Rozhovor so svätým Otcom Františkom pre časopis Studia Moralia Alfonziánskej akadémie, moderovaný a spracovaný P. Alfonsom V. Amarantem C.Ss.R., prezidentom Alfonziánskej akadémie.
Úvod
V marci 2021 sme si pripomenuli 150. výročie vyhlásenia sv. Alfonza za učiteľa Cirkvi. Požiadali sme Svätého Otca o možnosť rozhovoru zameraného na niektoré aktuálne morálne otázky. Podnety, ktoré nám pápež v rozhovore ponúkol, nadobúdajú konkrétny význam, nielen pre Alfonziánsku akadémiu, ktorá sa pripravovala na toto jubileum. Podnety Svätého Otca sú pozvaním k zamysleniu sa a prehĺbeniu teologického-morálneho podnetu Svätého Učiteľa pre dnešnú dobu. Ešte predtým, 9. februára 2019, bola Alfonziánska akadémia pri príležitosti 70. výročia založenia prijatá na osobnej audiencii pápeža Františka. Pápež pri tejto príležitosti vo svojom príhovore pobádal Akadémiu k pokračovaniu diela morálnej teológie v stopách silných alfonziánskych intuícií a ich obnovy vo svetle II. Vatikánskeho koncilu a znakov čias.
Ako Alfonziánska akadémia, vyšší vzdelávací inštitút, začlenený k Lateránskej univerzite, ostávame vždy verní službe obnovy, ku ktorej vyzval II. Vatikánsky koncil. Počas 72 rokov existencie sme sa snažili rozvíjať teologickú reflexiu o morálnom živote, schopnú udržať nároky vedeckého skúmania, otvoreného na konfrontáciu, s načúvaním Božieho Slova tak, aby sme pomohli svedomiu človeka na ceste k vzťahu ku Kristovi, a tak prinášali ovocie v láske pre život vo svete (OT, č. 16).
Naša snaha robiť teológiu v akademickom spoločenstve je vždy vedená dvomi alfonziánskymi črtami: vnímaním ľudskej krehkosti, aby pravda o morálnom živote uzdravovala misionárske napätie pri podpore svedomí, spoluzodpovedných za spoločné dobro, v službe posledným. Slová, ktoré nám Sv. Otec adresoval a ktorými potvrdil túto našu namáhavú cestu služby Cirkvi, nás podnecujú k pokračovaniu vo formácii výskumníkov a učiteľov schopných podporovať a sprevádzať dozrievanie svedomí.
Nasleduje celý text rozhovoru, skontrolovaný a upravený sv. otcom Františkom.
Svätý Otec, pandémia kladie pred Cirkev nové, urgentné a komplexné výzvy, v oblasti morálneho života. Zdravotná kríza, ktorá spôsobila vážnu, všeobecnú krízu ekonomiky, poukazuje na krehkosť našich spoločenských systémov. Takáto situácia núti našu spoločnosť dať do života tvorivosť konkrétnej lásky, s platnými iniciatívami a skutkami, ktoré idú ku koreňom problému. Podľa vášho názoru, čo môže morálna teológia urobiť pre plodné sprevádzanie a formáciu svedomí?
Pandémia je celosvetovou krízou. Všetci vieme, že z krízy nemôžeme vyjsť takí istí ako predtým. Vychádzame z nej buď lepší alebo horší, tak ako osoby, ako aj spoločnosť. Všetko bude závisieť od toho, ako štáty usmernia obdobie po pandémii Covid: buď ľudským spôsobom, alebo technickým spôsobom, teda ak budú hlavne pozerať na finančný, ekonomický rast, alebo sa rozhodnú začať od konkrétnych ľudí, ktorí samozrejme, stoja za viac, než obyčajný zisk, či finančné dáta.
Myslím, že východiskovým bodom je vychovávať svedomie ľudí k odlišnému zmýšľaniu, inak, než to bolo v minulosti. Čakajú nás náročné časy so vzrastajúcou chudobou a hladom.
