DomovNovinkyLaická spiritualita podľa sv. Klementa Hofbauera

Laická spiritualita podľa sv. Klementa Hofbauera

15. marca slávime spomienku svätého Klementa Hofbauera. Ponúkame vám článok o tomto svätcovi a redemptoristovi.

Vlastnosti laickej spirituality podľa sv. Klementa

Kresťanská zrelosť má určité vlastnosti. Klement Hofbauer vo svojej myšlienke spolupráce s laikátom videl tiež okamih formovania základných vlastností kresťanskej spirituality u laikov. Pri pozorovaní, ako sa Klement stretal s laikmi, akým spôsobom ohlasoval evanjelium a aké formy činnosti používal, si môžeme všimnúť, že Klement zdôrazňoval vieru, modlitbu, sviatosti, prežívanie „sentire cum Ecclesia“, plnenie Božej vôle, apoštolskú horlivosť a zapájanie sa do apoštolátu tlače. Trochu si tieto vlastnosti kresťanskej spirituality priblížime.

1. Rozvoj viery

Pre sv. Klementa podstatným prvkom kresťanského života bola viera. Odtiaľ vyviera jeho starostlivosť o formáciu laikov, aby túto kresťanskú hodnotu praktizovali a stále viac rozvíjali. Skôr než prejdeme k tomu, ako sv. Klement chápal vieru a ako ju rozvíjal u laikov, v krátkosti sa pozrime, ako túto čnosť realizoval vo svojom živote.

Spolubratia a laici, s ktorými pracoval, tvrdili, že sv. Klement bol človekom hlbokej viery. Jeden zo svedkov beatifikačného procesu povedal, že „jeho viera bola živá a všetko čo bolo s ňou spojené, vzťahoval na Boha.“ Klement sa čudoval niektorým ľuďom, že môžu žiť bez viery. Často opakoval, že „človek bez viery, je ako ryba bez vody.“

Klement si však uvedomoval, že sú ľudia, pre ktorých problém Boha nejestvuje. Nekladú si základné otázky, či Boh je, aký je cieľ ich života atď. Zdá sa im, že to je úplne nepodstatné. Ale okrem takýchto ľudí sú aj rozhodnutí a aktívni ateisti, prakticky angažovaní v svojom svetonázore. Napriek tomu bol Klement presvedčený, že človek je svojou prirodzenosťou náboženskou bytosťou nasmerovanou k Bohu tak, že pravdepodobne skutočných ateistov nieto. Dokonca tvrdil, že aby neveriaci mohli byť dôslednými neveriacimi, museli by neveriť v nič.

Ako potom sv. Klement formoval iných, aby viera bola dôležitou čnosťou, majúcou vplyv na ich každodenný život? Predovšetkým ukazoval čnosť viery ako dar od Boha, bez ktorej sa človek nemôže v plnosti rozvíjať.

Zdá sa, že jeho chápanie viery bolo úplné iné od toho, aké možno u niektorých ľudí stretnúť dnes. Súčasný človek by niekedy chcel, aby sa jeho viera opierala o vedecké základy. Často by chcel mať čisto rozumovo odôvodnenie svojej viery. Koncepcia viery je tu preracionalizovaná. Zatiaľ čo sv. Klement uvádzal, že viera má byť nielen intelektuálnym chápaním kresťanských právd, ale tiež vnútorným, živým spoločenstvom a priateľstvom s Bohom. Viera podľa sv. Klementa je dôvera a zverenie sa Bohu. Z toho vyplýva radosť z viery, pretože sa vtedy nestane nejakou povinnosťou, či bremenom. Klement často preto hovoril: „Lepšie by bolo stratiť život, než stratiť vieru.“

Tým, že Klement takýmto spôsobom ukazoval vieru ako vlastnosť zrelého kresťana, učil tiež ďakovať Bohu za dar viery. Ako spovedník sestier uršulínok vo Viedni sa modlil: „Môj Bože, ďakujem ti za milosť svätého krstu a za povolanie ku katolíckej viere“ a „Bože, vezmi nám všetko, a ponechaj len vzácny poklad viery.“

Z týchto krátkych výpovedi môžeme vyvodiť, že viera, je podľa sv. Klementa, základnou vlastnosťou kresťana. Pokúšal sa ju ukazovať svojím životom a zároveň iným pomáhal túto čnosť rozvíjať. Viera ako vlastnosť veriaceho laika sa môže vyjadrovať zvlášť v dvoch oblastiach: v modlitbe a zúčastňovaní sa na sviatostnom živote Cirkvi. Pridať k tomu treba ešte formáciu k viere skrze liturgiu, účasť na pobožnostiach a skrze kázne a homílie.

1. 1. Modlitba

Medzi prvkami viery v Boha na prvom mieste sa vymenúva modlitba. Ak človek prijíma, že existuje Boh, ktorý stvoril svet a od ktorého všetko záleží, tak potom sa zdá, že obrátenie sa naňho je prirodzené. Sv. Klement sa to snažil ukazovať najskôr vo svojom živote. Úloha modlitby v jeho živote, ohlasovaní a formovaní veriacich je veľmi dôležitá. Osoby priateliace sa s Klementom ho opisovali ako modliaceho sa človeka a tvrdili, že modlitba bola jeho hlavnou činnosťou, osviežením a duchovným pokrmom. Modlitba vo svojom živote Klement rozvíjal až tak, že ako starec, pri prechádzaní po uliciach Viedne, dokázal byť ustavične ponorený do modlitby.

Zdá sa, že nie bez vplyvu na takýto prístup k modlitbe sv. Klementa mala kniha sv. Alfonza de Liguoriho Modlitba, veľký prostriedok spásy. Tým, že poznal túto knihu, isto mu bolo ľahšie vysvetľovať modlitbu, ako prvok viery kresťana.

V apoštolskej činnosti sv. Klementa si môžeme všimnúť ako sa pokúšal vysvetľovať hodnotu modlitby v kresťanskej formácii. Klement to robil často počas kázní alebo pobožností. Na druhej strane osobne vypracoval odporúčania týkajúce sa modlitby laikom zo Spolku oblátov.

