Misia redemptoristov v Lotyšsku na prelome 18. a 19. storočia

Klement Hofbauer a jeho spoločníci vo Varšave

Dvaja novovysvätení kňazi, redemptoristi, Klement Mária Hofbauer a Tadeáš Hübl, oživení nádejou, že budú môcť rozšíriť Kongregáciu aj za Alpy, dokázali nadchnúť generálneho predstaveného Františka Antona De Paola v Ríme (v tej dobe bola Kongregácia redemptoristov rozdelená na dve časti s dvoma generálnymi predstavenými, v Neapolskom kráľovstve a v Pápežskom štáte) a ten ich po niekoľkých mesiacoch poslal na sever. Do Viedne prišli koncom roka 1785. V tom čase im pravdepodobne napadlo, možno pod vplyvom nejakej ponuky, venovať sa práci medzi katolíkmi na územiach, ktoré pri prvom delení Poľska v roku 1772 pripadli Rusku. Aby sa lepšie pripravili na svoju budúcu činnosť a využili svoj pobyt vo Viedni, zapísali sa na katechetický kurz. Medzitým dostali z Ríma od generálneho predstaveného rozkaz ísť do mesta Stralsund v Pomoransku, ktoré vtedy patrilo Švédskemu kráľovstvu. S odporúčacím listom viedenského nuncia adresovaného nunciovi vo Varšave sa na ceste cez Poľsko vo februári 1787 pochopiteľne zastavili vo Varšave.

Do Varšavy prišli už traja, spolu s bratom Emanuelom Kunzmannom. Ako je známe, Poľská republika na čele s kráľom Stanislavom Poniatowskim sa v tej dobe blížila ku kolapsu. Nuncius Ferdinando Maria Saluzzo presvedčil Klementa, aby kvôli zime a zlým cestám zostali vo Varšave až do jari. Tak zostali už natrvalo a začali sa venovať pastorácii Nemcov, ktorých bolo v tom čase vo Varšave veľa. Všetok ich majetok pozostával z troch toliarov a tak treli nesmiernu biedu. Dobrí ľudia im však požičali nejaké kuchynské náčinie a iné základné veci.

Misia redemptoristov v Jelgave

Záležitosť fundácie (založenia rehoľného domu) v Jelgave (nemecky Mitau) v Kurónsku sa riešila už dlho – spomína sa už v roku 1789. Kurónsko (nemecky Kurland) je historické územie v dnešnom Lotyšsku (jeho menšia časť leží aj v dnešnej Litve), západne od Rižského zálivu. Kanonik a farár v Jelgave, František Goldberger, bol úradníkom Jozefa Kazimíra Kossakowského, biskupa v Livónsku, ktorý si tiež želal mať synov svätého Alfonza vo svojej diecéze.

V roku 1737 vymrel v Kurónsku domáci panovnícky rod, od tej chvíle zápasili o vládu Prusko a Rusko. Navrch mal ruský vplyv, čo podporoval aj samotný biskup Kossakowski spolu so svojím bratom Šimonom. Obaja sa tak dostali do prudkých národnostných treníc, ktoré skončili ich smrťou, keď boli obaja zlynčovaný rozvášnenou luzou; Šimon vo Vilniuse a Jozef vo Varšave 9. mája 1794. Tieto udalosti treba vnímať na pozadí poľského povstania, ktoré viedli v roku 1795 k tragickému zániku Poľského štátu.

Napriek všetkému sa jelgavský farár a kanonik Goldberger práve v roku 1794 opäť obrátil so svojou žiadosťou na generálneho predstaveného redemptoristov, ktorým bol v tom čase už Peter Pavol Blasucci. V roku 1793 totiž došlo k zjednoteniu Kongregácie a najvyšším predstaveným celej rehole sa tak stal Blasucci, mimochodom bratranec De Paolu. Kanonik Goldberger taktiež oznámil, že prímas arcibiskup Michal Jerzy Poniatowski dokonca poslal list Petrovi Bironovi, kurónskemu vojvodovi, v ktorom mu odporúča redemptoristov. Toto však nemalo až tak veľký vplyv na nasledujúce udalosti. Arcibiskup totiž 12. augusta 1794 zomrel a v marci 1795 abdikoval v prospech Ruska vojvoda Biron.

