Pred pár rokmi som navštevoval prednášky jedného pravoslávneho mnícha. Ešte počas minulého režimu emigroval z Československa do Spojených štátov a tam vstúpil do kláštora. Neskôr, už po Nežnej revolúcii, sa podľa rozhodnutia svojho predstaveného vrátil do Česka, aby na univerzite prednášal o pravoslávnej spiritualite. Tento mních raz na prednáške povedal čosi o tom, že zjednotenie s Bohom, hoci aj v skrytosti, pomáha svetu viac ako tie najväčšie charitatívne diela. Bol som vtedy pobúrený a nesúhlasil som, ale táto provokatívna myšlienka ma prinútila premýšľať o nej. A ešte jedno podnetné tvrdenie, tentokrát pátra jezuitu, ktorý prednáša na našej teologickej fakulte v Bratislave a pred noviciátom ma učil filozofiu. Keď nám rozprával o svojom povolaní, vravel, že po svojom prvotnom obrátení začal horlivo evanjelizovať celý internát, v ktorom ako študent býval. Až neskôr pochopil, že miesto obracania všetkých naokolo, sám sa najprv musí obrátiť, a to mu zaberie celý život.

So mnou to bolo podobne. Keď mi Pán daroval milosť viery v Neho, síce som sa nepokúšal obracať spolubývajúcich na internáte, ale aspoň svojich známych a priateľov, a najviac sa, žiaľ, ušlo mojim rodičom. Keď som potom hľadal svoje miesto v Cirkvi a vo svete, nazdával som sa, že musím veľa a horlivo pracovať, aby som ľuďom priniesol evanjelium. Chodieval som na modlitebné stretnutia. Študoval som externe, aby som sa dostal k profesii, ktorú som pokladal za svoje poslanie. Pomáhal som v miestnej charite a pokúšal som sa zapojiť aj kamarátov a kamarátky z modlitebného stretnutia. Zároveň som mal normálnu prácu, ktorá ma živila. Napriek angažovanosti, ktorá niekedy bola nad moje sily, vo mne však rástla frustrácia. Chýbala mi jednoduchá blízkosť Boha a ľudí, aj keď som väčšinu času trávil v spoločnosti iných. Nebol som blízko pri Ježišovi Kristovi, ale chcel som k Nemu privádzať druhých, pričom som sa spoliehal len na seba. Najťažšie som prežíval nedele, keď som bol bez práce.

Do tejto krízy prostredníctvom konkrétnych ľudí vstúpil Pán a pozval ma k redemptoristom. Nastúpil som do postulátu, čo je prvá fáza rozlišovania povolania v komunite, ktorá trvá dva roky a je aj časom štúdia filozofie a základov teológie. Bol to tiež čas prvých skúseností s misijnou činnosťou redemptoristov. Chodili sme na farské misie viesť piatkové večerné programy pre mladých so scénkami, piesňami a modlitbami. V zariadení pre ľudí bez domova sme mali na starosti katechézy. Animovali sme skupiny miništrantov alebo mladých, ktorí sa pripravovali na prijatie sviatosti birmovania. Mohol som tiež našim pátrom pomáhať na dlhších misijných výjazdoch, vo farnostiach alebo v detských táboroch. Zakaždým sme sa na tieto evanjelizačné akcie starostlivo pripravovali, a predsa ma často neopúšťal pocit frustrácie. Túžil som vidieť na vlastné oči ovocie našej námahy, byť svedkom okamžitých obrátení. V podobnom duchu som očakával aj ovocie v komunitnom živote a v mojej osobnej modlitbe. Výstižne to vyjadril jeden náš spolubrat, keď mi povedal, že na začiatku cesty kresťanského života nie je hlavnou úlohou ani len spolupráca s Bohom, ale skôr snaha nezavadzať Mu v Jeho práci. To On pracuje neustále a účinne, pracuje v evanjelizácii, v komunite i v modlitbe.

Keď sa blížil noviciát, a tým aj prvé sľuby, objavoval som v sebe túžbu oddať sa Pánovi viac. Nevedel som však, čo by to malo znamenať. Viac aktivít alebo viac modlitby? Dospel som k tomu, že by to mohlo byť práve pozvanie k rehoľným sľubom. S touto otvorenou otázkou som začal noviciát a počas roku jeho trvania vo mne pomaly rástlo presvedčenie, že naozaj ide o sľuby. Môže sa to zdať trochu zvláštne. Pán Ježiš ma povoláva ohlasovať evanjelium, ale miesto toho, aby ma poslal na misie, najprv odo mňa chce, aby som mu odovzdal svoje srdce, túžby a budúcnosť v sľuboch čistoty, chudoby a poslušnosti. Pozýva ma k prijatiu spolubratov i celej komunity, ktorú som si sám nevybral. V noviciáte mi dal celý jeden rok na to, aby som v ústraní počúval Jeho hlas. Na miesto toho, aby ma priviedol k ľuďom, volá ma do mojej vlastnej hĺbky. Avšak práve v tom všetkom ma pozýva, aby som sa mu viac oddal, a napokon to potvrdil aj verejne zložením rehoľných sľubov. Stačí sa však prizrieť spôsobu, akým Ježiš pripravoval na ohlasovanie evanjelia svojich Dvanástich a neskôr apoštola Pavla, aby sme pochopili, že odovzdanie svojho života Ježišovi predchádza vyslanie na misie. Konštitúcie redemptoristov to vyjadrujú týmito slovami: „Zložením rehoľných sľubov… členovia vedení Duchom Svätým ako služobníci evanjelia sa osobitným spôsobom začleňujú do Kristovho poslania.“ (Konštitúcia 47)

Svätý Augustín povedal, že ak milujeme, môžeme robiť, čo chceme. Alebo inak: nie je natoľko dôležité, čo alebo koľko toho robíme, ale skôr ako to robíme. Predovšetkým, či to robíme s láskou. Vrátim sa k slovám mnícha a jezuitu zo začiatku. Obrátenie aj zjednotenie s Bohom znamenajú vlastne prijatie Jeho lásky a jej opätovanie z našej strany. Čím viac sa zjednocujeme s Bohom nielen vo chvíľach modlitby, ale v každodennosti, tým viac je všetko, čo robíme, Ním preniknuté. Až vtedy bude naša činnosť prinášať ovocie, ktoré zostane. Preto aj evanjelizácia, ak má ovocie prinášať, musí mať svoj zdroj v blízkosti s Ježišom Kristom. Nemôže to byť inak, veď ohlasovať radostnú zvesť o Otcovej láske k ľuďom dokáže len niekto, kto tú lásku sám zakúša. Nech nám všetkým Pán túto milosť daruje!

br. Lukáš Michalovič CSsR