Najskôr sa pozrime, ako to Klement robil počas pobožností. Počas rozjímaní pobožnosti Krížovej cesty veriacim odporúčal ustavičnú modlitbu. Povzbudenie bolo vyjadrené veľmi poeticky: „Je potrebné sa modliť bez napätia, ako sa zvykne myslieť na priateľa.“ Pri tom sv. Klement poukazoval na „rozšírenosť“ modlitby. Porovnával modlitbu ku každodennému jedlu či konzumovanému chlebu. Modlitba má byť prednášaná vždy v sústredení a s horlivosťou. Veriacich presvedčoval, že pri takomto prístupe k modlitbe, sa ona stane „prameňom všetkých milostí konania, vnútorných hnutí duše, svetlom k porozumeniu ťažkých situácií a pokladom proti všetkým útokom nepriateľov.“ Veriacich tiež povzbudzoval k modlitbe posvätného ruženca, ktorý sa sám rád modlil pri prechádzaní sa po kláštornej chodbe. Počas pobožností povzbudzoval k modlitbe aktmi viery, nádeje a lásky.

Prejdime teraz k opísaniu modlitieb, ktoré sv. Klement odporučil členom Spolku oblátov. Obláti boli skupinou najangažovanejších laikov z farnosti sv. Benona vo Varšave. Aby im ukázal cestu pre dosiahnutie kresťanskej zrelosti, Klement pre nich napísal stanovy. Vložil do nich: cieľ združenia, spôsoby činnosti i príslušnosti a modlitbové praktiky. V úvode stanov Klement povzbudzoval, aby obláti „v sebe rozvíjali ducha modlitby, bez ktorého nemožno v dobrom dlho vydržať.“

Klement Hofbauer pri praktizovaní modlitby venoval pozornosť láske k blížnemu. Modlitbové praktiky majú by vykonávané nielen z lásky k Bohu, ale tiež pre dobro iných ľudí, „ako keby boli vlastnými bratmi a sestrami, ktorých nežne milujeme a vidíme ich nešťastie.“

Tú sú časti pokynov týkajúcich sa modlitbových praktík oblátov:

1. Denne štvrťhodina rozjímania o tajomstvách viery, morálnych čnostiach a cieli človeka.

2. Pred odchodom do práce si vzbudiť úmysel, a po ukončení práce, večer, urobiť spytovanie svedomia.

3. Raz v týždni sa pomodliť Litánie k všetkým svätým.

4. V piatok si vykonať pobožnosť Krížovej cesty.

5. Praktizovať ružencovú modlitbu.

6. Zúčastňovať sa na sv. omši za zomrelého člena združenia; prijať na jeho úmysel sv. prijímanie.

Do Spolku oblátov mohli tiež patriť aj kňazi. Oni mali tiež svoje dodatočné modlitbové praktiky. Pre kňazov, ako to zdôrazňoval sv. Klement mali na zreteli „väčšie zjednotenie s Bohom, bez ktorého nemožno urobiť nič dobré, podľa svojho veľkého povolania.“

Môžeme teda povedať, že podľa sv. Klementa je modlitba jednou z vlastností formácie kresťana. Stane sa pravým prameňom, vďaka ktorému môže kresťan lepšie milovať Boha a ľudí a pre nich pracovať.

1. 2. Účasť na sviatostnom živote Cirkvi

Podľa sv. Klementa čnosť viery možno vyjadrovať nielen modlitbou, ale tiež zúčastňovaním sa na sviatostnom živote Cirkvi. Klement poukazoval zvlášť na dve sviatostné stretnutia s Bohom: sviatosť pokánia a Eucharistiu. Najskôr povieme o sviatosti pokánia.

V živote každého človeka si všímame, že napriek ochote konať dobro, nie vždy sa mu to podarí. Človek preto vzhľadom na svoje slabosti padá a pácha hriechy. Dopúšťaním sa zla človek prerušuje priateľstvo s Bohom a zároveň narúša jednotu s blížnymi. Ježiš Kristus preto, aby zmazal hriechy spáchané ľuďmi ustanovil sviatosť pokánia.

Hoci hriech pácha jednotlivý človek, má tiež spoločenský rozmer. Spáchané prestúpenia Božích prikázaní voči iným ľuďom si vyžadujú, aby sa  návrat k Bohu uskutočňoval v rámci spoločenstva Cirkvi.

Povolaním kňaza – podľa sv. Klementa – je okrem iného úloha zmierovania človeka s Bohom. Sám v tom dával príklad. Dokumenty zdôrazňujú, že Klement stával veľmi skoro ráno a išiel do kostola, kde vždy naňho čakali kajúcnici. Situácia sa opakovala na každom mieste, kde Klement viedol pastoráciu: vo Varšave, Viedni, Trinbergu, Babenhausen, Chur, Jestteten.

V praktizovaní sviatosti zmierenia Klement vysvetľoval veriacim, že „naše chyby a viny nás nemajú – samozrejme niekedy – ponižovať, ale nikdy nás nemajú znechucovať.“ Jednou z jeho obľúbených viet pri spovedi bola: „Pripomeň si, brat, slová Pána Ježiša , že v nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom než nad deväťdesiatimideviatimi, ktorí nepotrebujú obrátenie.“ Praktizovanie tejto sviatosti laikmi, má byť preto ustavičným obracaním sa a návratom do náručia milosrdného Otca.

Keď pracovali pri Kostole sv. Benona, redemptoristi boli už o štvrtej ráno pripravení spovedať kajúcnikov. Pohotovosť spovedať trvala až do neskorých večerných hodín. Spovednice boli ustavične obliehané, pretože ľudia prichádzali z celej Varšavy a okolia. Podobne možno povedať o iných miestach, kde pracoval sv. Klement. Počas pobytu vo Varšave Klement niekoľkokrát vyšiel do západnej Európy hľadať kláštor, ktorý by sa stal študentským domom pre klerikov. Počas pobytu v Trinbergu redemptoristi nejaký čas pracovali v tamojšom kostole. Neočakávane už za krátky čas začalo pribúdať stále viac pútnikov, takže pátri spovedali od rána do neskorej noci.

Po neplodných cestách na Západ a po zrušení kláštora vo Varšave, sv. Klement prišiel do Viedne. Zo začiatku pracoval pri kostole minoritov. Pramene podávajú, že Klement v tom čase zriedka kázal, na druhej strane sa veľa modlil a spovedal. Zdá sa, že sv. Klement mal zvláštnu charizmu tohto druhu pastorácie. Dal sa budiť už o štvrtej ráno a išiel do kostola, kde už naňho čakali veriaci. Dokázal spovedať mnoho hodín, skoro až do úplného vyčerpania. V spovednici radil ľuďom rôznych stavov a povolaní: úradníkom, študentom, umelcom, profesorom a dokonca biskupom. Pre mnohých z nich bol duchovným vodcom.