Každopádne Blasucci potvrdil Klementa Hofbauera v jeho úrade generálneho vikára zaalpskej časti Kongregácie a vyzval ho, aby poslal dvoch kňazov do Jelgavy. Do záležitosti sa totiž vložil aj nový nuncius vo Varšave Lorenzo Litta, ktorý 1794 vystriedal Saluzza. Práve on presvedčil generálneho predstaveného Blasucciho, pretože inak katolíkom v Kurónsku malo hroziť nebezpečenstvo, že pre nedostatok katolíckych kňazov prestúpia na protestantizmus. 

V máji 1795 tak napokon, napriek veľkým obavám Klementa Hofbauera, z Varšavy odcestovali traja redemptoristi, P. Ján Nepomuk Rudolf ako predstavený, P. Jozef Wichert a študent Ján Kamiński. Do Jelgavy prišli 6. júna 1795.

Cirkevné pomery v Kurónsku boli v tom čase veľmi žalostné – farností bolo málo, a aj tie, ktoré boli, nemali kvôli nedostatku kňazov dostatok personálu. Na návštevu chorých bolo treba prejsť 15 a viac kilometrov, a aj v samotnej Jelgave bolo veľa práce, keďže mala asi 7 000 katolíkov.

Nielen katolíci, ale aj protestanti prejavovali veľkú dôveru k otcom – tí k nim niekedy zďaleka prinášali svojich chorých a prosili ich o modlitby. Nanešťastie, misia v Kurónsku stála svätého Klementa veľa trápenia. Pod vplyvom príliš rozptyľujúcej práce a ťažkostí v komunikácii boli väzby medzi otcami pôsobiacimi v Jelgave a Kongregáciou čoraz voľnejšie.

Po tom, čo Poľsko zmizlo z mapy Európy, Kurónsko sa stalo ruskou guberniou a Jelgava bola premenovaná na Mitavu. Klement Hofbauer sľúbil pre misiu sedem ďalších kňazov, avšak po tom, čo Varšavu obsadili Prusi, bola práca redemptoristov výrazne obmedzená, ba neskôr, ako je všeobecne známe, bola za napoleonských vojen v roku 1808 úplne zničená.

Okrem toho aj ruská vláda zakázala jelgavským redemptoristom kontakt so zahraničím. V tejto neriešiteľnej situácii požiadal predstavený P. Rudolf diecézneho biskupa o ich prijatie do diecézy. Dňa 22. júna 1799 boli všetci traja uvoľnení od záväzkov rehoľných sľubov a prijatí do diecézy. Ako kňazi ostali naďalej pôsobiť na rovnakom mieste, študent Kamiński bol poslaný do seminára v Iluksu dokončiť štúdium. Týmto múdrym rozhodnutím páter Rudolf zabránil ruskej vláde vydať dekrét o zrušení rehoľnej komunity, a tým vypovedať jej členov. Ako diecézni kňazi mohli takto naďalej ostať pôsobiť pri ľuďoch, ktorí ich potrebovali.

Ján Rudolf sa po smrti kanonika Goldbergera stal jeho nástupcom a zostal až do smrti v Jelgave. Zomrel 5. októbra 1847 vo veku 81 rokov. Jozef Wichert sa stal dekanom v Aizpute neďaleko Libavy (Liepāja). Zomrel v roku 1842. Najmladší z nich, varšavský rodák Jan Kamiński bol v roku 1802 vysvätený za kňaza. V roku 1807 sa stal farárom v Kuldige (Kuldīga), kde aj – prekvapivo ako prvý z trojice – zomrel 14. februára 1830.

Autor článku: P. Martin Macko CSsR, Historický inšitút redemptoristov v Ríme