Počas môjho posledného roka (1964 – 1965) v malom seminári redemptoristov vo vtedajšej provincii Edmonton si náš ročník zvolil za svojho patróna sv. Klementa. Predtým sme si prečítali životopisy troch redemptoristov, ktorí už boli v tom čase kanonizovaní (Alfonz, Gerard a Klement). Všetci pokladali Klementa za najsympatickejšieho z týchto troch; predovšetkým preto, že spomedzi nich sa nám javil ako ten, ktorý je najviac praktický a “nohami na zemi”. V nás, osemnásť a deväťnásťročných perspektívnych redemptoristoch, rezonoval Klementov misionársky zápal a tvorivosť.

Ako plynuli roky môjho redemptoristického apoštolského života, postupne som spoznával prameň Hofbauerovho apoštolského zápalu: je ním hlboká a silná katolícka viera zakorenená v jeho autentickom zjednotení s Bohom, ktorí je vždy prítomný a aktívny. V eseji o sv. Klementovi som čítal, že svet viery bol pre neho niečím prirodzeným a nevyhnutným pre život. Všetko, čo Klement vykonal, vychádzalo z jeho prijatia Božej vôle.

Trvalo 34 rokov, kým Klementov vnútorný život, jeho túžba slúžiť Bohu a Cirkvi a vonkajšie okolnosti zapadli do seba tak, aby mohol začať žiť svoje povolanie kňaza redemptoristu. Veľa sa napísalo o dobe, v ktorej Klement žil, o jeho živote a o jeho misionárskej činnosti, ale ja sa chcem zamerať na Hofbauerov vnútorný život. Žasnem nad túžbou po samote, ktorú nachádzame v celom živote tohto veľmi aktívneho svätca a apoštola.

Zdá sa, že dnes je príhodný čas uvažovať o vnútornom živote Klementa Hofbauera. Pápež František nás všetkých pozýva stať sa učeníkmi-misionármi a sv. Klement s jeho výnimočnými pastoračnými úspechmi je názorným príkladom. Nesmieme však zabúdať ani na to, že Klementov apoštolský život bol plný neúspechov a sklamaní. Práve vnútorný život mu umožnil to všetko vydržať.

Na Klementovej životnej ceste je viacero stôp a okien, vďaka ktorým môžeme nahliadnuť do jeho vnútorného života.

Smrť jeho otca

Klement ako deviate z dvanástich detí mal sedem rokov, keď jeho otec v roku 1758 zomrel. Vo všetkých životopisoch je zaznamenaná udalosť, ktorá mala na Klementa hlboký vplyv. Keďže ide o intímnu chvíľu matky a jej syna, môže nám byť známa jedine z vlastného Klementovho podania; a on o nej hovoril, pretože to pre neho bola hlboká vnútorná, duchovná skúsenosť. V deň smrti jeho otca vzala matka Klementa pred ukrižovaného Krista, ukázala na obraz Spasiteľa a povedala mu: „Dieťa moje, odteraz bude On tvojím otcom. Daj pozor, aby si šiel cestou, ktorá sa mu páči.“

A naozaj celý Klementov život bol charakteristický jeho neochvejnou dôverou v Boha a vernosťou Božej vôli. Jeho osobný vzťah s Bohom bol srdcom každého jeho počínania a každého slova, a to osobitne uprostred mnohých osobných a apoštolských neúspechov. Jeden výrok, ktorý vo mne zostal od prvého prečítania životopisu sv. Klementa, znie: „Len odvahu! Boh všetko riadi!“

Pustovnícky život

Najvýrečnejším znakom Hofbauerovho vnútorného života je podľa mňa jeho osem pustovníckych rokov (od jeho 25 do 32 rokov). Fabriciano Ferrero to potvrdzuje, keď píše: „Spomedzi významných faktorov, ktoré ovplyvnili Klementovu duchovnú formáciu, sa najvýraznejším zdá byť jeho pustovnícky život.“ (Fabriciano Ferrero, “The Significance of Hermitism in the Life and Spirituality of Saint Clement” in Saint Clement Hofbauer: His Writings and Spirituality. Edited by Raymond Corriveau. Liguori Publications, 2008, p 124).

Je potrebné poznamenať, že v Klementových časoch nebol pustovnícky život taký surový ako v dobách púštnych otcov a matiek. Avšak duch samoty bol stále kľúčový. Ferrero dodáva, že „pustovník svedčil o Božej transcendencii uprostred spoločnosti prechádzajúcej hlbokou ideologickou a kultúrnou premenou“ (Ferrero, Ibid, p 125).

Klementov pustovnícky život mal dve obdobia. Prvé v rokoch 1775 – 1777 v Muelfrauen v jeho rodnom kraji a druhé v 1782 – 1783 v Tivoli pri Ríme. (Čas medzi týmito dvoma obdobiami, počas ktorého Klement pracoval ako pekár a mnoho putoval, zvlášť do Ríma, bol najdôležitejšou fázou rozlišovania jeho povolania.)

