Začiatkom januára 2024 uplynula storočnica od narodenia pátra Jána Tomaškoviča CSsR, rehoľného kňaza z Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa, trpiteľa za vieru. Nedožitých sto rokov nám dáva vhodnú príležitosť zastaviť sa pri jeho ľudskom a rehoľnom svedectve. Správy o nenápadných ľuďoch sú veľmi nezáživnou surovinou pre každú dnešnú tlač. Jedným z nenápadných ľudí bol aj páter Ján Tomaškovič, na ktorého si môžeme spomenúť, hoci ho mnohí vlastne vôbec nepoznajú.

Narodil sa 4. januára 1924 v Abrahámovciach pri Kežmarku. V roku 1936 sa prihlásil na gymnázium (juvenát) redemptoristov v Libějoviciach (okres Strakonice). Po šiestom ročníku juvenátu 1942 vstúpil do noviciátu v Stropkove na východnom Slovensku a o rok nato zložil svoje prvé rehoľné sľuby.

Ako neoprofes pokračoval v gymnaziálnych štúdiách v Michalovciach. Pre blížiaci sa front prichádza do Bratislavy, kde v roku 1945 zmaturoval. V lete toho istého roku začal študovať filozofiu a teológiu v rádovom bohosloveckom učilišti v Obořišti u Příbrami. Pre neisté časy bol vysvätený pred riadnym ukončením štúdia spolu s dvanástimi spolubratmi 20. novembra 1949 v kláštornom kostole v Obořišti. Kňazskú vysviacku mu udelil pražský pomocný biskup Antonín Eltschkner. Po primíciách, ktoré slávil v rodných Abrahámovciach, pokračoval ďalej v štúdiu v Obořišti.

Ako rehoľný kňaz bol pripravený pôsobiť podľa potrieb svojej kongregácie, no po niekoľkých mesiacoch mu štát určil internáciu v kláštore redemptoristov v Podolínci. Najskôr ho v rámci „Akcie K“ z 13. na 14. apríla 1950 z kláštora v Bratislave s ďalšími spolubratmi vyviezli do kárneho kláštora v Pezinku. O tejto noci a pobyte v Pezinku napísal: „Počas Veľkej noci som bol vypomáhať pri sviatkoch v Kostole sv. Cyrila a Metoda v Bratislave. Bol som už zbalený a pripravený odísť, keď do kláštora vnikla ŠtB, ZNB a Ľudové milície. Nemali ma na zozname, preto ma preradili do Pezinka k reakčným rehoľníkom. Bol som podozrivý tým, že bývam v Čechách a som na Slovensku, takže nosím správy z Čiech na Slovensko a naopak. Na zbalenie nám dali pol hodiny, ale v skutočnosti sme museli odísť z izieb skôr. Dlho sme čakali na chodbe, lebo žandárov zdržal predstavený kláštora páter Štefan Michalovič. Nechcel im podpísať poverenie pre konanie bohoslužieb pre iného kňaza. Nepovedali nám, kam ideme. Nasadli sme do autobusov, ktoré mali do polovice zafarbené okná… Žandárske hliadky v autách sprevádzali autobus pred ním a za ním. Do internačného kláštora v Pezinku sme prišli včasráno, keď už bolo vidno.“

Kapacita kláštora v Pezinku nijako nevyhovovala, pátri museli spávať na zemi na chodbách, schodoch či galérii Útulny. Slamníkov bolo málo. Hrozilo nebezpečenstvo šírenia chorôb. Okrem toho Pezinok nevyhovoval preto, ako napísali v zápisnici: „… pezinskí obyvatelia sú bohatí vinohradníci, nie priateľsky naklonení nášmu režimu – viď prípad zhluknutia 14. apríla… “

Koncom apríla 1950 tento „kláštor“ presťahovali do bývalého františkánskeho kláštora v Báči pri Šamoríne. V Báči bol internovaný spolu s biskupmi Gojdičom, Hopkom a Rusnákom. Nakoniec ho 7. septembra previezli do centralizačného tábora v Podolínci, odkiaľ koncom novembra 1951 nastúpil na základnú vojenskú službu v Pomocnom technickom prápore v Mimoni (okres Česká Lípa). Ako pétepák pracoval na niekoľkých pracoviskách v Čechách a na Slovensku. Do civilu bol prepustený v roku 1954.

Po návrate do civilu nemohol verejne pracovať ako kňaz. Preto sa zamestnal v potravinárskom obchode Jednota v Kežmarku, potom pracoval ako traktorista v Jednotnom roľníckom družstve v rodných Abrahámovciach. Popri zamestnaní tiež diaľkovo vyštudoval elektrotechnickú priemyslovku.

Po politickom uvoľnení počas pražskej jari 1968 nastupuje do duchovnej správy v Spišskej diecéze. Vystriedal štyri farnosti. Najprv bol správcom farnosti v Žakovciach, od roku 1972 správcom farnosti v Spišskej Sobote, od roku 1974 správcom farnosti v Brutovciach a v rokoch 1978 – 1991 pôsobil vo farnosti Rudňany. Počas pôsobenia v týchto farnostiach horlivo a príkladne pracoval ako kňaz a rehoľník v pastorácii. Svedčia o tom slová kňaza Radomíra Bodzioneho, pochádzajúceho z Rudnian: „Pre mňa bol vzorom bývalý pán farár farnosti Rudňany P. Ján Tomaškovič svojim príkladným životom.“

Po obnovení činnosti Kongregácie sa vrátil do rehole. Do roku 1993 bol výpomocným duchovným vo farnosti Staré Hory, ktorú spravovali redemptoristi. V roku 1993 prišiel do Ústavu sociálnej starostlivosti (ÚSS) Rohov ako duchovný správca sestier Kongregácie Božského Vykupiteľa, ktoré tam pracovali. Keď sestry odišli, aby prevzali zdravotnú službu v Nemocnici Milosrdných bratov v Bratislave, od 1. augusta 2003 prišiel s nimi aj P. Tomaškovič. Od roku 2007 žil v Hospici sv. Alžbety v Ľubici v kežmarskom okrese. Dňa 3.decembra 2009 vo veku nedožitých 86 rokov v tomto hospici zomiera. Pohrebná svätá omša a obrady sa uskutočnili v jeho rodnej obci Abrahámovce v sobotu 5. decembra 2009.

Pramene:

• HROMIAK, Ľ.: Primície v Rudňanoch. In: POKOJ A DOBRO, 1/1999, s. 10.
• KINTLER, J.: Redemptoristi, otcovia a bratia, ktorí pracovali na Slovensku. Nitrianska Blatnica : Strojopis, 1982.
• ŠIMKO, I.: CÉČKO. Bratislava, 2009.
• APBP BA,SANDTNER, P.: Príhovor na pohrebe pátra Jána Tomaškoviča CSsR.

Zostavil P. Viktor Mišuth CSsR