Kde sa ukrýval prameň takého pastoračného úspechu? P. Johann Madlener povedal: „Jeho znalosť ľudí v spovednici bola udivujúca, ale nebola ovocím umenia, ale darom z neba.“ K daru prichádzala ešte jedna obyčajná ľudská zhovievavosť, s akou Klement zaobchádzal s každým kajúcnikom. Ku každému pristupoval individuálne a snažil sa vcítiť do jeho situácie. Klement veril v dobrotu každého človeka a pokúšal sa z neho dostať to, čo je v ňom najlepšie. Pri tom učil kajúcnikov dôverovať Bohu. Usiloval sa im pripomínať slová z evanjelia o radosti v nebi z obrátenia jedného hriešnika. Opakoval tieto slová: „Ako kameň padá do vody, tak aj ty sa vrhni do náručia milosrdenstva a Božej lásky.“ Ukazovanie veľkého Božieho milosrdenstva u sv. Klementa vyplývalo z toho, že veľmi „nenávidel prísnosť jansenistov.“ Zdá sa teda, že tajomstvo veľkého dobra, aké vykonával sv. Klement v sviatosti pokánia, ležalo v jeho veľmi ľudskom prístupe ku kajúcnikom – pri spolupôsobení s Božím darom, ktorý Klement istotne mal.

Zdá sa, že Klement zdôrazňoval hodnotu sviatosti pokánia tiež preto, že v podstate je vyznaním viery, a jej funkcia pri formovaní zrelej osobnosti kresťana spočíva na tom, že vďaka jej systematickému praktizovaniu sa naša viera stane viac zrelšia.

Druhom dôležitou sviatosťou v koncepcii formovania laikátu bola pre sv. Klementa Eucharistia. Hofbauer o viere nielen hovoril, ale ju prežíval s veriacimi slávnostným slávením liturgie, ktorej vrcholom je Eucharistia, ktorá je zároveň znamením lásky a uzlom jednoty medzi Bohom a človekom.

V pastoračnej práci Klement často zdôrazňoval hodnotu Eucharistie v živote kresťana. Podľa sv. Klementa, Eucharistia má byť centrom našej viery. Často opakoval, že nestačí stretnúť sa s Bohom v čítanom Božom slove. Je potrebné sa s Kristom stretávať v najviac „intenzívnom“ spôsobe, ktorý je možný pre veriaceho človeka a túžiaceho ku kresťanskej zrelosti. Klement ukazoval veriacim, kde môžu zvlášť a najosobnejšie sa s Ježišom stretnúť. Preto ukazoval Eucharistiu ako najdôležitejšiu udalosť dňa.

Pri Eucharistii veriaci obetujú Bohu všetko dobro, ktoré vykonali počas celého dňa, a túto obetu pripájajú k najvyššej obete Ježiša Krista. Preto sa Klement usiloval, aby Eucharistia bola sviatkom v celej farnosti. Vyjadroval to v programe, ktorý bol pripravovaný na každý deň, zvlášť v období Adventu či Veľkého Pôstu.

Cirkev ako Boží ľud Novej zmluvy je zjednotená a organizovaná pod vedením biskupov. V dejinách kresťanstva často počas sviatkov či slávností sa spoločne celebrovala liturgia presbytermi pod vedením biskupa a za aktívnej účasti veriacich. Klement Hofbauer sa to pokúšal robiť tiež v tých farnostiach, v ktorých pracoval. Často preto pozýval biskupa, aby predsedal slávnostne slúženej eucharistickej liturgii. Skrze takto slávnostne slúženú liturgiu Klement ukazoval význam tajomstva Eucharistie v živote zrelého kresťana, a zároveň – ako píše P. Heinzmann – skrze takéto prežívanie viery chcel prehovoriť ku každému človekovi. Zdá sa, že sa tento cieľ dosiahol, lebo do Kostola sv. Benona prichádzali ľudia z rôznych strán Varšavy, pretože Eucharistia tam bola tak slúžená, ako keby tam ustavične slávili sviatok.

1. 3. Liturgia – pobožnosti – kázanie

Ako sme už spomenuli, Klement Hofbauer, žil v storočí osvietenstva. Jednou z vlastností tohto obdobia bol reformizmus, t. j. všeobecná túžba všetko reformovať. Reformy sa týkali života štátneho, politického, spoločenského i náboženského. Výsledkom tohto postoja bola množstvo politicko-spoločensko-hospodárskych reforiem, a tiež reforma Cirkvi, vykonaná v habsburských krajinách, zvlášť cisárom Jozefom II.

Začiatky jozefínskeho systému siahajú do obdobia vlády cisárovnej Márie Terézie. Veľký vplyv na jej vládnutie mali kancelár Wenzel Anton von Kaunitz a dvorný lekár Gerard von Swieten a jej syn Jozef II. On prevzal po smrti svojej matky vládu v Rakúskom cisárstve. Preniknutý myšlienkami osvietenstva, sa usiloval o priame podriadenie si Cirkvi štátu a k obmedzeniu vplyvu Svätej stolice na Cirkev v Rakúsku. Uviedol tiež mnoho obmedzení vo vonkajšej organizácii Cirkvi a vo formách náboženského kultu. Keď Klement Hofbauer videl, že myšlienky osvietenstva a jozefínske reformy vplývajú negatívne na rozvoj viery, cez svoju pastoračnú činnosť sa usiloval spomaliť proces vylučovania ľudovej zbožnosti z liturgie, a tým aj vzďaľovania sa ľudí od Cirkvi.

Jedným z prostriedkov formovania veriacich bola omšová liturgia a iné pobožnosti slúžené slávnostným spôsobom. Sv. Klement chcel predstaviť liturgiu – ako to neskôr vyjadril II. vatikánsky koncil – ako okusovanie účasti na nebeskej liturgii. Preto sa Kostol sv. Benona stal strediskom náboženskej formácie celej Varšavy.