Svedkovia na Hofbauerovom beatifikačnom procese uvádzali jeho lásku k samote a prekážky, ktoré mu bránili v teologických štúdiách, ako dôvody pre jeho rozhodnutie „žiť v izolácii celkom zjednotený s Bohom a tak mu slúžiť“.

Klementovo pustovnícke obdobie v Tivoli bolo podľa všetkého obzvlášť dôležité pre rozvoj jeho spirituality. Počas svojho života ako redemptoristu cítil za týmto obdobím určitú nostalgiu. Keď hovoril o Tivoli, často zvykol opakovať, že „tam sa človek môže naozaj modliť“.

V Tivoli dospel Klement k poznaniu, že pustovníctvo nie je jeho povolaním a vrátil sa do Viedne, aby pokračoval v štúdiách so zámerom stať sa kňazom. Nespokojný s teológiou, ktorá sa tam prednášala, Klement a jeho blízky priateľ Tadeáš Hübl opustili Viedeň a vydali sa do Ríma, kde obaja vstúpili do Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa.

Opäť v strednej Európe

Po svojom vysvätení sú redemptoristi Klement a Tadeáš poslaní vrátiť sa naspäť za Alpy, aby tam rozšírili Kongregáciu mimo Talianska. Najprv vo Varšave (u sv. Benona) a potom vo Viedni vidíme ovocie času, ktorý Hofbauer strávil v samote, modlitbe a rozjímaní ako pustovník. Spôsob, akým Klement uskutočňoval redemptoristickú charizmu v rôznych podmienkach týchto dvoch metropol je jednoducho úžasný. Jeho hlboká katolícka viera, tvorivosť a urputná vytrvalosť spolu vytvorili mimoriadny život pastoračnej a apoštolskej činnosti.

Ferrero píše, že pustovnícka skúsenosť Klementovi umožnila uskutočniť prechod „zo sveta minulosti a postupne, so všetkou jednoduchosťou sa inkulturovať v novom svete osvietenstva, romantizmu a revolúcií. Tento prechod bol taký, že práve Klement hral vedúcu úlohu v kresťanskej obnove strednej Európy.“ (Ferrero, Ibid, p 119) A Ferrero uzatvára: „Svätý Klement nikdy nezabudol na svetlo z Tivoli. Vďaka nemu sa stal misionárom – prorokom, a to spôsobom, ktorý mu bol takmer prirodzený“. (Ferrero, Ibid, p 125)

Jeden z Klementových blízkych viedenských priateľov potvrdzuje Ferrerov záver: “Páter Hofbauer viedol vo Viedni veľmi činorodý život… Mal jednu jedinú izbu a tá bola otvorená pre každého… Tam si vytvoril vo svojom srdci púšť, osamelú celu, malé oratórium. Do tejto samoty srdca… sa stiahol kedykoľvek chcel, kdekoľvek sa nachádzal, dokonca aj keď kráčal plnými ulicami a tam sa ponáral do seba.”

Páter Srna Klementa dobre poznal, pretože s ním roky býval v tesnom byte. Svedčil, že Hofbauer bol veľkým mužom modlitby, „pretože modlitba bola výživou a osviežením jeho srdca“ (Josef Heinzmann, Preaching the Gospel Anew: Saint Clement Maria Hofbauer.  Liguori Publications, 1998, p 178).

Záver

Jeden výrok pripisovaný sv. Klementovi Mária Hofbauerovi dobre vystihuje celý jeho vnútorný život: „Najlepším prostriedkom k tomu, aby sme sa stali svätými, je ponoriť sa do Božej vôle ako kameň do mora a nechať sa ľubovoľne kotúľať a pohadzovať“. Toto je pre súčasných členov redemptoristickej rodiny stále výzvou. Ponorme sa do Božej vôle!

Otázky na reflexiu

1. Spomeňte si na scénu so sedemročným Klementom a jeho matkou pred Ukrižovaným: mali ste niekedy podobnú skúsenosť?
2. „Spomedzi významných faktorov, ktoré ovplyvnili Klementovu duchovnú formáciu, sa najvýraznejším zdá byť jeho pustovnícky život.“ Akú úlohu zohrala samota vo vašej formácii a vo vašom živote?

Modlitba svätého Klementa Hofbauera

Stačí mať odvahu. Ó, Bože, ty si Pán. Ty každého vedieš, aby si sa oslávil, a pre naše dobro, a nikto ti nemôže vzdorovať. Všetky naše plány, akokoľvek premyslené, slúžia len na to, aby sa naplnila Tvoja vôľa. Amen.

Autor textu: David Louch CSsR, preklad Barbora Polomská