Ak chceme, aby ľudstvo bolo ľudskejšie, bez otrokov, bez vykorisťovaných mužov a žien, všetci musíme konať zodpovedne. Musíme sa pýtať, či ešte chceme národy, ktoré zneužívajú iné národy a pozbavujú ich napríklad nerastných bohatstiev, zvlášť v tomto čase, v ktorom pociťujeme narastajúcu potrebu špecifických zdrojov, potrebných na nové technológie, ktoré sa stávajú novou ropou, novým zlatom. Nemá zmyslel, aby sa, na jednej strane národ usiloval poskytnúť demokratický politický systém chudobnejšiemu národu, a potom pre seba zadržiaval užívacie právo na nerastné bohatstvo. Je neprijateľné, aby takýto spôsob myslenia a života ostal rovnaký po veľkej pandemickej kríze. Je potrebné robiť odvážne rozhodnutia, ktoré uskutočnia zmenu. No žiadna zmena nie je možná, ak sa nezmení pohľad a vnímanie reality okolo nás.
Myslím, že morálna teológia má pomôcť zvýšiť povedomie o tých „hriechoch“, ktoré svet už považuje za normálne a viac ich nevníma ako hriech.
Myslíte na niečo konkrétne?
Mám na mysli veľa vecí. Myslím na výrobu zbraní, na vykorisťovanie robotníkov, na diskrimináciu žien, na vzdelávanie poznačené ideológiami. V týchto oblastiach je potrebné, aby sme sa nechali viesť logikou Evanjelia, inak budú naďalej chorou „normálnosťou“ sveta. Cirkev vníma túto zodpovednosť a záväzok. Vašou prácou je pomôcť Cirkvi práve v tomto smere. Napríklad vytváranie atómových zbraní sa dnes zdá byť normálnosťou, ale magistérium Cirkvi už jasne povedalo, že používanie atómových zbraní je nemorálne, vrátane ich vlastnenia. Toto všetko potrebujeme povedať jasne, bez strachu. V tomto zmysle ma veľmi zasiahlo to, čo sa nedávno stalo v Janovskom prístave: robotníci zabránili nielen tomu, aby sa obchodovalo so zbraňami, ale aj tomu, aby sa istým spôsobom kolaborovalo s loďami, ktoré spolupracovali na tomto druhu obchodu. Konali naozaj odvážne, účinne a ľudsky, aby uskutočnili to, čo nás učí Evanjelium a logika Lásky, ktorú prišiel Ježiš zvestovať. Morálna teológia musí byť schopná vysloviť veci, ktoré osvetlia našu prítomnosť, s cieľom nanovo dať dôstojnosť osoby do centra pozornosti.
Čo vás najviac oslovuje na Ježišovom morálnom učení?
Vždy ma oslovovalo to, čo Ježiš v istom momente hovorí o sebe, teda, že neprišiel zrušiť Zákon, ale priviesť ho ku skutočnému naplneniu (Mt 5, 17). Je to tvrdenie, ktoré pochádza z výčitky učiteľom Zákona. Stačí si prečítať 23. kapitolu Matúšovho evanjelia, v nejJežiš farizejom vyčíta uzavretosť, s ktorou interpretujú učenie Zákona a redukujú ho len na slová a kauzy, ktoré sú, v konečnom dôsledku, manipulovateľné podľa ľubovôle.
Chce ich naopak priviesť k novému vnímaniu, k vnímaniu, že Zákon je službou človeku, ako s veľkou jasnosťou hovorí v 25. kapitole toho istého Evanjelia: „Bol som hladný, a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení, a prišli ste ku mne“ (Mt 25, 35-36). Morálny život je učením sa ľudskosti, nie rečníctvom schém.
Často hovoríte o „existenčných perifériách“. Prečo by teológia, a zvlášť morálna teológia, mali premýšľať z periférie života?
Pretože z periférie sa lepšie vidí realita. Od seba samých máme pohľad osladený, nepravdivý, kým z periférie vidíme tvrdú realitu, skutočnú, bez masky. Istá fotografia, urobená dobrým fotografom z prostredia úradu pápežovho almužníka nesie názov „ľahostajnosť„. Zobrazuje pani s rukavicami, v kožušine, s klobúkom, ktorá po dobrom jedle vychádza z reštaurácie. Pri nej je iná žena, s palicou, chudobná, vychudnutá, stará, ktorá ju prosí o almužnu. Stoja jedna pri druhej, ale tá prvá hľadí kdesi bokom. Ľahostajnosť: to je veľké zlo, ktoré produkuje svet zameraný na seba, ponorený do seba. Globalizácia ľahostajnosti je jedným zo slovných spojení, ktoré som použil na návšteve ostrova Lampedusa. Ľahostajnosť, v dnešnom svete, je spôsobom obraňovania sa. Je karanténou, ktorú si volím pre seba samého, aby ma ochránila pred vírusom reality. Z periférií preto môžeme vidieť skutočnosť bez nánosov.