Jednou z foriem pastoračnej činnosti redemptoristov boli tzv. ustavičné misie: „V našom kostole sa konajú ustavičné misie, tak v poľskom ako aj nemeckom jazyku. Uskutočňuje sa to nie bez prerušenia, ale len v niektorých obdobiach roka, menovite: v Advente, vo Veľkom pôste, počas novény a oktávy Zoslania Ducha Svätého, Najsvätejšieho Vykupiteľa a Všetkých svätých.“ Program týchto ustavičných misii bol nasledovný: o 6.00 hod. sa začínalo sv. omšou a po nej nasledovalo katechetické poučenie. Potom prebiehala pobožnosť s gregoriánskym chorálovým spevom a kázeň v poľskom i nemeckom jazyku (niekedy sa tiež kázalo vo francúzskom jazyku). Vyvrcholením celého dňa bola slávnostná sv. omša. Počas veľkých sviatkov jej predsedal miestny biskup alebo ju slúžil sv. Klement. Hlavná sv. omša bola slúžená slávnostne, s hudbou a spevom. Zdá sa, že Klement mal cit pre úlohu hudby, ktorá dokáže priblížiť ľudí k Bohu. Uvedomoval si – ako neskôr zdôraznil jeden z vynikajúcich skladateľov –, že hudba v živote spoločenstva je obrovskou silou. Je niečím celkom nevyhnutným, niečím, čo sa rozlieva medzi všetky spoločenské vrstvy, nevyžadujúc vysoký stupeň myšlienkovej kultúry. Slová, že „úlohou hudby je prebudiť a formovať driemajúce sily v každom človekovi a formovať túžby a snahy po stále lepšom živote,“ sa veľmi dobre zhodujú s tým, čo o úlohe hudby povedal sv. Klement: menovite, že tu nejde o „príjemnosť pre uši“, ale o Božiu slávu. Čim nádhernejšie je slúžená liturgia, tým lepšie sa môžu ľudia modliť. Skrze harmóniu hudby môžu oni dvíhať svoje srdcia a mysle k Bohu a napĺňať ich zbožnosťou. Preto do orchestra pri Kostole sv. Benona boli pozývaní známi hudobníci Varšavy, a ktorí nezištne hrali počas pobožností a slávností.

Ďalším bodom ustavičných misií bolo kázanie popoludní v nemeckom jazyku a návšteva Najsvätejšej Sviatosti. Potom nasledovalo kázanie po poľsky, a na záver dňa sa modlili večerné modlitby.

Tak vyzeral pastoračný program vo farnosti sv. Benona. Objavil sa však jeden problém. Za vlády cisára Jozefa II. sa uviedlo veľa obmedzení týkajúcich sa vzťahov biskupov so Svätou stolicou, a tiež nasledovali obmedzenia v oblasti rehoľného života a farností. Cisár vydal množstvo detailných predpisov pre pastoráciu, vzťahujúcich sa zvlášť na kult a Božiu službu. Sám dokonca vypracoval komplexný pastoračný program pre farnosti. Všetky tieto rozhodnutia ochudobnili vonkajšiu formu prejavovania viery. Kým sv. Klement kládol veľký dôraz na vonkajší vzhľad kostola a vonkajšie foriem pobožností. Preto všetci redemptoristi spolu s ľuďmi prežívali skôr pripravenú liturgiu vo forme procesií, Krížovej cesty či eucharistických pobožností. Pri pobožnostiach Klement dával používať najkrajšie liturgické rúcha a kultové predmety. Ozdoboval obrazy a oltáre a ustavične – napriek zákazu úradov – sa staral o kvety, svietniky, spev atď. Do služby oltára zapájal nielen detí, ale tiež študentov a mužov z rôznych profesií. Do Kostola sv. Benona prichádzali ľudia z celej Varšavy, ako hovorili: „V tomto kostole to vyzeralo, akoby sa tu konala nepretržitá slávnosť.“ Keď Klement pracoval vo Viedni, v kostole uršulínok, prichádzali tam z rôznych strán mesta, pretože „tam bola najslávnostnejšia sv. omša v celej Viedni.“

K účinným prostriedkom formácie laikov sv. Klementom a pátrov pracujúcich pri Kostole sv. Benona patrilo kázanie. Boli hlásané systematicky, a pátri počas roka prebrali všetky pravdy viery, morálne problémy a stavovské povinnosti. Kázalo sa tiež na tému tajomstiev spásy spojených s daným liturgickým obdobím. A tak napr. v období Veľkého pôstu sa kládol dôraz na obrátenie, a obdobie Pánovho umučenia bolo určené na rozjímanie o utrpení Ježiša Krista. Takto boli veriaci oboznámení s témou celého liturgického roka.

Čo sa týka kázania sv. Klementa, bohužiaľ v prameňoch nie sú zaznamenané žiadne jeho kázne, dokonca ani ich škice. Známe sú témy jeho kázní. Klement najčastejšie hovoril o týchto témach: láska a Božie milosrdenstvo, Kristus ako Spasiteľ, Katolícka cirkev a obrátenie a vytrvalosť. Veľký počet kázní a iných konferencií k veriacim Klement odôvodňoval tým, že „oni zastupujú misie a aspoň čiastočne doplňujú to, čo nemožno vykonať misiami, ktoré nemožno viesť bez súhlasu úradných vrchností.“

