Dňa 11. decembra 2024 zomrel vo Viedni náš spolubrat P. Andreas Hiller (* 1936), ktorý mal vrelý vzťah i k redemptoristom na Slovensku a v Česku. Často zvykol spomínať predovšetkým jeden príbeh, ktorý sa mu ešte z čias hlbokej totality vryl do pamäti. V roku 2014 ho páter Martin Macko poprosil, aby tieto spomienky napísal. Teraz ich v mierne upravenej podobe prvýkrát uverejňujeme.

Jedného dňa v roku 1974 prišiel za mnou do Hernalsu (kláštor redemptoristov v 17. viedenskom okrese) neznámy muž. Spýtal sa ma, či som páter rektor Hiller. Keď som povedal, že áno, povedal mi, že na jeho mene nezáleží. Bol to kňaz a prišiel z Vatikánu. Dozvedel sa, že som bol už niekoľkokrát na Slovensku, že som iniciatívny, nebojácny a tiež verný Rímu. Na moju udivenú otázku, čo to všetko znamená, reagoval, či by som bol ochotný opäť vycestovať na Slovensko so špeciálnou misiou a priniesť do Popradu na východnom Slovensku dôležité vatikánske dokumenty, ktoré sa nesmú dostať do rúk komunistov. Nepovedal mi, o aké dokumenty ide, len že sú to veľmi dôležité správy. Bez rozmýšľania som súhlasil. Opäť sa ma spýtal, či by som bol ochotný vziať na seba túto ťažkú a nebezpečnú misiu.

Opäť som povedal, že sa nebojím. Muž mi podal malý balíček s niekoľkými listami. Povedal: „Prosím, pozorne ma vnímajte. Prídete 16. augusta o 14.00 do okresného mesta Poprad na hlavné námestie pri mestskej fontáne. Budete tam čakať. Bez ohľadu na počasie k vám príde muž s dáždnikom v ľavej ruke. Pristúpi k vám a prejde okolo vás, pričom spontánne povie tieto slová v angličtine: „Today, the weather is very fine. Today, the weather is very fine.“ Bude to hovoriť tak, aby ste to počuli. A vy mu odpoviete: „O.K. very fine.“ To je kód. Nasledujte ho a odovzdajte mu listy bez slov – bez toho, aby ste niečo povedali alebo sa na niečo spýtali. Prosím, zopakujte kód. Musí byť presne rovnaký. Ak povie len jedno slovo inak, nechajte ho pokračovať, vráťte sa do auta a choďte späť do Rakúska. Aby ste nemuseli s listami opäť prejsť cez hraničnú kontrolu, zastavte niekde, kde vás nikto neuvidí a listy bez otvorenia spáľte. Ak by misia zlyhala a vy by ste listy spálili, po určitom čase sa vám opäť ozveme. Teraz prosím zopakujte kód.“ Urobil som tak a dvakrát som kód zopakoval. Bol spokojný a spýtal sa, či mi je všetko jasné. Rozlúčil sa so slovami: „Vykonávate cennú službu, nech vás sprevádza Božia ochrana a požehnanie.“ Otočil sa a opustil bránu nášho kláštora.

Blížil sa 16. august. Niekoľko dní predtým som neustále premýšľal, kam by som mal v aute ukryť listy. Mal som Volkswagen „Chrobák“. V kapote, za puklicami v kolese, v rezerve v kufri? Alebo za sedačkami? Dospel som k záveru, že najbezpečnejšie to bude za sedačkami. Skoro ráno 16. augusta som sa vydal smerom k hraniciam. Bol som v dobrej nálade. No čím viac som sa blížil k slovenským hraniciam, tým viac som bol znepokojený. Čo ak listy nájdu pohraničníci? Zastavil som niekoľko kilometrov pred hranicou. Opäť som horúčkovito premýšľal, kde by bol najlepší úkryt. Nevedel som sa rozhodnúť. Vytiahol som listy, držal som ich v rukách a zbožne som sa modlil: „Duchu Svätý, Boží Duch, povedz mi, kam mám listy ukryť?“ Oči mi padli na sako, ktoré viselo na pravej strane v aute. Áno, tak mi napadla táto myšlienka. Listy neschovávam, len si ich dávam do vnútorného náprsného vrecka. Zväzok listov bol však dlhší než vrecko, takže vytŕčali. Tak som sako zapol, aby ich nebolo vidieť.

Mal som tieto obavy aj preto, lebo som pár mesiacov predtým chcel ísť zo svojimi farníkmi do Tasovíc na Moravu. Českí colníci nám dôkladne kontrolovali pasy. V mojom pase bolo uvedené ako povolanie kňaz. Pas mi hneď zobrali a musel som vystúpiť z autobusu. Moja cestovná skupina mohla pokračovať ďalej, ale mňa nepustili do krajiny a musel som sa vrátiť stopom do Viedne. Medzitým som mal, samozrejme, nový pas s titulom povolania: učiteľ. Nebolo to ťažké vybaviť, keďže som v tom čase učil na gymnáziu. Ale bolo snáď moje meno zaznamenané?

