Rozhovor s otcom Bohdanom Heletom o ruskom zajatí a dlho očakávanej slobode

Tu je niekoľko úryvkov z viac ako hodinového rozhovoru s o. Bohdanom o ruskom zajatí, ktorý bol naživo vysielaný zo štúdia Zhyve Television 22. augusta 2004, televíznej stanice Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi v Kyjeve. Celý rozhovor si môžete v angličtine prečítať tu.

Za posledný rok a pol sme sa veľmi obávali, modlili a čakali na správy a informácie o našich kňazoch redemptoristoch, otcovi Bohdanovi Heletovi a otcovi Ivanovi Levytskom, ktorí boli rok a pol v ruskom zajatí. Dňa 28. júna 2024 boli otcovia zo zajatia prepustení.

Keď otca Bohdana privítali v štúdiu, povedal toto: „A Boh to odo mňa chce, doslova ma tlačí k tomu, aby som o Ňom svedčil aj za rôznych okolností. A dnes je jednou z okolností aj toto svedectvo, ktoré vydávam, a otec Ivan tiež vydáva svedectvo o tom, čo sme zažili. Pretože to nie je naša zásluha, to je len zásluha Pána Boha, to je svedectvo. A jediným svedectvom je, že Pán Boh nás miluje a chce nás zachrániť. Možno som chcel povedať oveľa viac, ale zabudol som, čo som chcel povedať. Pán vie.“

Toto hovorí o. Bohdan o svojom živote a službe v Berďansku: „Keď sa začala vojna, prvý týždeň sa zdalo, že Berďansk vymrel, ako vo vedecko-fantastických filmoch, keď nastane nejaká globálna katastrofa a vy chodíte po meste, niet ľudí, len vietor a lístie na uliciach. Niečo podobné sa stalo aj v Berďansku. Prechádzali sme sa s otcom Ivanom centrom mesta a neboli tam žiadni ľudia. A mesto vyzeralo zvláštne – všetky obchody boli zatvorené, všetci ľudia boli vystrašení, všetci sa báli. A potom, o týždeň neskôr, začali prichádzať utečenci, ktorí cestovali z Mariupola cez Berďansk, aby sa tu pripojili k skupine, ktorá smerovala do Záporožia, na slobodnú Ukrajinu…“

Otec Bohdan pokračuje v rozprávaní o duchovnom živote na tomto mieste, ktorý deväť mesiacov pred ich zatknutím prebiehal normálnym spôsobom. „Nič nebolo zakázané,“ ako pokračuje, „v bezpečí sme sa modlili. Bolo tu však veľmi málo ľudí. Väčšina, asi 80 % našich farníkov, totiž utiekla. Aj keď môžeme konštatovať pozitívnu vec – došlo k obnove, prišli ďalší ľudia, ktorí zostali ktorí hľadali nejakú záchranu, hľadali podporu, niečo, čo by im pomohlo prežiť v Berďansku. A táto časť boli väčšinou starší ľudia, hoci boli tam aj mladí, ale tých bolo málo. Táto časť ľudí sa išla s otcom Ivanom modliť do centra mesta. Modlili sa ruženec pri mori. Ak niekto pozná Berďansk, je tam srdce s názvom „Milujem ťa, Berďansk“, tam sa stretávali a modlili.„

Neskôr sa dozvedáme o ich zatknutí, zadržaní a uväznení. Otec Bohdan pokračuje: „Potom nás previezli do iného väzenia, do 77. väznice v Berďansku. V tejto väznici sme boli asi päť mesiacov. Presunuli ma na samotku, kde mi do cely dali reproduktor s hudbou. Celý deň z neho zneli sovietske piesne. Vtedy som si uvedomil, ako sa človek zblázni, pochopil som, prečo ľudia vtedy páchajú samovraždy. Uvedomil som si, čo je to samovražda. A, samozrejme, Pán Boh pomáha a dáva silu prostredníctvom modlitby. Boh, Ježiš Kristus, Mária a anjeli boli prítomní. Modlitba bola spásou. A ako som hovoril, cítil som modlitbu Cirkvi. Mnoho ľudí sa modlí za našu spásu. Otec Ivan a ja sme tam boli väznení každý samostatne. Keď sa tento čas skončil, deväť mesiacov v Berďansku, prvýkrát sme sa stretli v aute, so zaviazanými očami, spútaní, s vrecami na hlavách. Nevedeli sme, kam nás odviezli, ale ešte tri dni sme boli v nejakej pivnici, na prekladisku. Z tejto pivnice nás s niekoľkými vojakmi, bolo nás päť, previezli do väznice v Horlivke. Tam sme boli s vojnovými zajatcami 10 mesiacov. Neboli sme tam rok a pol, ale o niečo viac, rok a sedem mesiacov.“

Bolo to obdobie skúšky v súvislosti s pokračujúcou vojnou, ale dobré bolo, že nešlo o nič iné, ako nechať Boha, aby prevzal kontrolu nad situáciou. Otec Bohdan si uvedomuje láskavú Božiu ruku, ktorá ich chránila a viedla, keď hovorí: „Ale čo sa týka vašej otázky o modlitbe, o pocitoch, o Pánovi, je to tak ťažké definovať, vysvetliť, ako sa človek cíti. No áno, človek cíti ten obrovský príval radosti – taký obrovský, že sa to nedá opísať. Pretože tu nejde len o časť ľudí, ale o celú Cirkev, o Pánovu slávu, o nekonečno. A byť v tomto obrovskom priestore, byť len zrnkom piesku, a predsa vedieť, že Pán Boh o vás vie a stará sa o vás, toto zrnko piesku, a chce vás na niečo použiť – aby z nás urobil nástroje lásky v rôznych situáciách nášho života, ktoré na nás čakajú, ktoré čakajú na vás, ktoré čakajú na mňa. Musíme byť na to pripravení, aby sme niekomu pomohli kráčať po tejto ceste, aby bol zachránený, aby bol zachránený v Pánovej láske.“

Od otca Bohdana ďalej počúvame o údive a bázni nad jeho životom a zajatím v Rusku, ale stále nám dáva nádej pre tých, ktorí žijú na Ukrajine alebo migrovali kvôli vojne, keď hovorí: „Chcem apelovať na všetkých: nestrácajte nádej. Ak sa cítite smutní, pochybujete alebo prežívate tragické životné situácie, nikdy nestrácajte nádej. Snažte sa obrátiť k Pánovi. Odovzdajte mu seba a svoju situáciu, aby mohol byť prítomný vo vašom živote a prebývať vo vašom srdci. On koná – vždy koná – a vždy čaká na naše rozhodnutie, na to, aby sme mu povedali áno, aby sme mu dali svoj súhlas. Preto sa modlite, veľa sa modlite, obráťte sa k Bohu, zmeňte seba a zmeňte svet okolo seba. Nech nás Pán Boh urobí šťastnými svojou milosťou a naplní svoje zámery s nami. Pamätajte však, že On nemôže urobiť nič bez nášho súhlasu. Musíme mu dať svoj súhlas. Hovorím ako kňaz, ale obraciam sa na všetkých, veriacich aj neveriacich. Moje posolstvo je svedectvom o tom, čo sme s otcom Ivanom zažili. Tieto skúsenosti sa stali z nejakého dôvodu – majú pomôcť mnohým ľuďom a dať im nádej. A nádej dáva Pán Boh. Nech Pán Boh všetkých požehná!“

Autorské práva: The UGCC department, Zdroj: https://ugcc.ua/en/