Oplatí sa preskúmať, ako sa sv. Klement pripravoval na svoje kázne (na veriacich mali veľký vplyv). Mal špecifickú metódu. Na začiatku týždňa si dal prečítať časť z evanjelia, a potom celý týždeň o ňom rozjímal na modlitbe. Po takejto príprave sv. Klement odovzdával veriacim Božie pravdy. Tvrdil, že „Božie slovo musí byť tak odovzdávané, aby mu rozumeli malí aj veľkí, učenci aj analfabeti, pretože taký je príkaz nášho Spasiteľa.“ Kázne začínal často takýmto spôsobom: „Deti, dnes vám chcem hovoriť tak prosto a jasne, aby ma rozumeli staršie panie i malé deti.“ Odtiaľto Klementove kázne boli skôr formou dialógu. Počas rozprávania sa na veriacich často obracal s otázkou, vkladal modlitbu, či dokonca vtip. Výsledky týchto kázní sv. Klementa boli udivujúce, ako poslucháči hovorili: „Jedno jeho slovo nám stačí na celý týždeň.“ A tu je jedno zo zachovalých svedectiev: „Kázne sv. Klementa nemôžu ostať bez vplyvu na poslucháčov, pretože sú celkom iné od tých, ktoré sa počúvajú. Nepočula som človeka, ktorý by dokázal učiniť kresťanstvo takým milým, ako to robí sv. Klement.“ Potvrdením týchto slov je výpoveď Jana Pilata: „Osobne som počul ako učenci a vzdelaní ľudia hovorili: Keď chcete počuť dobrú kázeň, vyberte sa do toho či iného kostola. Ale keď chcete počuť apoštola, tak choďte do uršulínskeho kostola a počúvajte Klementa Hofbauera.“ Samotný Klement okrem iného tiež hovoril, odvolávajúc sa na obdobie svojej činnosti vo Varšave, že: „chýr o [našich] kázaniach sa šíri ďaleko až do Ruska, Moskvy, dokonca na Sibír a prináša priam neuveriteľné účinky. Ľudia prichádzajú zďaleka, aby si počúvali kázne v našom kostole.“ Uvedomoval si totiž, že aby Božie slovo viac vplývalo a aby evanjelium bolo prijaté čo najväčším počtom ľudí, musí byť zmenené na formu ohlasovania. K takému výsledku privádzajú slová E. Veitha: „Veľmi často, ba takmer denne, som od neho [Klementa] počul dôrazne vyslovené slová, že evanjelium musí byť ohlasované novým spôsobom.“

Z toho, čo bolo vyššie povedané, možno odvodiť, že cieľom náboženských praktík, ktoré sv. Klement navrhoval, bolo predovšetkým sa viac priblížiť k Bohu a plnší morálny a náboženský rozvoj laikov.

2. Apoštolská láska

V kresťanstve sa vždy zdôrazňovalo, že zákonom nového Božieho ľudu je prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu podľa Ježiša Krista. V tomto príkaze sa nachádza nielen jedno z Kristových zákonov, ale je v ňom zhrnutý jeho celý zákon.

Zo skutočnej lásky k Bohu vyplýva skutočná láska k druhému človeku, a teda, služba, apoštolát. Táto láska k bratom, ktorú prikazuje Kristus, sa má skladať nielen po sebe nasledujúcich skutkov, ale má byť istým stavom, ktorý má kresťan dosiahnuť a v ňom zotrvať. Služba blížnemu v láske je totiž cestou kresťanskej dokonalosti. V takto chápanej apoštolskej láske videl sv. Klement vlastnosť kresťanskej zrelosti laikátu. Tento základ vidíme v živote sv. Klementa a v jeho apoštolskej činnosti. Tiež vidíme, akým spôsobom sa sv. Klement pokúšal uvedomovať a uskutočňovať túto hodnotu v živote laikov.

Vo formácii laikátu sv. Klementa pozorujeme, že sa nepokúšal deliť dve dôležité čnosti: lásky a apoštolát, ale zdôrazňoval ich neoddeliteľnosť. Obidve hodnoty sa majú vzájomne prenikať. Preto sa hovorí o apoštolskej láske, ako jednej z vlastností zrelého laického kresťana podľa koncepcie sv. Klementa.

Klement oboznamoval všetkých, že východiskovým bodom v ich životných úlohách a rozhodnutiach má byť láska k Bohu. Vyznanie: „Bože, milujem ťa nadovšetko,“ má byť obsahom celého života kresťana. Preto všetko, čo majú robiť kresťania, má mať na zreteli väčšiu Božiu slávu. Charakteristické sú modlitby sv. Klementa, skrze ktoré sa pokúšal povzbudzovať veriacich k takémuto postoju v živote: „Všetko na Božiu slávu, šírenie Božej cti a chvále v práci i odpočinku.“

S láskou k Bohu má ísť ruka v ruke láska k druhému človekovi. Klement to vyjadril v jednom zo svojich listov: „Vyznávam pred Bohom, že ani ja, ani moji spolubratia sa nebudeme vyhýbať žiadnej práci či námahe, ktoré budú mať na zreteli Božiu slávu, rozvoj Cirkvi a spásu ľudí. To predstavuje najhlbšiu starostlivosť môjho života.“

V prvom rade Klement túto apoštolskú lásku, službu voči druhému človeku hlásal tým, ktorí sa chceli osobitným spôsobom zúčastňovať na apoštolskej misii Cirkvi, t. j. členom spolku oblátov. Pokúšal sa v nich formovať túto kresťanskú vlastnosť, keď v ich stanovách napísal: „Lásku, ktorú by mal veriaci prejavovať voči Kristovi, vyjadríme tým, že sa snažíme pomáhať tým, ktorí schádzajú z cesty pravdy.“ Klement sa pokúšal formovať vlastnosti apoštolskej lásky u členov spolku, aby potom skrze ich život a činnosť mohol osloviť čo najväčšie množstvo veriacich.

Skúsenosť ukazuje, že láska si vyžaduje vyjsť zo seba, osobnú obetu pre iných. Iba na takejto ceste sa môže človek plne realizovať. Klement sa pokúšal usmerňovať k takémuto postoju všetkých veriacich. Predovšetkým to chcel ukázať širokou pastoračnou činnosťou. Počas sv. omše alebo iných liturgických pobožnostiach, vysvetľoval veriacim hodnotu zúčastňovania sa na sviatostnom živote Cirkvi. Zároveň ukazoval, kde je prameň pravej apoštolskej lásky – v Eucharistii, modlitbe, utrpeniu obetovanom za iných.

Prejavom apoštolskej lásky je tiež každá materiálna a vzdelávacia pomoc pre najchudobnejších. Preto sa Klement neváhal zakladať sirotince, odborné školy pre dievčatá i chlapcov a podnecovať iných ľudí ku konaniu podobných úsilí.

Klement Hofbauer posledných dvanásť rokov svojho života strávil vo Viedni. V Rakúsku okolo seba sústredil skupinu študentov a spisovateľov, umelcov, politikov, vedcov a pedagógov. Tiež aj im pomáhal uvedomovať si vlastnosť kresťanskej zrelosti akou je apoštolská láska. Vďaka veľkému vplyvu sv. Klementa najskôr dvaja vynikajúci pedagógovia založili špeciálne Vzdelávacie inštitúty pre chlapcov tých rodín, ktoré v budúcnosti preberú zodpovedné úlohy v štáte a Cirkvi. Skupina spisovateľov a novinárov začala vydávať niekoľko katolíckych novín, ako: „Ölzweige“, „Sonntagsblatt für die Jűgend“, „Concordia“.

