DomovNovinkyBlízkosť svätého otca Františka charizme svätého Alfonza de Liguori

Blízkosť svätého otca Františka charizme svätého Alfonza de Liguori

V živote a apoštoláte sv. Alfonza de Liguori, zakladateľa redemptoristov, nachádzame také postoje, ktoré Svätý Otec František silne zdôrazňuje vo svojom učení. Zdá sa, akoby mnohé témy, ktorých sa súčasný pápež dotýka vo svojich katechézach, vychádzali z pera alebo úst nášho zakladateľa. Z učenia Svätého Otca Františka, tak ako aj z učenia sv. Alfonza de Liguori vyplýva, že obrátenie má korene v obnovenej skúsenosti Božieho milosrdenstva. Redemptoristi si ho spájajú s mottom svojho ohlasovania, ktorým je „hojné vykúpenie,“ uskutočňované v evanjelizácii. Túto tému vo svojom článku rozobral taliansky redemptorista P. Alfonzo V. Amarante, profesor na Akadémii Alfonsiana v Ríme.

Ak encykliku Lumen fidei napísanú pápežom Františkom nazvali dielom štyroch rúk, kvôli príspevku Benedikta XVI., apoštolská exhortácia Evangelii gaudium je istotne programovým manifestom Svätého Otca Františka. Pri pozornom čítaní tohto dokumentu v ňom možno nájsť kľúčové slovo „radosť.“ Pápež ho v dokumente použil až 59 -krát.

Svätý Otec František tým chcel povedať, že chce „radostnú Cirkev“. Píše: „Veľkým nebezpečenstvom v dnešnom svete, poznačenom rôznorodou a vtieravou ponukou konzumizmu, je sebecký smútok, ktorý vyviera z pohodlného a skúpeho srdca, z horúčkovitého vyhľadávania povrchných radostí, z izolovaného svedomia.“ (EG 2) Zatiaľ čo „radosť evanjelia napĺňa srdce a celý život tých, ktorísa stretávajú s Kristom. Tí, ktorí sa nechajú zachrániť, sú oslobodení od hriechu a smútku, od vnútorného prázdna a izolácie.“ (EG 1)

V centre učenia pápeža Františka sa nachádza základná myšlienka pre celý jeho pontifikát: Boh „sa nikdy neunaví odpúšťaním“, to my sa „skôr unavíme prosením o jeho milosrdenstvo“. Boh „sa znovu a znovu vracia, aby si nás vzal na plecia,“ „on nám umožňuje zdvihnúť hlavu a začať odznova; s nehou, ktorá nás nikdy nesklame a ktorá nám vždy vie prinavrátiť radosť.“ Kresťan by mal vstúpiť „do tohto prúdu radosti.“ Je to hovorenie „nie“ kresťanom, „ktorých život je ako pôst bez Veľkej noci.“ „Preto by sa hlásateľ evanjelia nemal stále tváriť ako na pohrebe,“ píše Svätý Otec, ktorý si želá, aby dnešný svet „počul radostnú zvesť – po ktorej s úzkosťou i nádejou túži – nie od smutných, malomyseľných, netrpezlivých alebo bojazlivých hlásateľov evanjelia, ale od takých, ktorých život žiari horlivosťou; od takých, ktorí už sami zakúsili Kristovu radosť.“

Ak by radosť mala byť charakteristikou Cirkvi, jej skutočnou činnosťou by mala byť misia, vyjsť k opusteným. Svätý Otec uvádza, že „misijná činnosť je vzorom pre každé úsilie Cirkvi.“ (EG, 15) Kristova Cirkev je povolaná vyjsť zo seba, aby stretla iných. Povedané inými slovami, Cirkev vie, že má „ísť dopredu, hľadať tých, čo sa vzdialili, a dôjsť na každú križovatku ciest v snahe odovzdať pozvanie odlúčeným.“ Aby sa tak stalo, František opäť pozýva k „pastoračnému obráteniu,“ ktoré predstavuje prechod od vízie pastoračnej služby, ktorá má štýl byrokratického, statického, administratívneho riadenia v našej pastorácii, k misionárskej perspektíve. Ba viac, ide o to, aby sme boli v permanentnom stave misie.  Nie – zastaraným praktikám! Áno – kreativite a prehodnoteniu štýlu evanjelizácie!

V tomto kontexte apoštolská exhortácia Evangelii gaudium hovorí aj o farnostiach, ktoré majú byť „ešte bližšie k ľuďom“. Ide o Cirkev s „misionárskym srdcom“ a „otvorených dverí“. Pápež nás však aj napomína: „Často sa správame ako kontrolóri milosti, nie ako jej sprostredkovatelia.“ (EG 47) Ale „Cirkev nie je colnica, je to otcovský dom, v ktorom je miesto pre každého aj s jeho životnými ťažkosťami“ (EG 47), predovšetkým pre chudobných a chorých, tých, ktorí sú často opovrhovaní a zabudnutí. „Je mi milšia “otlčená” Cirkev, doráňaná a zašpinená tým, že vychádza do ulíc, než Cirkev chorá z uzavretia a pohodlnosti, z upätosti na vlastné istoty. (…) Dúfam, že skôr než strach z dopustenia sa nejakej chyby nás bude pobádať strach z uzatvorenia sa do štruktúr, ktoré nám poskytujú falošnú istotu, do predpisov, ktoré nás menia na neúprosných sudcov, do zvyklostí, uprostred ktorých sa cítime pokojní. (…)“ (EG 49)

Tieto slová Svätého Otca Františka veľmi pripomínajú slová sv. Alfonza Márie de Liguori. „Najhorlivejší učiteľ“, podobne ako súčasný Svätý Otec, považoval milosrdenstvo a misiu za svoju špecializovanú privilegovanú činnosť.

