Teraz, keď slávime sv. Cyrila a Metoda, môžeme sa zamyslieť a inšpirovať ich veľkorysou a obetavou disponibilitou pre ohlasovanie evanjelia v iných krajinách a kultúrach. V roku 1985 napísal Ján Pavol II. encykliku o sv. Cyrilovi a Metodovi. Nech krátky úryvok z nej je novým misionárskym impulzom pre náš misionársky život.

Hoci bratia Cyril a Metod boli vychovaní v byzantskej kultúre, vedeli sa stať apoštolmi Slovanov v plnom zmysle tohto slova. Odlúčenie od vlasti, ktoré Boh niekedy požaduje od vyvolených ľudí, a prijaté kvôli viere v jeho prisľúbenie, je vždy tajomnou a plodnou podmienkou pre rozvoj a rast Božieho ľudu na zemi. Pán povedal Abrahámovi: “Odíď zo svojej zeme a od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do zeme, ktorú ti ukážem. A učiním z teba národ veľký, požehnám ťa a zvelebím tvoje meno a ty budeš požehnaním.“

V nočnom videní, ktoré mal sv. Pavol v Troade v Malej Ázii, akýsi Macedónčan, teda obyvateľ európskeho svetadielu, zastal si pred ním a prosil ho, aby sa odobral do jeho zeme a tam hlásal Božie slovo: “Prejdi do Macedónska a pomôž nám!“

Božia prozreteľnosť, ktorá sa pre dvoch svätých bratov prejavila hlasom a autoritou byzantského cisára a patriarchu carihradskej cirkvi, sa na nich obrátila podobnou výzvou, keď žiadala, aby sa odobrali na misie medzi Slovanov. Takéto poverenie znamenalo pre nich nielen opustiť čestné miesto, ale aj kontemplatívny život; to znamenalo vyjsť z prostredia byzantského cisárstva a vydať sa na dlhé putovanie v službe evanjelia, medzi kmeňmi, ktoré z mnohých hľadísk zostávali veľmi vzdialené od spôsobu občianskeho spolunažívania, vybudovaného na rozvinutej štátnej organizácii a rafinovanej kultúre Byzantska, ktorá bola preniknutá kresťanskými zásadami. S podobnou výzvou sa na Metoda trikrát obrátil aj rímsky pápež, keď ho poslal ako biskupa Slovanom na Veľkú Moravu, do cirkevnej panónskej diecézy.

(Ján Pavol II.: Slavorum Apostoli, č. 8)

Svet globalizácie, emigrácie, migrácie je svetom, ktorý pred nás kladie nové výzvy. Redemptoristi si viac a viac uvedomujú, že ich služba dnes nemôže byť zameraná len na jednu kultúru a jazyk. Dnes je realitou to, že v mnohých krajinách žijú ľudia rôznych kultúr a jazykov. Skutočný misionár hľadá jazyk a prostriedky, ktoré mu pomôžu prihovoriť sa a priniesť radosť evanjelia každému človeku.

V súčasnosti sa v mnohých reholiach nielen hovorí, ale aj odpovedá na dnešné výzvy, ktoré so sebou prinášajú javy migrácie. Viaceré rehole otvorili domy „medzinárodnej” formácie. Platí to aj u redemptoristov. Myslenie, uvažovanie a snívanie, ktoré presahuje len službu v jednej krajine, však nie je u redemptoristov ničím novým. Odkedy spolubratia zo severnej časti Európy (Klement Hofbauer a Tadeáš Hübl) dostali počiatočnú formáciu v Taliansku, stalo sa zvykom zaalpskej vetvy Kongregácie, že sa formácia uskutočňovala tam, kde to bolo možné, nie vždy v mieste pôvodu. Klement i Tadeáš sa vrátili s víziou Kongregácie ako tím ľudí, ktorí ohlasujú evanjelium nielen v južnom Taliansku. Snívali o tom, že Kongregácia raz bude aj vo Viedni a v iných častiach Európy, tiež v „Novom Svete” – v obidvoch Amerikách.

