Nestáva sa často, že narodeniny nejakého človeka sa oslavujú celý rok. Ale Terézia z Avily nebola obyčajný človek! Nielenže bola jedným z obrov španielskej literatúry, ale bola aj rehoľná reformátorka, mystička a priekopníčka v duchovnom živote. Terézia ako malá, ale silná žena mala obrovský vplyv na Cirkev svojej doby a ten časom len rástol. Spolu s Katarínou Sienskou bola v roku 1970 vyhlásená za učiteľku Cirkvi – boli to prvé dve ženy, ktorým sa dostalo tejto pocty. Jej spisy sú stále žiadané a boli preložené do desiatok jazykov. Jej duchovné rady pomohli nespočetným ľuďom hlbšie zakúsiť Kristovu lásku a prítomnosť.
Cirkev z týchto a mnohých iných dôvodov začala 15. októbra 2014 celoročné oslavy 500. narodenín Terézie z Avily. Pozrime sa teda na život, dobu i učenie tejto veľkej ženy.

Dobové pozadie

Keď sa Terézia v marci 1515 narodila, Španielsko práve vstúpilo do svojej zlatej éry. Kráľovská svadba medzi Izabelou Kastílskou a Ferdinandom Aragónskym sa uskutočnila v roku 1469, čím sa španielske kráľovstvá zjednotili pod jednou vládou. Títo monarchovia spoločne vyhnali posledných maurských vládcov v roku 1492. Od tej chvíle pracovali na uskutočnení vízie úplne kresťanského, intenzívne náboženského kráľovstva, založeného na evanjeliových zásadách, ale intenzívne zameraného na „vyčistenie“ krajiny od všetkých moslimských a židovských náboženských praktík.

V tom istom roku Kolumbus dokázal, že je možné preplaviť sa do Ameriky a bezpečne sa vrátiť s nesmierne bohatými pokladmi. V priebehu niekoľkých rokov sa Španielsko stalo bohaté a mocné. Zvyšok Európy mu závidel.
Španielska spoločnosť sa vyznačovala krvavými zápasmi o postavenie a vplyv medzi šľachtickými rodinami. Napríklad starý otec Terézie sa presťahoval z Toleda do Avily, aby skryl stigmu židovských predkov a zatajil skutočnosť, že len nedávno sa stal šľachticom. Teréziina rodina teda musela žiť s temným tajomstvom, ktoré im nedovolilo hovieť si v ich novom sociálnom postavení. Ako mladé dievča sa muselo vyrovnať s pocitom menejcennosti a potrebou dokazovať svoju hodnotu. Neskôr jej táto odhodlaná, bojovná osobnosť dobre poslúžila, keď sa usilovala o rehoľné reformy a zdanlivo neortodoxné metódy modlitby.

Z mučeníčky rehoľníčkou

Keď vezmeme do úvahy intenzívnu nábožnosť v Španielsku a túžbu jej rodiny, aby vyzerala „katolícky“, nie je prekvapením, že Terézia vyrastala s veľmi aktívnym svedomím a silným pocitom, že patrí do Cirkvi. Keď mala len sedem rokov, spolu s bratom sa rozhodli, že chcú byť mučeníkmi. Vybrali sa do krajiny Maurov preliať svoju krv. Našťastie sa nedostali príliš ďaleko, lebo strýko zastavil mladých horlivcov a priviedol ich domov. Potom prišlo obdobie, keď sa hrali na pustovníkov, ktorí sú oddelení od nedokonalého sveta, a venovali sa neustálej modlitbe a samote.

Keď mala Terézia asi 14 rokov, zomrela jej matka a bezstarostné detstvo dievčaťa sa skončilo. Krátke obdobie v škole augustiniánskych rehoľníčok v nej vzbudilo záujem o rehoľný život, ale jej krehké zdravie obmedzilo jej ďalšie plány. Až keď mala 20 rokov, rozhodla sa vstúpiť do karmelitánskeho konventu Vtelenia vo svojom rodisku.

Konvent Vtelenia bol veľmi veľký. Bolo tam príliš veľa rehoľníčok vzhľadom na dostupné financie. Hoci to v žiadnom prípade nebolo nemorálne miesto, kvalita modlitby a dodržiavania predpisov bola kolísavá a mnohé ženy nemali ani stopy po rehoľnom povolaní. V niekoľkých prípadoch nevydaté ženy zo šľachtických rodín boli jednoducho „odložené“ do rehoľnej komunity spolu s veľkým darom pre konvent. Tieto ženy si naďalej užívali pohodlný život. Mali svoje slúžky, kuchárov a spoločenský okruh priateľov. Sotva to bolo dobré prostredie pre úprimnú modlitbu a kontempláciu.

Napriek týmto nedostatkom však Terézia prežila ďalších 20 rokov ako veľmi poslušná rehoľníčka. Študovala a prijala karmelitánske ideály ticha a samoty ako aj cieľ prvých pustovníkov „uvažovať deň i noc o Pánovom zákone“. Hoci jej zdravotný stav naďalej komplikoval jej vnútorný pokoj, iné členky komunity ju považovali za vyrovnanú a spoľahlivú.

Duchovné zemetrasenie

Všetko sa pre Teréziu zmenilo v roku 1557, keď mala ohromný zážitok s Ježišovým utrpením, ktoré za ňu podstúpil. Neobyčajne živá socha zraneného Krista ju pobádala konať pokánie za predchádzajúci polovičatý život. Okrem záplavy sĺz ju ohromila aj samota a opustenosť, aké Ježiš musel znášať počas svojho utrpenia. Keď takto videla Ježiša, pohlo ju to k tomu, aby mu ponúkla osobné priateľstvo. Od tej chvíle Terézia zakúšala hlboké spoločenstvo s Bohom, ktoré sa prejavovalo vo forme stálej, konverzačnej modlitby, ktorú prerušovali zážitky hlbokej, mystickej extázy.

