V decembri 2018 sme sa ako tím Archívu juhotalianskej provincie, poháňaní zvedavosťou a láskou k poznaniu, pretlačili do suterénu konventu v Pagani, kde sa podľa nášho názoru nachádzala krypta používaná na pochovávanie otcov a bratov Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa od roku 1745, čo je rok založenia rehoľného domu v Pagani.

V 18. storočí bolo zvykom pochovávať mŕtvych v mestských oblastiach, najmä v pivniciach kostolov, do ktorých sa vchádzalo cez poklopy v podlahe. Pri každom úmrtí pohrebníci otvorili padacie dvere a telo sa jednoducho hodilo do jám vykopaných na túto príležitosť.

V 19. storočí nastal v dejinách pochovávania zlom. Na základe cisárskeho nariadenia z 12. júna 1804, známeho ako edikt zo Saint-Cloud, už nebolo možné pochovávať mŕtvych v hypogeách kostolov a kongregácií. Po bnovebol v Kráľovstve oboch Sicílií prijatý zákon (11. marca 1817), ktorý stanovil, že cintoríny sa majú budovať v každej obci mimo hraníc mesta. Zakazoval bez výnimky pochovávanie na iných miestach a ukladal povinnosť zasypať a uzavrieť všetky existujúce pohrebiská, aby sa už nemohli znovu otvoriť. Ferdinand II. opäť povolil pochovávanie rehoľníkov v rámci ich domov (11. júna 1836). V roku 1866, keď sa rozhodlo o zrušení rehoľných rádov a korporácií a o likvidácii cirkevnej osi, bolo pochovávanie v kostoloch a kaplnkách definitívne ukončené.

Do suterénu konventu v Pagani sa nikto neodvážil vstúpiť približne štyridsať rokov, teda od spevnenia budovy po zemetrasení v roku 1980.

Pohľad, ktorý sa nám naskytol, bol prinajmenšom šokujúci. Sutiny, sutiny a, čo je neuveriteľné, vedrá plné ľudských kostí, ktoré sa používali na prepravu odpadového materiálu! Hrozný pohľad. V nasledujúcich dňoch sa s pomocou dobrovoľníka a spolupracovníka archívu, pána Gerarda Pepeho, miestnosti vyčistili, ako sa len dalo, a zabezpečilo sa núdzové osvetlenie.

Podzemné priestory sa tiahnu po celej dĺžke starobylého kostola na prízemí kolégia. Tvoria ich dve veľké miestnosti, ktoré pravdepodobne slúžili ako špajza pre dom, z nich vedie tunel k studni v kláštore a tretia miestnosť vzadu. Odtiaľ sme sa vylomením zamurovaného otvoru dostali na miesto, kde boli pochované mŕtvoly. Začala sa pomalá práca na exhumácii. Na svetlo sveta sa dostalo značné množstvo ďalších ľudských pozostatkov. Vďaka dobrovoľnej práci doktorky Annamarie Coppolovej z nemocnice Cardarelli v Neapole boli pozostatky očistené a klasifikované čo najlepšie. Kosti boli a stále sú uložené v provizórnych kontajneroch a uskladnené v podkroví domu, kde čakajú na vhodné miesto. Krypta teraz tiež čaká na reštaurovanie, aby ju bolo možné navštíviť. Možno sa stane miestom modlitby pre redemptoristov z celého sveta, ktorí prichádzajú na návštevu Pagani.

Nedávno začatá štúdia určila, že v Pagani zomrelo v období od založenia domu do roku 1866 približne 101 redemptoristov, ktorí boli pravdepodobne pochovaní v krypte.

Okrem iných zostávajú dodnes nepochovaní, uložení v nevhodných nádobách: ctihodný Cesare Sportelli (1701 – 1750), päť hlavných rektorov kongregácie: Boží služobník Andrea Villani (1706 – 1792), Pietro Paolo Blasucci (1729 – 1817), Nicola Mansione (1741 – 1823), Giancamillo Ripoli (1780 – 1850), Giuseppe Lordi (1809 – 1854); štyria generálni vikári a štrnásť generálnych konzultorov.

Je nevyhnutné čo najskôr poskytnúť dôstojný a čestný domov týmto otcom a bratom, ktorí vo väčšej či menšej miere prispeli k prestíži redemptoristickej rodiny. Postaviť pamätník, ktorý by zachovával spomienku na slávnu minulosť a ako vzácnu schránku obsahoval tristo rokov misijnej histórie Kongregácie, ktorú chcel svätý Alfonz M. De Liguori.

P. Antonio Pupo CSsR

Zdroj: cssr.news, preklad: mediálny tím redemptoristov