Z troch synov Agnes a Filipa Neumannovcov, z ktorých jeden zomrel v detskom veku, bol najmladší Václav (Wenceslaus, Wenzel). Vieme o ňom len málo. Je to čiastočne dôsledkom toho, že zostal v tieni svojho staršieho brata Jana, ktorý bol o šesť rokov starší a stal sa prvým redemptoristom v Spojených štátoch, štvrtým biskupom Philadelphie a prvým americkým mužským svätcom.

Václav Neumann sa narodil 4. septembra 1817 v rodnom dome v Prachaticiach v dnešnej Českej republike. Napriek vekovému rozdielu mu bol jeho starší brat vždy ochotným sprievodcom a priateľom. Spájala ich spoločná láska k botanike a obaja radi blúdili po poliach a lesoch v okolí mesta. Ich cesty sa rozišli, keď Jan začal študovať na gymnáziu v Českých Budějoviciach, kde sa nakoniec zapísal do diecézneho seminára. Janove listy domov odzrkadľujú jednoduchý vzťah, niekedy sprevádzaný darčekmi. Janovi posielal svojmu bratovi („malému darebákovi Wenzelovi“) knihy o biblickej histórii, perá na písanie skúšok alebo vzorky motýľov. Počas Janovho štúdia v seminári sa obaja navzájom povzbudzovali v svätosti.

Na rozdiel od Jana, Václav nepokračoval v ďalšom štúdiu, hoci si to jeho rodina mohla dovoliť. Pravdepodobne pracoval v otcovom podniku s pančuchovým tovarom a pomáhal mu v cirkevných záležitostiach. Keďže otec prísne zakázal všetkým členom rodiny odpovedať na Janove listy z Ameriky, Wenzel stratil kontakt so svojím bratom. Janove listy domov, ktoré nedávno pre Spicilegium Historicum preložil profesor Rudolf Svoboda z Univerzity v Českých Budějoviciach, však poskytujú nový pohľad na ich vzťah a vyhliadky na znovuzjednotenie cez Atlantik.

Po Janovej emigrácii do Ameriky existuje len málo listov medzi oboma bratmi. Namiesto toho je Václav spomenutý v listoch, ktoré jeho brat písal iným, a správy sa k nemu nakoniec dostali prostredníctvom týchto adresátov. Takto sa niekoľko týždňov po jeho vysviacke v New Yorku dostala správa o tejto požehnanej udalosti do Českých Budějovíc. Janov spolubrat z seminára Adalbert Schmid, ktorý sa neskôr stal kňazom v Českých Budějoviciach, napísal Václavovi (20. júla 1836) o pláne Janovho pôsobenia. Podotkol, že „v českobudějovickej diecéze bude určite viac ľudí, ktorí budú nasledovať tvojho brata, a ty by si sa k nim mohol pridať“.

Táto myšlienka ho neopúšťala. V liste z Prahy z roku 1834 svojim rodičom Jan uvažuje, že ak Václav „ešte neodcestoval do zahraničia“, mal by mu napísať. Svätý brat vedel o Václavových vlastných túžbach odcestovať do Ameriky – o možnosti, o ktorej už jeho rodičia vedeli. Ján odplával do Ameriky v roku 1836 a takmer okamžite bol vysvätený na kňaza v New Yorku. Nasledujúci rok vyzval svojho mladšieho brata, aby sa k nemu pripojil, no nič sa nestalo a Jan upadol do beznádeje.

Václav sa nakoniec rozhodol pripojiť sa k svojmu bratovi a 1. augusta 1839 odišiel z Le Havre na palube lode Republic. V liste svojim rodičom poznamenal, že v polovici cesty loď narazila na hustú hmlu, takže niekoľko dní neustále zvonili zvonmi, aby sa vyhli zrážke s inými loďami. Napriek búrlivému moru všetky knihy a náboženské predmety – vrátane monštrancie – dorazili bezpečne do newyorského prístavu. Až 25. septembra 1839 sa Václav objavil pred dverami Janovej provizórnej fary v North Bush v New Yorku. Bol liekom na osamelosť, ale pomáhal aj s domácimi prácami, stolárskymi prácami a výučbou novo pokrstených detí. Počas pobytu tam trpezlivo vyrezal niektoré sochy pre kaplnku a dve zachované sochy sa teraz nachádzajú v malom múzeu spojenom s kaplnkou vo Williamsburgu v New Yorku, ktorú postavil páter Neumann.

Brat, ktorého poznal, sa stal bratom, ktorého potreboval, ale naliehavá túžba po spoločenstve viedla Jana k tomu, aby sa pripojil k redemptoristom v Pittsburghu. Sľuby zložil 16. januára 1842. Václav sa cítil viazaný na povolanie svojho brata, hoci nie ako kňaz. Zostal a zariadil prevod služieb svojho brata; 13. novembra 1840 sa presťahoval do Pittsburghu, aby začal svoj noviciát.