Zhrnutím toho, čo bolo napísané, možno povedať, že Klement Hofbauer formoval laikov k apoštolskej láske. Kládol dôraz na čnosti lásky a apoštolát a na ich neoddeliteľný vzťah a vzájomný vplyv. Láska má viesť k apoštolátu, apoštolát má vyplývať z lásky.

3. Plnenie Božej vôle

Význam plnenia Božej vôle človekom je zdôrazňovaný v Biblii, v spisoch cirkevných otcov, a tiež v dielach a výpovediach svätých v priebehu storočí. Pre kresťana je ideálom nasledovania Ježiš Kristus. A nasledovať Ježiša znamená plniť Otcovu vôľu dokonalým spôsobom, tak ako to robil on. Každý z veriacich ľudí sa pokúša, jeho vlastným spôsobom, rozpoznať a realizovať Božiu vôľu vo svojom živote.

Klement Hofbauer vo svojej pastoračnej činnosti ukazoval hľadanie a plnenie Božej vôle ako dôležitú vlastnosť vo formácii kresťana. Plnenie Božej vôle je predovšetkým vyjadrením lásky k Bohu. Odtiaľ sa pokúšal, aby si veriaci uvedomovali dôležitosť správneho rozpoznania a plnenia Božej vôle.

Stvorením človeka na svoj obraz a podobu, Boh, chce pre nás najväčšie dobro, čiže spásu. A byť spasený, znamená, stať sa svätým. Cestou k dosiahnutiu tohto cieľa je podľa sv. Klementa, plnenie Božej vôle: „Najlepším prostriedkom, ako sa stať svätým, je ponoriť sa do Božej vôle ako kameň v mori a dovoliť sa ako lopta, podľa toho ako sa mu to páči, obracať a hrať.“

Aby sa Božia vôľa plnila, je tiež potrebné vedieť sa zrieknuť svojich zámerov. Božia vôľa si vyžaduje od nás zrieknutie sa svojho „ja“ a hovorenie „áno“ Božím plánom. Všetky tieto úsilia sú nasmerované tak, aby sa stotožnila svoja vôľa s Božou vôľou. „Nie to, čo chcem ja, ale čo chceš ty, Bože.“ Až vtedy môže zažiariť naša svätosť a zažijeme pokoj a radosť. Diať sa to môže aj vtedy, keď náš život budeme prežívať nie pre seba, ale pre Krista v bratoch: „Nehľadať vlastné výhody, ale len Božiu slávu, dobro Cirkvi a človeka. Len to nám má ležať na srdci.“

Prechádzajúc ďalej prúdom myšlienok sv. Klementa, si všímame, že formoval laikov ešte v jednom aspekte Božej vôle: menovite tu ide o rozpoznávanie a plnenie Božej vôle vo vzťahu k tej sfére ľudského života, ktorá každému kladie otázky a úlohy a voči ktorej každý človek musí zaujať nejaký postoj. Je ňou utrpenie. Aby bol milujúci Boh prijatý a odpovedalo sa mu na jeho lásku, musí sa hľadať a nachádzať nielen v radostných udalostiach života, ale tiež v utrpení. Utrpenie, v akejkoľvek forme, sa môže stať miestom stretnutia človeka s Bohom, ak sa rozumie, že aj Kristus vďaka svojmu umučeniu a opustenosti, ktoré prežil na Kalvárii, je prítomný v každom ľudskom utrpení. Preto Klement, pri hovorení o plnení Božej vôli, zdôrazňoval hodnotu utrpenia pre Krista, pretože tým človek ukazuje najvyššiu mieru svojej lásky: „Ježišu, chcem žiť tak dlho, ako ty chceš. Chcem trpieť pre teba, tak dlho ako ty chceš.“ Takéto zjednotenie vôle človeka s Božou vôľou – ako hovoril sv. Klement – „je milšie Bohu než všetky obety, pôsty a telesné pokánia.“

Možno povedať, pri zhrnutí vyšších záznamov, že rozpoznávanie a plnenie Božej vôle je jednou z tých kresťanských vlastností, ktoré má formovať postoj každého veriaceho človeka. A v takom duchu pracoval tiež sv. Klement s laikmi. Božia vôľa je vyjadrením Božej lásky k človekovi a jej správne rozpoznávanie a plnenie je milostným zámerom človeka voči Bohu.

4. „Sentire cum Ecclesia“

Počas apoštolskej činnosti sv. Klementa v Rakúsku vládol cisár Jozef II. Bol presiaknutý myšlienkami osvietenstva a usiloval sa podriadiť Katolícku cirkev štátnemu zákonu. Hoci uviedol mnoho čiastočne vydarených a trvácich zlepšení vo vonkajšej organizácii Cirkvi, napriek tomu malo veľa jeho dekrétov pre Cirkev negatívne účinky, napr. odstránenie vplyvu pápeža na biskupov, či obmedzenie práce kňazov len na vykonávanie opísaných funkcií, na čo mali slúžiť tzv. generálne semináre.

S týmito problémami sa stretával Klement Hofbauer priamo, preto si uvedomoval negatívne účinky, ktoré so sebou myšlienky osvietenstva prinášajú, ako tiež reformy, ktoré začala cisárovná Mária Terézia a pokračoval v nich Jozef II. Ako dušpastier vo Varšave i vo Viedni ukazoval na veľkú úlohu a hodnotu k pripojeniu sa k Cirkvi a mysleniu v jeho duchu. Táto osobitná vlastnosť navrhovaná veriacim sv. Klementom, sa označuje ako „sentire cum Ecclesia“. Možno to preložiť: „spolucítiť s Cirkvou“.

Zdá sa, že pre sv. Klementa táto vlastnosť bola dôležitá tiež preto, že si všimol, aký veľký vplyv malo „spolucítenie s Cirkvou“ v jeho osobnom živote. Odtiaľ svedkovia jeho života v beatifikačnom procese zdôrazňovali: „Klement bol pripojený celou dušou k Cirkvi, k pápežovi i k Rímu, kde tak často putoval.“

Formácia laikov k takémuto chápaniu katolíckej viery bola v prvom rade odovzdávaná najangažovanejším veriacim z už spomenutého spolku oblátov. Ukazovaním túto vlastnosť, v stanovách písal: „Každý oblát musí mať lásku a úctu k pravému nástupcovi Ježiša Krista, viditeľnej hlavy Božej Cirkvi na zemi. Má ho uznávať za stredisko kresťanskej jednoty a za viditeľného pastiera Cirkvi. Jeho rozhodnutia týkajúce sa viery a morálky má prijímať z celého srdca a byť mu poslušným bez zaváhania.“ Tieto vety vyjadrujú lásku, akú sv. Klement chcel odovzdať všetkým veriacim.