Rád by som však tiež povedal, že keď hovorím o perifériách, nemyslím, len na zlé veci. Periférie sú to, čo človek, ľudia žijú v skutočnosti. Perifériou je práca, kultúra, spev ľudí. Aj hudobný koncert, ktorý zhromažďuje toľkých mladých, je perifériou, a nemôžeme to ignorovať.
V istom zmysle periféria je nechať sa provokovať realitou, tak ako ste napísali v Evangelii gaudium. K tomu musíme tiež povedať, že naša realita je poznačená vedeckými objavmi medicíny, objavmi vedy o činnosti ľudského mozgu a umelou inteligenciou. V istej miere zmenili antropológiu, spôsob nášho vzťahu k realite. Podľa vás, ako máme hľadieť na neopakovateľnú jedinečnosť človeka, ktorú si nárokujú nahradiť umelou inteligenciou?
Musíme sa jasne pýtať na skutočný význam inteligencie, svedomia, emotívnosti, citovosti a autonómie morálneho konania. Umelým prostriedkom, ktoré napodobňujú ľudské schopnosti, v skutočnosti chýbajú ľudské vlastnosti. Nikdy nemôžeme zabudnúť na túto vec, aby sme tak mohli orientovať reguláciu ich použitia a samotný výskum, s cieľom konštruktívnych a vyvážených vzťahov medzi ľuďmi a novými verziami strojov, ktoré sa v našom svete rozširujú a radikálne menia scenár našej existencie. Ak to dokážeme uskutočniť, potom mimoriadne schopnosti nových objavov budú môcť ukázať svoj prospech každej osobe a celému ľudstvu bez toho, aby nahradili to, čo je pravým obrazom a podobou Boha, a je to práve jedinečnosť každého muža a ženy.
Svätý Otec, vo vašom učení je ľahké zachytiť empatiu a súlad s morálnou a pastoračnou víziou sv. Alfonza de Liguori. Viackrát ste spomenuli, že ste čítali knihu „Slávna si Mária“. Ako ste sa stretli so sv. Alfonzom a ako vnímate jeho podnet pre Cirkev ako stále vychádzajúcej k posledným a najviac opusteným?
Spočiatku som nevedel, že sv. Alfonz je otcom morálnej teológie. Dozvedel som sa to neskôr. Moje prvé stretnutie sa uskutočnilo práve čítaním knihy „Slávna si Mária“. Je to text napísaný štýlom svojej doby, s nábožným, citovým dôrazom. To, čo zasahuje, je silná teologická solídnosť, ktorá preniká celý text. Sv. Alfonz vždy vychádza z reálneho, dejinného, existenciálneho uvažovania. Rýchlo som čítal kapitoly, aby som sa čo najskôr dostal k príbehom, ktoré rozprával. Sú to reálne príbehy, príbehy skutočného života, ktoré v sebe nesú ľudskosť, konkrétnu existenciu. Morálna teológia sv. Alfonza nie je morálnou teológiou pre anjelov, nie je pelagiánskou morálnou teológiou. Vnímame, že sv. Alfonz vie prijať slabosť človeka a vie ju čítať vo svetle Božej milosti. V ňom nie je premrštenosť, ale harmónia. Nikdy neupadá ani do laxizmu, ani do jansenizmu. Je to realizmus, vo svetle Božej milosti.
Existuje súlad medzi myslením sv. Ignáca a sv. Alfonza? Sv. Ignác hovorí o citovej účasti na Ježišovom živote. Podľa vás, je niečo podobné v Alfonzovom myslení?
Myslím, že áno. Napríklad, pre sv. Ignáca je dôležité zapojiť city do meditácie, ako aj do čítania Evanjelia. Človeka morálky, teológa to vedie k tomu, aby bol sú-citný s osobou, ktorú má pred sebou. Takýmto spôsobom nebude zmýšľať o druhom len ako o hriešnikovi, ako o zlom, ktorého treba odsúdiť. Aj teológ je hriešnikom. Ten druhý, ktorý k nemu prichádza, je človek, ktorý hľadá Boha a vstupuje do spovednice, pretože hľadá Ježiša. Ježiš nikdy predpojato neodsudzoval hriešnika. Jeho ráznosť bola a je proti pomýlenej mentalite, no popri ráznosti odsúdenia hriechu preukazuje nekonečnú nežnosť pre každého človeka, aj pre najväčšieho hriešnika.
