Keďže sa blíži „koniec prvých dvadsiatich piatich rokov 21. storočia“, pápež František listom z 11. februára 2022 adresovaným predsedovi Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie vyzval celú Cirkev, aby sa pripravila na slávenie jubilea v roku 2025.

Jubilejný rok Cirkvi bol vždy osobitnou príležitosťou milosti zakúsiť Božie milosrdenstvo, najmä dnes, v situácii silného medzinárodného tlaku a po dramatickom období pandémie. Zámerom pápeža Františka je „udržiavať zapálenú pochodeň nádeje […] a urobiť všetko pre to, aby každý opäť získal silu a istotu hľadieť do budúcnosti s otvorenou mysľou, dôverným srdcom a prezieravou mysľou“, a to najmä prostredníctvom schopnosti ľudstva „obnoviť zmysel pre univerzálne bratstvo“ a prevziať zodpovednosť za „tragédiu bezbrehej chudoby, ktorá miliónom mužov, žien, mladých ľudí a detí bráni žiť spôsobom hodným človeka“.

V tomto zmysle pápež pripomína skutočnosť, že najmä duchovný rozmer Jubilea, ktoré, ako dúfa, bude „pripravované a slávené s intenzívnou vierou, živou nádejou a aktívnou láskou“ a kresťanského života vo všeobecnosti, sa musí nevyhnutne spájať s týmito „základnými aspektmi spoločenského života, aby tvorili súvislú jednotu“. V tejto súvislosti sa Cirkev vyzýva, aby sa vrátila k štyrom konštitúciám Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu, ktoré spolu s magistériom nasledujúcich desaťročí naďalej zostávajú základnými odkazmi na „orientáciu a usmerňovanie svätého Božieho ľudu, aby napredoval v poslaní prinášať všetkým radostné ohlasovanie evanjelia“.

Konkrétne pastorálna konštitúcia Gaudium et spes (GS) upresňuje, že prítomnosť a poslanie Cirkvi spočíva v tom, že „Cirkev prijala poslanie zjavovať tajomstvo o Bohu, ktorý je konečným cieľom človeka“ a zároveň v zjavovaní toho, že „človeku odhaľuje aj zmysel jeho vlastnej existencie, to jest najhlbšiu pravdu o sebe samom“ (GS, č. 41).

Kladením si základných otázok existencie: „Čo je vlastne človek? Aký je zmysel utrpenia, zla a smrti, ktoré neprestávajú napriek všetkému pokroku? Načo sú víťazstvá, získané za takú vysokú cenu? Čo má dať človek spoločnosti a čo môže od nej očakávať? Čo bude po tomto pozemskom živote?“ (GS, č. 10), Gaudium et spes predstavuje pastoračný dokument, ktorý vidí Cirkev sprevádzajúcu mužov a ženy v ich každodenných „radostiach a nádejach, smútku a úzkostiach“ (GS, č. 1), a to napriek vedomiu, že „vzhľadom na nesčíselnú rozmanitosť pomerov a foriem civilizácie […] učenie, ktoré je už v Cirkvi udomácnené, bude treba v ňom pokračovať a ďalej ho prehlbovať.“ (GS, č. 91)

Koncil sa v dokumente Gaudium et spes stavia proti všetkým pokusom, priamym či nepriamym, obmedziť pole pôsobnosti a záujmu Cirkvi len na vnútorné záležitosti, pričom sa hlási k jej spoločenskému rozmeru a nedovolí, aby sa zúžila na čisto intímnu a osobnú oblasť. To všetko nie vo vlastnom záujme, ale v záujme ľudí. V skutočnosti: „Stredobodom celého nášho výkladu bude teda človek v jeho jedinečnosti a integrite, človek s telom a dušou, so srdcom a svedomím, s rozumom a vôľou.“ (GS, č. 3)

V tejto súvislosti kardinál Pavan, jeden z otcov koncilovej konštitúcie, napísal: „Zvon dejín zvoní v stáde po všetkých krajoch zeme; a volá a vyzýva Cirkev, alebo lepšie povedané, volá a vyzýva všetkých jej členov – klerikov i laikov – aby boli sami sebou, to znamená, aby boli v súlade v živote, ktorý vedú, s vierou, ktorú vyznávajú; aby boli takí vždy a všade, bez ohľadu na obsah ich práce, teda aj v práci s časným obsahom: v tejto poslednej oblasti sú laici vzhľadom na svoj životný stav povolaní zohrávať svoju vlastnú a prevažujúcu úlohu; sú povolaní vykonávať túto úlohu – spravidla z vlastnej iniciatívy a na vlastnú zodpovednosť.“

To sa odráža aj v dokumente Gaudium et spes, kde sa na konci uvádza: „Nie všetci, ktorí hovoria »Pane, Pane!«, vojdú do nebeského kráľovstva, ale iba tí, ktorí plnia vôľu Otca a aktívne prikladajú ruku k dielu.“ (GS, č. 93)

Leonardo Salutati

Zdroj: cssr.news a www.alfonsiana.org

Preklad: mediálny tím redemptoristov