálka veľmi cudzia rozlišovaniu. V tej dobe bol strašiakom prízrak situačnej morálky…  Myslím, že Bernard Häring bol prvý, ktorý začal hľadať novú cestu k rozkvetu morálnej teológie. Samozrejme v našich časoch morálna teológia spravila veľký pokrok vo svojich úvahách a vo svojej zrelosti; dnes už viac nie je «kazuistikou».

V morálnej oblasti treba napredovať bez toho, aby sme upadli do «situacionizmu»; ale na druhej strane treba prebudiť to veľké bohatstvo obsiahnuté v rozmere rozlišovania, a to je vlastné veľkej scholastike. Všimnime si jednu vec: svätý Tomáš a svätý Bonaventúra tvrdia, že všeobecný princíp platí pre všetkých, ale – hovoria to explicitne – v miere, v akej sa zostupuje do jednotlivostí, sa otázka rôzni a nadobúda odtiene bez toho, že by sa princíp musel zmeniť. Táto scholastická metóda má svoju platnosť. Je to morálna metóda, ktorú použil Katechizmus Katolíckej cirkvi. A je to metóda použitá v poslednej apoštolskej exhortácii Amoris laetitia, po rozlišovaní vykonanom celou Cirkvou prostredníctvom dvoch synod. Morálka použitá v Amoris laetitia je tomistická, ale je tou od svätého Tomáša a nie tou od autora puncta inflata.

Je jasné, že na poli morálky treba pokračovať s vedeckou prísnosťou a s láskou k Cirkvi a k rozlišovaniu. Sú isté body morálky, ku ktorým jedine v modlitbe možno nadobudnúť dostatočné svetlo, aby sme dokázali postúpiť v teologickom uvažovaní. A pokiaľ ide o túto vec, dovolím si zopakovať: treba robiť «teológiu na kolenách». Nemožno robiť teológiu bez modlitby. Je to kľúčový bod a treba to tak robiť.“

*

Pápež František si želá Spoločnosť chudobnú a pre chudobných. Akú radu nám dá, aby sme kráčali týmto smerom?

„Myslím, že v tomto bode chudoby nás svätý Ignác v mnohom prekonal. Keď čítame, ako chápal chudobu a sľub nezmeniť chudobu, ak nie k jej väčšiemu sprísneniu, musíme pouvažovať.  Ignác nemá len čisto asketický prístup, akési poštípanie sa, aby to človek bolestnejšie pocítil, ale je to láska k chudobe ako životný štýl, ako cesta ku spáse, cesta Cirkvi. Lebo pre Ignáca – a toto sú dve kľúčové slová, ktoré používa – je chudoba matkou a múrom. Chudoba plodí, je matkou, plodí duchovný život, život svätosti, apoštolský život. A je múrom, obraňuje. Koľko cirkevných pohrôm sa začalo pre nedostatok chudoby: aj mimo Spoločnosti, mám na mysli celú Cirkev vo všeobecnosti. Koľké škandály, o ktorých žiaľ musím byť informovaný vzhľadom na pozíciu, v akej sa nachádzam, sa rodia z peňazí. Myslím, že svätý Ignác mal naozaj veľkú intuíciu. V ignácovskej vízii chudoby máme zdroj inšpirácie, ktorá nám pomôže.

Klerikalizmus, ktorý je jedným z najvážnejších ziel v Cirkvi, je vzdialený od chudoby. Klerikalizmus je bohatý. A ak nie je bohatým peniazmi, je takým pýchou. Ale je bohatým: je tam pripútanosť k vlastníctvu. Nenechá sa plodiť matkou chudobou, nenechá sa ochraňovať múrom chudoby. Klerikalizmus je jednou z najzávažnejších foriem bohatstva, akými dnes v Cirkvi trpíme. Aspoň na niektorých miestach v Cirkvi. Dokonca v tých úplne každodenných skúsenostiach. Chudobná Cirkev pre chudobných je tá evanjeliová, tá z Reči na vrchu z Evanjelia podľa Matúša a tá z Reči na rovine z Evanjelia podľa Lukáša, ako aj ,protokol’ z 25. kapitoly Matúšovho evanjelia, podľa ktorého budeme súdení. Myslím, že v tomto je evanjelium veľmi jasné a treba ísť tým smerom. Ale tiež by som nástojil na skutočnosti, že by bolo pekné, ak by Spoločnosť pomohla prehĺbiť Ignácovu víziu o chudobe, lebo si myslím, že je víziou pre celú Cirkev. Niečo, čo môže pomôcť nám všetkým.“

Veľmi dobre ste hovorili o dôležitosti, akú má útecha. Keď si robíte reflexiu na záver každého dňa, aké veci Vám dodávajú útechu a aké Vás o ňu oberajú?

„Hovorím tu v rámci rodiny, a teda môžem povedať: som vždy skôr pesimista. Nevravím, že som depresívny, lebo to nie je pravda. Ale je pravdou, že zvyknem vždy hľadieť na tú časť, ktorá nefungovala. A tak je útecha pre mňa najlepším antidepresívom, aké som našiel! Nachádzam ju, keď sa postavím pred Pána a nechám ho, aby mi ukázal to, čo urobil počas dňa. Keď si na konci dňa uvedomím, že ma vedie, keď si uvedomím, že napriek môjmu kladeniu odporu, bol tu sprievodca, tak ako vlna, ktorá ma pohnala vpred, to ma naozaj utešuje. Je to ako počuť: «On je tu». Čo sa týka môjho pontifikátu, utešuje ma počuť vo vnútri: «V poriadku, to, čo ma dostalo do tohto  ,tanca‘, nebola zhoda hlasov, ale má to do činenia s Ním». To ma veľmi utešuje. A keď si uvedomím, koľko ráz zvíťazila moja vzdorovitosť, prenikne ma bolesť a privádza ma to žiadať o odpustenie. A je to dosť častá skutočnosť. A prospieva mi to: uvedomiť si, ako hovorí svätý Ignác, že človek «len čo tu prekáža», uznať, že každý má svoje vzdorovitosti, že s nimi žije každý deň a že niekedy nad nimi víťazí, inokedy nie. Táto skúsenosť zaisťuje, aby si človek namýšľal, že je ktoviekým. To pomáha. Toto je moja osobná skúsenosť, povedané najjednoduchšie ako sa dá.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -bp, ej, jb-

Zdroj: Vatikánsky rozhlas