V roku 2021 slávime 150. výročie vyhlásenia sv. Alfonza za učiteľa Cirkvi. Bula, ktorou bol za učiteľa Cirkvi vyhlásený, uznáva v jeho duchovnom a morálnom učení „bezpečnú cestu“ v spleti názorov, často stojacich proti sebe. Sv. Alfonz tak urobil prostredníctvom priamosti a dialógu, vychádzal zo živej skutočnosti ľudí, ktorou overoval svoje závery. Ako môže jeho učenie prispieť v dnešnej dobe?
Teológia Sv. Alfonza je teológia ľudská a božská zároveň. Tak ako Ježiš, aj sv. Alfonz vstupoval do priameho vzťahu s ľuďmi. Tak musíme konať aj my, s osobami, ktoré k nám v tejto dobe prichádzajú. Preto, keď chceme opísať konkrétne morálne prípady teológiou sv. Alfonza, nemôžeme tak urobiť len kazuisticky. Ako sme skôr spomenuli, jeho postoj vždy vychádza z ľudskej slabosti; Božie zjavenie o slabosti; prijatie a sprevádzanie s tým, aby sme nikdy nezavreli dvere. Nikdy. Je to postoj spovedníkov, ktorí sú otcami a ktorí vždy sprevádzajú. Pýtam sa: vytvoril sv. Alfonz, učiteľ Cirkvi svoju morálnu teológiu od stola? Nie, vytvoril ju v spovednici, teda zo života ľudí.
V príhovore, ktorý ste 9. februára 2019 adresovali Alfonziánskej akadémii pri príležitosti 70. výročia jej založenia, žiadali ste od nás „presvedčivejšie a štedrejšiu prácu na poli morálnej teológie oživenú misijným napätím vychádzajúcej Cirkvi“. Ktoré aspekty a perspektívy by ste mohli ešte pridať, aby sme pohotovo nasledovali cestu, ktorú ste nám naznačili?
Rád to vždy zopakujem: naozaj ísť na periférie. V praktickom, reálnom zmysle. Treba sa otvoriť na konkrétne stretnutie s existenciálnymi perifériami, bez toho, aby sa upadlo do pasce teoretizovania, ktoré sa nikdy v skutočnosti nestretlo s drámou a krásou skutočnej reality. Treba sa otvoriť. V príhovore pred začatím konkláve som použil obraz: v Apokalypse čítame, že Ježiš stojí pri dverách a klope (Zjv 3, 20). Je jasné, že klope, aby mohol vstúpiť a stolovať s nami. Aj dnes je Ježiš pri dverách a klope, no klope zvnútra Cirkvi, pretože mu nedovolíme, aby vyšiel von. Uzavretosť ideí, predsudkov sú práve tie korene, odkiaľ rastú ideológie laxizmu alebo rigorizmu. Opakujem: sv. Alfonz nie je ani laxista, ani rigorista. Je realistom, v skutočnom, kresťanskom zmysle.
V Amoris laetitia ste nám pripomenuli, aby sme sa vyhýbali „prehnanému idealizovaniu“ kresťanského života, ktoré nie je schopné oživiť „dôveru v milosť“ (AL, č. 36). Ktoré elementy by mala uprednostňovať formácia k morálnemu životu, zvlášť zo strany kňazov, aby sa to uskutočnilo v Božom ľude?
Prvé slovo, ktoré mi prichádza na myseľ, je slovo blízkosť. Blízkosť k Bohu, blízkosť k Evanjeliu, blízkosť k Ježišovi a blízkosť k ľuďom. Druhé slovo je pamäť. Pamäť na Boha, pamäť na Evanjelium, pamäť na Ježiša. Je to pamäť príslušnosti k ľudu. Ak je niekto rigidný, má tendenciu oddeľovať sa od ľudí. Asi má strach z blízkosti. Isto stratil pamäť príslušnosti k ľudu. Možno patrí k nejakej línii myslenia, k nejakej idey, k učeniu. Je ideologický. Keď sa stratí príslušnosť k ľudu, strácajú sa korene. Zároveň, morálna teológia, ktorá stratila korene príslušnosti k ľudu, k Ježišovi, k blízkosti, neprináša plody. Kto stráca príslušnosť, vzďaľuje sa od reality. Nevie pohladiť. „Klerikálny“ kňaz nedokáže pohladiť. Ak niekto zabúda, že je synom, nemôže byť ani otcom, a nanajvýš sa stáva správcom.