Takto som dorazil na hranicu. Ako som sa obával, bola to dôkladná kontrola. Musel som zastaviť bokom. Všetko bolo prehľadané: kapota, kufor, rezervné koleso, kryty kolies. Môj kufrík obrátili naruby. Pohraničník vliezol do môjho VW Beetle. Dôkladne s baterkou prehľadal vnútro auta. Priestor na rukavice, opierky na nohy, sedadlá. Kým sa plazil po interiéri auta, moje sako sa viackrát otočilo a listy v náprsnom vrecku boli viditeľné. Bol som vystrašený a potichu som sa modlil k anjelovi strážnemu a Matke Božej. Pomyslel som si: vojak musí uvidieť listy a vytiahne ich. Ale on ich nevidel. Nakoniec vyliezol z auta, niečo povedal svojim kolegom a naznačil, že si môžem nasadiť späť puklice a ísť ďalej. Bol som taký šťastný, že som vyslal k nebu ďakovnú modlitbu a rýchlo som odišiel od hranice. Dodnes si to dobre pamätám ako som si stále spieval: O Happy day! O happy day!

Do Popradu som prišiel načas. Čakal som štvrťhodinu pred mestom, nešiel som na hlavné námestie, ale zaparkoval som v bočnej uličke. Presne o 14.00 som sa ležérne prešiel k fontáne na hlavnom námestí, obliekol som si sako, v ruke som mal fotoaparát. Bol príjemný teplý deň, ale zamračené. Na okraji fontány som urobil niekoľko fotografií hlavného námestia. Takmer v tom istom čase sa ku mne priblížil muž s dáždnikom zaveseným na ľavej ruke. Krátko sa na mňa pozrel, prešiel okolo mňa a dvakrát povedal: „Today, the weather is very fine.“ Kód bol správny. Išiel som za ním a povedal som: „O.K. very fine.“ Zastavil sa. Vytiahol som listy a podal mu ich. Povedal: „Thank you! God bless you!“ Bez ďalšieho slova schoval listy do vrecka, išiel ďalej a zmizol v bočnej ulici. Zhlboka som si vydýchol a povedal som si: „Andreas, teraz si si zaslúžil pivo!“ A naozaj chutilo výborne.                                                    

Na spiatočnej ceste som sa mal opäť možnosť zoznámiť sa s všadeprítomnosťou komunistickej štátnej tajnej služby. Vedel som, že v jednom paneláku v Trenčíne býva redemptorista, ktorý si našiel prácu v továrni. Meno a adresu som sa dozvedel od rehoľného brata Aloisa Slodičku zo Spišskej Belej, ktorý utiekol z Československa a pôsobil v našom kláštore na Hernalse, kde som bol predstavený a farár. Žiaľ, meno som už zabudol. Tento kňaz redemptorista mal 45 až 55 rokov, možno viac a hovoril aj trochu po nemecky. Som presvedčený, že to bol Trenčín. Ale mohla to byť aj Trnava. V každom prípade to bolo mesto na mojej ceste do Popradu. Žiaľ, bolo to už príliš dávno.

Tak teda som sa vybral do Trenčína. Keď som prišiel, bola už noc. Musel som sa trikrát pýtať, kým som našiel ten správny blok. Auto som zaparkoval priamo pred panelákom. Ale aj v tom paneláku som sa musel znova pýtať, kde býva ten pán (nepovedal som páter). Vďaka Bohu som ho našiel doma. Bol veľmi šťastný, urobil mi kávu, porozprávali sme sa a po hodine som pokračoval smerom k hraniciam. Po 10 km som však zistil, že som si u spolubrata nechal aktovku. Tak som sa otočil a vrátil nazad. Keď som zazvonil pri dverách, prišiel mi v ústrety a hneď sa ma spýtal, či som sa stretol s mužmi z tajnej služby. Práve tam boli a pýtali sa, kto je ten návštevník z Rakúska s rakúskou poznávacou značkou a čo chcel. Susedia videli moje auto a okamžite informovali tajnú štátnu políciu. Našťastie som svojmu spolubratovi o mojej misii nepovedal. Spomenul som len, že som milovník umenia a chcem si pozrieť staré mesto s krásnym kostolom. Po niekoľkých minútach som sa opäť rozlúčil a odišiel konečne späť k rakúskym hraniciam. Do polnoci som bol doma. Všetko prebehlo v poriadku. Vďaka Bohu.

Ale ešte dnes sa sám seba pýtam: Čo to boli za listy a čo v nich stálo?

P. Andreas Hiller bol pochovaný na cintoríne na Hernalse, rovnako ako náš slovenský spolubrat, brat Slodička, spomínaný v texte. Titulná čiernobiela fotografia je práve z pohrebu br. Slodičku vo februári 1976.