Podľa našich moderných štandardov, formácia, akú dostali naši prví spolubratia patriaci do zreštrukturalizovanej zaalpskej skupiny, bola nekompletná. Nebola v nej ani len minimálna vízia modernej ekleziológie alebo psychológie. To, čo vychovávateľom a predstaveným nechýbalo a čo mali v hojnosti, bola opravdivá svätosť, ktorá sa vyjadrovala v hlbokom a osobnom vzťahu s Ježišom Kristom, a ktorá zanechala stopy v srdciach i v dušiach tých, ktorí chceli vstúpiť do Kongregácie. Vyznačovali sa tiež veľkou „horlivosťou pre duše”, zvlášť pre opustené alebo duše v stave nebezpečenstva.

Existovali skutočné jazykové bariéry, neboli však neprekonateľné. Neboli problémy s vízami, ako dnes, ale v mnohých krajinách na severe Európy vládol silný nacionalizmus, ktorý vyhnal prvých spolubratov a zatvoril prvé komunity. Boli pútnikmi nielen v chápaní II. vatikánskeho koncilu, ale v úplne doslovnom zmysle, ako vandrujúci z jednej krajiny do druhej.

V 19. storočí nebolo ničím nezvyčajným, že spolubratia z rôznych častí Európy strávili niekoľko rokov formácie v klasických študentátoch, takých ako Wittem v Holandsku, či Mautern v Rakúsku. Boli skupinou z rôznych národností – ruskej, anglickej, francúzskej, nemeckej, poľskej, írskej, americkej a dokonca brazílskej. Isaac Hecker, zakladateľ Misionárov sv. Pavla (paulistov) v USA, strávil časť svojej formácie u redemptoristov v Claphame (Anglicko) a vo Witteme (Holandsko).

Medzinárodná formácia nie je teda najnovším výmyslom, alebo nejakým prechodným trendom vo väčšine reholí. Miestne formačné domy začali vznikať až koncom 19. storočia, keď počet kandidátov začal rýchlo narastať; ale aj v 20. storočí máme veľa príkladov formácie, ktorá sa konala v rôznych jazykoch a kultúrach.

Od všetkých redemptoristov, predovšetkým od nových to vyžaduje ešte väčšiu schopnosť flexibility a postoj vnútornej slobody. Je treba sa prispôsobiť rôznym kultúram, národom, ekleziológii a podmienkam života. Vyžaduje si to tiež rozhodný „pocit vlastnej identity”, pretože život mimo vlastnej kultúry je často prameňom menších či väčších, otvorených  alebo skrytých napätí v živote ľudí, ktorí často v takýchto situáciách potrebujú zvláštnu podporu.

V našej formačnej práci nemôžeme minimalizovať ľudské ťažkosti, ktoré sú spojené so životom v medzinárodných komunitách; nemožno ich tiež idealizovať. Sú veľmi reálne. Mnohí sociológovia tvrdia, že po strate manželského partnera, je druhou najintenzívnejšie pociťovanou stratou skúsenosť straty vlasti a vlastnej kultúry. Preto mnohí cirkevní otcovia, nadväzujúc na prvých misionárov, ich život prirovnávajú k mučeníctvu. Pojem „zeleného mučeníctva” alebo „bieleho mučeníctva” sa stal synonymom úplného darovania sa niekoho, kto opúšťa rodnú krajinu, aby ohlasoval evanjelium núdznym.

Redemptoristi si zaumienili odpovedať na vážne výzvy v oblasti medzinárodnej spolupráce a ponúknuť našim mladším spolubratom možnosť dobre sa naučiť cudzí jazyk. V rámci učenia sa nového jazyka musí byť človek na nejaký čas zaradený aj do kultúry jazyka, ktorý sa chce naučiť.

Naučiť sa žiť a slúžiť v inej kultúre predstavuje veľkú výzvu v mnohých oblastiach. Napríklad Európa sa tiahne od Sicílie až po Sibír. Ázia sa zasa rozprestiera od Blízkeho Východu po Nový Zéland. Sú to kontinenty s veľkým množstvom kultúr a miestnych jazykov, ktoré hľadajú nové cesty spoločnej formácie. Masová migrácia medzi kontinentmi i veľké premiešanie sa ľudí v rámci kontinentov nás vyzývajú k opätovnému premysleniu spôsobu formácie našich kandidátov pre misiu.

Nové vážne výzvy pre nachádzania nových foriem spolužitia rôznych národov a evanjelizáciu sú dnes veľmi aktuálne a naliehavé. Modlime sa za seba, aby sme vedeli odpovedať na Božie výzvy veľkoryso, obetavo a radostne.

Foto: http://www.kosickespravy.sk