Rád by som však dodal, že tento postoj tvrdosti sa netýka len cirkevného prostredia, ale aj občianskeho. Mnohí si myslia, že sa odvolávam na rigídnosť ako riziko jedine pre tých, ktorí zmýšľajú tradične. Rigidita sa týka tých, ktorým je bližší tradičný jazyka, ako aj tých, ktorí vyznávajú určitú progresivitu. Tvrdosť je rizikom pre všetkých. Na svojich plecia nesie nedoriešené veci.
Svätý Otče, na konci tohto rozhovoru sa vás chcem spýtať, čo by ste povedali Alfonziánskej akadémii, aby pokračovala vo svojej misii pre dobro celej Cirkvi?
Na myseľ mi prichádzajú dve obrazy: srdce a kolená. Srdce k priblíženiu sa k Bohu s citmi, so srdcom, nie len s myšlienkami. Citový vzťah s Ježišom. Pomáha to priblížiť sa k ľuďom srdcom a zamýšľať sa nad teológiou, ktorá účinne hovorí k všetkým.
Kolená k modlitbe. Teológia sa robí na kolenách. No pokľaknúť znamená aj vyjadriť postoj učiaceho sa, podobne ako Mária z Betánie, ktorá „ pri Pánových nohách počúvala jeho slovo“, a vybrala si tak „lepší podiel, ktorý sa jej neodníme“ (Lk 10, 39.42); postoj toho, kto sa skláňa k nohám iného, kto sa skláňa k tomu, čo nazývame ľudská bieda. Je to Ježiš, ktorý nás to naučil pri poslednej večeri. On je Učiteľ, ktorý ako prvý pokľakol pred bratmi a umyl im nohy.
Spomínam si na dvoch ľudí, ktorých som poznal: jeden bol šéfom veľkej, prosperujúcej poľnohospodárskej firmy. Pár dní pred smrťou, keď už vedel, že zomrie, rozhodol sa kúpiť vilu v Švajčiarsku, aby rozšíril svoje dedičstvo. Druhý človek, tiež veľmi bohatý, ktorý mal za sebou neviazaný život, ocitol sa takmer náhodou na omši za svojho priateľa. Keď počul Evanjelium a kázeň v tejto okolnosti, zažil v sebe niečo silné. Šiel za vdovou svojho priateľa, ženou kresťankou, veľmi vnímavou. Povedala, že Pán sa mu zrejme prihovoril a dotkol sa jeho srdca. Na to oponoval, že len diabol k nemu môže prehovoriť, pretože viedol neviazaný život. A tak bez toho, aby si to uvedomoval, vyznal svoje hriechy pred vdovou. Na konci tohto rozhovoru sa jasne pýtal: „Čo môžem robiť?“ Vdova mu odpovedala: „konaj dobro“. Počas dvoch rokov života, ktoré mu ostali, vykonal mnoho dobročinných diel s veľkou štedrosťou, vychádzal postupne v ústrety prosbám, ktoré k nemu prichádzali a minul veľkú časť svojho majetku. Poučenie z týchto dvoch príbehov je jednoduché: všetci sme hriešnikmi, všetci máme svoje trápenia, no hriechy ťa môžu obohatiť buď pre svetáctvo, pýchu, alebo pre pokoru a učenie sa láske. Nie vždy môžeme napraviť náš minulý život, ale čas, ktorý nám ostáva, môžeme využiť na lásku. To všetko je však možné len vtedy, ak si uchováme to, čo nazývam deuteronomickou pamäťou (Dt 6, 20-21). Deuteronomická pamäť je veľmi dôležitá pre príslušnosť. Príslušnosť k Matke Cirkvi ti pomáha, aby si bol dobrým morálnym teológom. Zostávať v spoločenstve a v súlade s Cirkvou je to, čo vždy dá Alfonziánskej akadémii iskru pokračovať, aby bola vzťažným bodom v reflexii o morálnom živote, a uchovávala správne proroctvo, ktoré umožní kresťanskému ohlasovaniu ostať vždy verné Evanjeliu v dnešnom svete.
Ďakujem za to, čo robíte.
Rím, 1. august 2020 pápež František
Studia Moralia 58/2 (2020) 219-232
Preklad: P. Ján Andrejov CSsR
Redemptoristi - provincialát
Puškinova 1
811 04 Bratislava
Naša organizácia (resp. Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa - redemptoristi) spracúva osobné údaje podľa zásad v súlade s platnou právnou úpravou.
Ochrana osobných údajov
© Copyright 2022 | CREA : THINK studios | All Rights Reserved