Z učenia Svätého Otca Františka, tak ako aj z učenia sv. Alfonza vyplýva, že obrátenie je zakorenené v obnovenej skúsenosti Božieho milosrdenstva. Redemptoristi majú túto myšlienku v svojom  hesle, ktoré hovorí, že jeho “vykúpenie je hojné.”  Toto vykúpenie sa realizuje skrze evanjelizáciu.

Z učenia Svätého Otca Františka vyplýva, že spoločenstvo veriacich preberá iniciatívu, pretože Pán nás už všetkých iniciatívne predišiel v láske, „a práve preto vie urobiť prvý krok. Vie prevziať iniciatívu bez strachu ísť dopredu, hľadať tých, čo sa vzdialili, a dôjsť na križovatku ciest v snahe odovzdať pozvanie odlúčeným. Prežíva neuhasiteľnú túžbu ponúkať milosrdenstvo, ovocie toho, že zažilo Pánovo nekonečné milosrdenstvo a jeho šíriacu sa silu. Odvážme sa trochu viac preberať iniciatívu! Práve v dôsledku toho sa Cirkev dokáže zapájať a vkladať do vecí. (…) Teda spoločenstvo tých, ktorí hlásajú evanjelium, dáva sa k dispozícii na “sprevádzanie”. (…) Verná Pánovmu daru, vie prinášať ovocie. (…) Slávi a oslavuje každé malé víťazstvo, každý krok.“ (por. EG 24)

V živote a apoštoláte sv. Alfonza de Liguori a redemptoristov, nachádzame podobné postoje, ktoré Svätý Otec vo svojom učení veľmi zdôrazňuje. Ľudská duchovná cesta, ktorú Alfonz prešiel, ho priviedla k tomu, že sa obetoval pre ľudí, zvlášť najopustenejším. Ohlasoval im milosrdenstvo. Zažil Krista – evanjelium, ako jedinú možnosť pre vybudovanie základu hodnôt a ich zmyslu. Deň po dramatickej skúsenosti prehraného súdneho sporu, nadobudol skúsenosť, že spravodlivosť podlieha korupcii zo strany bohatstva. Preto odhadzuje tógu, aby začal novú cestu spravodlivosti: „Po tejto búrke vstúpilo do srdca Alfonza Božie svetlo. Pri uvažovaní o evanjeliových hodnotách, o povahe sveta a jeho  pominuteľnej sláve, sa nanovo utvrdil v rozhodnutí, ktoré urobil, že už viac neuvidí súdne siene, a že už nechce poznať svet. Alfonz sa podrobil Božej milosti.“ (Tannoia, I, 23) 29. augusta 1723 sa definitívne odovzdal Božej láske. To sa odohralo v nemocnici pre nevyliečiteľne chorých (Incurabili): „Bože môj, príliš dlho som odporoval tvoje milosti. Hľa, tu som, urob so mnou, čo chceš.“ A pri nohách Panny Márie od vykúpenia otrokov (Madonna della Mercede): „Osvietený novým svetlom, sa celý odovzdal Bohu, opúšťa svet … robí zo svojho života obetu pre Boha a pre Máriu.“ (Tannoia, I, 25 – 26)

Alfonz de Liguori začína prežívať svoje kňazstvo ako službu milosrdenstva. Bývalý advokát od tejto chvíle obhajuje hriešnikov pred milosrdným sudcom: „Uvažuj, kňaz, že Boh ťa na tomto svete nemohol urobiť nikým väčším od toho, čím ťa urobil. A k akej väčšej dôstojnosti by ťa Boh mohol vyvýšiť, než tej, že na zemi si služobníkom vecí týkajúcich sa jeho väčšej slávy.“ (Asketické diela, tom III, Torino 1867, 813). V inej knihe napíše: „Som kňaz; moja dôstojnosť je väčšia od dôstojnosti anjelov; musím sa preto starať o najväčšiu čistotu, aby som bol apoštolským mužom. … Kresťanský ľud ma považuje za služobníka zmierenia s Bohom a musím byť vždy drahý Bohu a tešiť sa jeho priazni. … Úbohí hriešnici odo mňa očakávajú, že budú oslobodení od smrti hriechu a ja by som to mal robiť skrze modlitby, príklad, slovo a prácu.“

Na záver sa oplatí poznamenať, že v centre jeho služby je vždy ohlasovanie a zmierenie. Tak to podáva jeho životopisec: „Vedený Duchom Svätým, Alfonz nehlásal nič iné ako len Ježiša Ukrižovaného. V jeho kázňach neboli vedľajšie rozprávania ani zbytočné a neužitočné učené slová. Všetko bolo jasné, jednoduché a stručné. Štýl bol pokojný a prívetivý. … Rovnako ako spovedník, len čo sa ukázal v spovednici, už bol obklopený množstvom kajúcnikov. Ich počet bol veľký, z každého stavu a povolania. Alfonz prijímal všetkých s mimoriadnou láskou. Tak ako ráno sa prvý sa ukázal v kostole, tak večer ako posledný opúšťal spovednicu.“ (Tannoia, I, 35 – 39)

Alfonso V. Amarante, CSsR, Alfonziánska Akadémia v Ríme

Zdroj: www.cssr.news

Preklad: P. Viktor Mišuth, CSsR

Úprava: Formačný sekretariát Bratislavskej viceprovincie, január 2015

redemptoristi@gmail.com