Dnes sa stretávajú ľudia, ktorí hovoria: „V Krista verím, v Cirkev – nie.“ Možno povedať, že za týmto postojom sa ukrýva odmietnutie nadprirodzeného charakteru Cirkvi ako sviatosti spásy sveta. Zatiaľ čo sv. Klement lásku k Cirkvi, ako sviatosti stretnutia s Bohom a Nevesty Ježiša Krista vyjadroval vetou ukazujúcou akoby rodinné vzťahy vyskytujúce sa medzi Bohom a Cirkvou: „Ako možno mať Boha za Otca, ak sa nechce mať Cirkev za matku?“

Skutočnosť Cirkvi je dvojrozmerná. Z jednej strany Cirkev má vonkajšie štruktúry, mení sa, je ovplyvnená našim hriechom a potrebuje stále očisťovanie. Z druhej strany je Cirkev svätá vďaka ustavičnej prítomnosti Ježiša Krista v nej. Klement svojím „sentire cum Ecclesia“ ukazoval skutočnosť Cirkvi v dvoch rozmeroch. Často tiež kázal o tom, že Cirkev je jedna, všeobecná a svätá.

Zrelý kresťan nemôže ostať ľahostajný voči rozdeleniu, ktoré je v Cirkvi. Musí sa starať o jednotu celej Kristovej Cirkvi. Odtiaľ Klement odporúčal veriacim, aby často uvažovali časť evanjelia podľa sv. Jána: Otče, aby všetci boli jedno (Jn 17,21). Zapísané je pri tom svedectvo Adama Mangloda, redemptoristu, ktorý hovorí o horlivosti sv. Klementa zameranej na zjednotenie Cirkvi: „Keby Klement mohol, tak s Božou milosťou by na vlastných ramenách priniesol všetkých veriacich do Cirkvi.“ Avšak nemožno Klementa považovať za netolerantného fanatika, ktorému záleží len na získaní čo najväčšieho počtu neveriacich. Na vtedajšiu dobu, ako zdôrazňuje J. Heinzmann, Klement preukazoval udivujúco veľa ducha ekumenizmu.

Zdôrazňuje sa, že dôležitým činiteľom v rozvoji zrelosti je prostredie, v ktorom je človek vychovávaný, to znamená všetko s čím sa stretáva, uprostred čoho sa nachádza a čo nejakým spôsobom naňho pôsobí. Pozoruje sa vzájomná závislosť, ktorá sa vyskytuje medzi každým jednotlivcom a rodinou, známymi či pracovným prostredím. Katolícke zmýšľanie, podľa sv. Klementa, predpokladalo tiež vedomé formovanie a vplyv najbližších, tiež výber priateľov a prostredia, v ktorom sa bude žiť.

Nakoniec si všimnime ešte jednu vec, ktorá sa týka zvlášť sv. Klementa. Pre sv. Klementa, ako redemptoristu, prameňom formujúcim jeho rehoľnú a kňazskú osobnosť – okrem Svätého písma – boli konštitúcie a stanovy Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa. V konštitúciách za čias sv. Klementa nenachádzame priamo pokyny, aby redemptoristi v sebe rozvíjali katolícke zmýšľanie, čiže sentire cum Ecclesia. V súčasných konštitúciách sa nachádzajú len čiastočné zmienky o vzťahu voči diecéznemu biskupovi, na území ktorého sa vedú misie či duchovné obnovy. Klement svojím postupovaním a preukazovaním sentire cum Ecclesia všetkým veriacim, predbieha túto myšlienku, ktorá bude po mnohých rokoch neskôr uvedená do konštitúcií a stanov Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa.

Návrh sv. Klementa týkajúceho sa výchovy veriacich v duchu sentire cum Ecclesia, sa veľmi dobre zhoduje s pokynmi dokumentov II. vatikánskeho koncilu: „Aj školy, kolégiá a iné katolícke výchovné zariadenia majú pomáhať mládeži katolícky zmýšľať.

Vidíme teda, že formácia laikov ku kresťanskému životu, aby sa chápala Cirkev a myslelo sa spolu s Cirkvou, tak ako ju viedol sv. Klement, bola a je naďalej dôležitá pre každého veriaceho.

5. Apoštol tlače

Špecifickým formovaním nábožensko-morálnych postojov laikov, medzi ktorými pracoval Klement Hofbauer, bolo šírenie dobrých kníh a časopisov. Bola to jedna z foriem evanjelizácie s laikmi tak vo Varšave ako aj vo Viedni.

Hoci sám sv. Klement nenapísal nikdy žiadnu knihu, snažil sa pastoračne pôsobiť tým, že rôznym spôsobom angažoval tých laikov, ktorí mohli písať alebo mali možnosť vydávať knihy a časopisy. Inšpiráciou pre začatie takejto činnosti bolo stretnutie s kňazom Diesbachom, zakladateľom spolku Kresťanské priateľstvo, ktorého jedným z hlavných úloh bolo šírenie dobrých kníh a časopisov.

Zo začiatku sa tlačili knihy v tlačiarni pri Kostole sv. Benona vo Varšave. Slúžila predovšetkým na šírenie spisov sv. Alfonza de Liguoriho a vydávaniu učebníc v jazyku poľskom i nemeckom pre deti zo školy organizovanej pri kláštore sv. Klementom.

Šírením dobrých kníh a časopisov dal sv. Klement už spomenutému spolku oblátov znaky apoštolskej činnosti. Vyjadril to v piatom bode jeho stanov: „Pretože cieľ tohto združenia je to isté, čo chcel Kristus, a to priviesť ľudí k Bohu, rozšíriť Božie kráľovstvo a odstrániť každý hriech, preto obláti majú používať všetky prostriedky, riadiac sa rozumnou horlivosťou, aby ten veľký cieľ priblížili. Preto sa majú počas roka stretávať a pod vedením direktora vypracovať a prediskutovať metódy, ako podporovať čítanie dobrých kníh. Počas týchto stretnutí sa majú navzájom informovať, ktoré knihy by mohli byť vhodné pre ľudí rôznych stavov.“

Šírenie dobrých kníh a časopisov a povzbudzovanie k ich písaniu a vydávaniu, patrili tiež k pastoračnej práci Klementa vo Viedni. Túto činnosť predchádzalo nadobudnutie veľkej autority, akú sv. Klement mal u niektorých ľudí, zodpovedných za podobu vydavateľstiev v Rakúsku.