V tomto období veľa cestoval. V máji 1841 prišiel so svojím bratom do Baltimoru a nasledujúci rok sa tam na krátko presťahoval. V júli 1842 bol poslaný do Norwalku v Ohiu, kde prví redemptoristi založili kostol sv. Alfonza. V roku 1843 bol poslaný do Rochesteru a v roku 1844 ho bolo možné nájsť v kostole sv. Petra vo Philadelphii, kam prišiel práve včas, aby bol svedkom protikatolíckych nepokojov v tomto meste. Svoje sľuby ako redemptoristický brat zložil 8. septembra 1845 v Baltimore v redemptoristickom kostole sv. Jakuba Menšieho. Jeho prvým úlohou bolo byť kuchárom v katolíckej kolónii St. Mary, krátkodobom experimente vo vnútrozemí strednej Pensylvánie. Potom sa presťahoval do Pittsburghu (1848) a nakoniec do Detroitu (1849), kde zostal nasledujúce desaťročie.

Brat Václav rozvinul náboženský život do pokojnej rutiny, ale „malý darebák“ rástol v milosti. Venoval pozornosť spoločnej modlitbe. Keď bol Jan Neumann na jar 1852 menovaný za biskupa Philadelphie, Václav dostal povolenie opustiť svoju komunitu v Detroite a odísť do Baltimoru na vysviacku. Zo skromnosti odmietol ísť. Trvalo sedem rokov, kým sa tí dvaja opäť stretli, tentoraz v Pittsburghu v novembri 1859, keď vtedajší biskup Neumann udelil nižšie svätenia 28 klerikom, vrátane ich synovca Jana Bergera. Bolo to aj ich posledné stretnutie. Svätý biskup zomrel presne o dva mesiace neskôr v blízkosti veľkolepej katedrály, ktorú vtedy staval vo Philadelphii.

V roku 1861 bol brat Václav medzi priekopníkmi redemptoristov v novej farnosti sv. Michala v Chicagu, súčasnom sídle provincie Denver, a jeho meno sa objavuje v zakladajúcich dokumentoch redemptoristov v Chicagu. V februári 1866 bol preložený do komunity sv. Alfonza v New Orleans, kde strávil zvyšok svojho života. Viac ako tridsať rokov bol kostolníkom v menšom francúzskom kostole Notre Dame de Bon Secours, o ktorý sa redemptoristi starali mnoho rokov. Takmer každý deň chodil zvoniť na Anjel Pána o šiestej hodine, otváral kostol, pripravoval rúcha a zdobil a pripravoval oltár. New Orleans opustil len raz, v roku 1886, aby svedčil pred tribunálom vo Philadelphii v procese svätorečenia svojho brata.

Počas celého svojho pôsobenia v New Orleans prechádzal každodennými skúškami bez veľkého rozruchu a venoval sa rehoľnému životu bez starostí a sťažností. To je dôvod, prečo sa počas celého jeho pobytu v dome spomína v kronike len niekoľkokrát. Kronikár spomína jeho herniu po Vianociach 1886 a následné črevné ťažkosti v januári nasledujúceho roka, ale inak si nezaslúžil ďalšiu zmienku. Iní si neskôr spomínali, ako sa venoval udržiavaniu skleníka v blízkosti Notre Dame, aby mohol zbierať kvety na oltár. Brat James Passmore, ktorý s ním žil, poznamenal, že akákoľvek diskusia, ktorá sa týkala botaniky, vyvolala výraznú zmenu v jeho správaní, akoby ožil alebo sa prebudil z inak zdržanlivého stavu. V čase jeho smrti, ktorá nastala tak ticho, ako žil, bolo v jeho izbe veľmi málo vecí.

Po prijatí posledných sviatostí a obnovení sľubov brat Václav zomrel o jednej ráno 11. apríla 1896 vo veku 78 rokov. Svoje povinnosti vykonával až do dňa pred smrťou, keď utrpel ľahkú mŕtvicu. Susedia si uvedomili, že niečo nie je v poriadku, pretože nepočuli známy zvon na Anjel Pána. Otec Joseph Firle, vtedajší rektor, napísal o posledných chvíľach brata Václava: „Zaspal pokojným spánkom a zostal tak až do svojej smrti.“ Pôvodne bol pochovaný spolu so svojimi redemptoristickými spolubratmi na cintoríne St. Joseph Cemetery #1, ale 16. februára 1906 boli jeho pozostatky prenesené do svätyne kostola St. Mary’s Assumption v New Orleans, pár krokov od svätyne blahoslaveného Francisa Seelosa, kde teraz odpočívajú.

Autorok textu je Patrick Hayes, Ph.D., archívny pracovník, Redemptorist Archives, Philadelphia. Zdroj Scala News, preklad: mediálny tím redemptoristov