Tento nový vzťah s Ježišom bol podnetom k tomu, aby Terézia pracovala na reforme karmelitánskeho rádu. Tento vzťah bol jej útechou, keď sa cítila opustená, nepochopená alebo odmietnutá. A stal sa jadrom všetkých jej spisov a duchovného poradenstva. To, čo zažila, bolo také pozoruhodné, že si to nemohla nechať pre seba. Vedela, že to nie je určené len pre ňu. Terézia bola presvedčená, že každý môže spoznať Ježiša tak ako ona. Každý môže mať tú istú konverzačnú modlitbu, akú sa naučila.

Terézia po tomto duchovnom zemetrasení začala tvorivo premýšľať o tom, ako môže zlepšiť život vo svojom konvente. Sústredila sa na základné prvky karmelitánskej reguly a začala premýšľať o nových a plodnejších spôsoboch, ako ju žiť. Prišla s nápadom pokusnej komunity, ktorá by bola dostatočne malá na to, aby podporovala láskyplné vzťahy medzi sestrami. Uvedomovala si jedovaté účinky titulov a postavenia, a preto navrhla, aby priezviská nahradili rehoľné mená a každá sestra má prijať jednoduchosť v obliekaní a obúvaní. Každodenné činnosti mali byť disciplinované a jednoduché, mali sa v prvom rade zamerať na modlitbu. A predovšetkým komunita mala byť šťastným miestom, ak sestry vykonajú všetko tak, ako majú.

Terézia s dovolením karmelitánskeho provinciála otvorila v roku 1562 malý konvent svätého Jozefa. Musela ešte dotiahnuť maličkosti vo svojom novom dome, ale vo všeobecnosti bola rada, že má prostredie, kde môže pestovať ten istý druh modlitby, akú zažila. Mnohé predchádzajúce reformy stroskotali, lebo sa zamerali väčšmi na dodržiavanie pravidiel než na základnú spiritualitu. Terézia mala úspech, lebo trvala na tom, že modlitba musí mať prednosť pred všetkými inými činnosťami. A fungovalo to! Ďalšie rehoľníčky ju žiadali o vstup do šťastnej komunity a prichádzali nadšené nové povolania – bolo ich tak veľa, že Terézii nikdy nechýbali kandidátky pre nové komunity, ktoré chcela založiť.

V roku 1567 karmelitánsky predstavený Giovanni Battista Rossi navštívil Avilu a veľmi sa mu páčilo to, čo videl. Povedal Terézii, že môže zakladať konventy, pokým nájde sestry, ktoré v nich budú žiť. Keďže boli potrební kapláni a duchovní poradcovia, poveril ju, aby založila komunity rehoľníkov, ktoré sa budú riadiť jej reformovanými smernicami. Terézia v priebehu ďalších 15 rokov založila 16 reformovaných konventov pre ženy a niekoľko ďalších pre mužov.

Plodné napätie

Hovorí sa, že najnebezpečnejšie obdobie pre akúkoľvek ľudskú inštitúciu nastáva vtedy, keď sa chce reformovať. V prípade španielskych karmelitánov existovalo prirodzené zdráhanie zo strany niektorých venovať sa prísnejšiemu spôsobu života. Túto dynamiku komplikovali ľudia z vonkajšieho prostredia, ktorí mali dobré úmysly a svoje nápady, ako reštrukturalizovať existujúce komunity, hoci úplne nechopili karmelitánsky spôsob života. Medzi týchto ľudí patril kráľ Filip II., biskupi, pápežskí vyslanci a traja pápeži. V dôsledku toho veľkú časť vynikajúcej Teréziinej obnovy poškodila ľudská malichernosť, pýcha a politické zápasy.

Terézia napokon pochopila, že nie je možné, aby dva odlišné prístupy ku karmelitánskej regule žili spoločne. Hašterenie a tvrdosť názorov neumožňovali skutočnú harmóniu. Nemala inú možnosť než spojiť svoje komunity do oddelenej provincie, ktorá sa stala známou ako bosé karmelitánky.

Po obzvlášť tvrdej dišpute v roku 1575 Rossi a generálna rada poradili Terézii, aby pozastavila svoje reformačné cesty a istý čas bola v jednom konvente. Nebolo to ľahké rozhodnutie pre človeka, ktorý je veľmi aktívny, ale Terézia využila tento čas, aby v zápale tvorivosti napísala svoje najlepšie knihy. Dokončila už Autobiografiu a Cestu dokonalosti. Bola to učebnica o modlitbe. Teraz písala svoje majstrovské dielo Vnútorný hrad ako aj Knihu o zakladaní, v ktorej opisovala podrobnosti svojej reformačnej práce.

Hodná žena

Terézia asi po štyroch pokojných rokoch opäť cestovala. Vnímala, že už nevládze, ale nechcela sa zastaviť. Napokon ju vyčerpanie a choroba dostihla. Zomrela v noci na 4. októbra 1582. Je iróniou, že pápež Gregor XIII. v ten istý deň vyhlásil reformu kalendára, takže na druhý deň už bol 15. október, ktorý teraz slávime ako Teréziin sviatok. Aj smrťou táto úctyhodná žena predbehla svoju dobu!

P. Leopold Glueckert OCarm

Zdroj: Slovo medzi nami č. 9/2014, 15. ročník

Príbuzné články:

Vplyv sv. Terézie z Avily na redemptoristov