Na začiatku práce vo Viedni Klementovi v dome sestier uršulínok pomohol otvoriť barón Penckler knižnicu, ktorá sa nazývala Duchovná knižnica a požičovňa. Zo správy zaslanej cisárovi, mala knižnica pozastaviť pokles religiozity a mravnosti a slúžiť k vzdelaniu ducha i srdca mládeže, zároveň mala byť nevyhnutnou pomocou pre pastoračnú a vzdelávaciu prácu kňazov. Totiž nie každý kňaz si mohol dovoliť mať vlastnú knižnicu. Využívala ju však šľachta a inteligencia. Na to slúžilo Mariánske bratstvo, ktoré sa venovalo šíreniu dobrých kníh.

Okrem vedenia knižnice a vplyvu na tlačenie kníh, Klement – vidiac duchovnú spúšť skrze jozefinizmus a osvietenstvo –, venoval zvláštnu pozornosť vydávaniu časopisov.

Do roku 1820, t. j. do smrti Klementa Hofbauera sa objavovali dva časopisy vydávané ľuďmi patriacimi k jeho okruhu. Predovšetkým to bol „Friedensblätter“, na ktorý Klement nemal priamy vplyv. Objavoval sa vyše rok a pol, tri krát za týždeň. Bol v ňom prehľad všeobecných správ, nielen náboženských, čo vychádzalo z podtitulu: „Časopis pre život, literatúru a umenie.“ Na konci každého čísla bol prehľad udalostí na cisárskom dvore, v hlavnom meste Rakúska a vo svete. Časopis charakterizoval veľmi ekumenický postoj, označovaný ako nadnáboženský.

Druhým časopisom, ktorý objavoval v rokoch 1819 – 1824, bol „Ölzweige“. Na tento časopis mal Klement veľký vplyv, pretože zodpovedal viac jeho plánom. Témy sa týkali vnútornej formácie človeka, t. j. náboženskej výchove a náboženskej interpretácii dejín. Bol to časopis s jasne vytýčenou katolíckou líniou. Nasmerovaný bol proti nemeckému klasickému idealizmu. Ponúkal štýl veľmi prostý, miestami až naivne „vrelý“.

Tretí časopis „Sonntagsblatt fűr die Jűgend“ spojený so sv. Klementom vydával Friedrich von Klinkowström. Časopis bol vydávaný: „aby povzbudil mladých k usilovnosti nadobúdať vedomostí, a zároveň odporúčal zaujímavé články z oblasti dejín sveta, prírody, vedomosti o remeslách a prácach jednotlivých stavov, na ktoré sa mládež pripravuje.“

Po Klementovej smrti sa objavil štvrtý časopis z Hofbauerovho kruhu. Vydával ho Friedrich Schlegel pod názvom „Concordia“. Cieľom časopisu bol pokus vplývať na vedomie ľudí 19. storočia vedeckými poučeniami z oblasti filozofie, histórie a literatúry. Pri vydávaní tohto listu malo účasť mnoho učencov a odborníkov z rôznych oblastí vedy z celého Rakúska.

Klementove myšlienky mohli byť vydávané priamo iba v jedných politických novinách, ktoré sa vtedy objavovali vo Viedni „Der Österrechischer Beobachter“. Stalo sa to pod vedením Josepha von Pilata, ktorému kancelár Metternich zveril vedenie novín ako odmenu za jeho zásluhy. Po svojom obrátení Pilat urobil z týchto novín hlásateľa katolíckeho v duchu zmýšľania sv. Klementa. Hofbauer sa s Pilatom stretával dvakrát za týždeň. Pri stretnutiach hovorili o rôznych veciach, ktoré sa potom objavili i v novinách.

O iných vydávaniach z Hofbauerovho okruhu sú známe len krátke informácie. Veith i Werner vydávali časopis „Taschenbuch Balsamien“ a Kosmaceck napísal a vydal knihu pod názvom „Katolisches Missionbuchlein“, ktorá sa stala bestsellerom a bola vydaná v asi štyroch miliónov exemplároch.

Môžeme teda povedať, že pastoračná činnosť sv. Klementa v oblasti apoštolátu tlače mala veľký vplyv na spoločenstvo Varšavy i Viedne. Bola to ešte jedna vedomá činnosť vo formovaní laikov obidvoch vyššie spomenutých hlavných miest.

Predstavené vlastnosti spirituality laikov podľa sv. Klementa Hofbauera uzatvárajú v sebe podstatné prvky kresťanskej spirituality. Tak rozvoj viery cez modlitbu a zúčastňovanie sa na sviatostnom živote, ako tiež apoštolská láska, plnenie Božej vôle, sentire cum Ecclesia či apoštolát tlače pomáhajú dosiahnuť cieľ povolania každého kresťana.

Táto kapitola, venovaná apoštolskej spolupráce sv. Klementa s laikmi, nám ukázala ešte iný – v porovnaní so sv. Alfonzom de Liguori – priestor realizácie apoštolského rozmeru charizmy Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa. U sv. Klementa vidíme iný druh spolupráce v diele evanjelizácie vzhľadom na odlišnosť krajiny, ako tiež iné spoločensko-politické podmienky v ktorých pracoval. Podobne ako Alfonz, aj Klement vypracoval rôzne vlastnosti kresťanskej spirituality so špecifickým rysom, ktoré mali svoj prameň v osobnom rozpoznaní úloh, ktoré mali plniť redemptoristi i laici.

Piotr Kożlak CSsR: Razem w ewangelizacji najbardziej opuszczonych. Udział świeckich w apostolskim wymiarze charyzmatu Zgromadzenia Najświętszego Odkupiciela. Duchowośċ redemptorystowska. Homo Dei, Kraków, 2003, s. 161 – 187.

 Príbuzné články:

rastidl@gmail.com

Člen Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa