Správy z misijného pobytu v Kyrgyzstane

Prinášame prvé správy zo začiatku misijného pobytu Kláry Živčákovej v Kyrgyzstane.

Prinášam zmienku o tom, že som nažive, že som šťastne priletela, dokonca ponúkam dojmy z mojich prvých dní.

Let mal svoje ruské špecifiká, letel so mnou určite nejaký Vladimír a Dmitrij so zlatým zubom a nedá sa zabudnúť na enormnú klímu, čo mi fúkala až za sietnicu oka. Na letisko prišiel pre mňa horský vodca Saša, ktorý ma vzal až na miesto. Každodennosť zdieľam s dvoma Františkánkami, s ktorými som tu na misiách, bývame na okraji Biškeku.

Ťažko zvládam časový posun, veľa toho v noci nenaspím, tak sa potom učím Azbuku, čítam jak prvák, čo sa zajakáva. Pomaly si zvykám na tento iný svet. Zvykám si na to, že v Kyrgyzstane nie je kanalizácia, z odpadu robíme Jánske ohne, je to pre mňa celkom novinka takto fungovať. Zvykám si na prašné cesty, na to, že už nebudem kráľovná bielych tenisiek. Zaujala ma doprava, cesty sú bez stredových čiar, autá jazdia neobmedzenou rýchlosťou, každý si myslí, že má prednosť, jazdí sa tu po ľubovoľnej strane, či napravo, či naľavo, to je jedno.

Ľudia sú rozmanití, každý nesie iný príbeh, cez deň sa vystrieda pred našou bránou dosť veľa tvárí. Väčšina príde prosiť o jedlo, niektorí prosia o modlitbu a niektorých si pamätám, pretože celkom dlhý čas ležia pred našou bránou opití a tiež očakávajú zľutovanie. Na rohu ulice sa zdržiava veľa deciek. Behajú bosé, hrajú sa na smetiach, ale mali ma radi od prvého momentu, chodia ma stiskať. So sestrami im dávame jedlo a lieky, ktoré som priniesla. Deti sú fajné, majú hravého ducha, skáču mi po chrbte, lezú po mne a hovoria mi o tom, čo nevídané videli. Dnes mi priniesli ochutnať niečo, čo mi pripravili, ale popravde, nebolo mi všetko jedno, keď mi to dávali jesť rukami naposledy umytými pred mesiacom. Ale no nevezmi si, keď na mňa hľadia a čakajú, ako zareagujem a či mi to bude chutiť.

Učím sa ich mať rada bez bariér, tráviť s nimi čas, podať im ruku, aj keď sa pred tým hrali so smeťami, nechať sa nimi postískať, hoci mám na sebe vypratú košeľu a oni zablatené tričko.

Každý deň si vyžaduje tak nejako zabúdať na seba, inak by to tu asi nešlo. A myslím, že som dosť vďačná za všetko, čo máme.

Vďaka, že na mňa myslíte. Aj ja na vás spomínam vo svojich modlitbách a to ich tu máme celkom dosť.

Klára Živčáková, Rieka Života

Kyrgystan