Redemptoristi po 26 rokoch opúšťajú Kostolnú-Záriečie pri Trenčíne. Pôsobenie redemptoristov v Kostolnej-Záriečí sa tak po dvoch dlhých obdobiach (1923 – 1950 a 1998 – 2024) končí. Rozhodnutie redemptoristov nepokračovať v pastoračnej činnosti v Kostolnej-Záriečí bolo výsledkom niekoľkomesačného zvažovania misijných a apoštolských priorít a možnosti rozvoja redemptoristického diela na Slovensku.

Príbeh redemptoristov v Kostolnej sa začal pozvaním českých redemptoristov nitrianskym biskupom Dr. Karolom Kmeťkom v roku 1923 s tým, že im zveril duchovnú správu pútnického miesta Skalka pri Trenčíne.
Spravovanie pútnického miesta rehoľníkmi bolo v súlade s iniciatívou nitrianskeho biskupa, ktorý chcel oživiť na mieste bývalého benediktínskeho opátstva pútnické centrum. Po obnovení dvojvežového Kostola sv. Andreja-Svorada a Beňadika sa redemptoristi s chuťou ujali zverenej misie a pravidelne na Skalke organizovali púte.
O pútnické miesto sa starali v rokoch 1925 až 1940. V roku 1940 správu pútnického miesta na Skalke preberajú slovenskí dominikáni, ktorí sa v Trenčíne usadili po nútenom odchode z konventu v Košiciach. V roku 1949 zakázala dominikánom spravovať toto pútnické miesto štátna moc.

Od svojho príchodu sa redemptoristi pustili s vervou do opravy zdevastovaného biskupského sídla. Po úpravách domu pribudovali k nemu v roku 1927 Kaplnku Matky ustavičnej pomoci. Popritom členovia komunity v rámci drietomskej farnosti spravovali filiálny Kostol sv. Kozmu a Damiána, vyučovali náboženstvo v Kostolnej a vo Veľkej Chocholnej, zaopatrovali chorých i na drietomských a chocholnianských kopaniciach a vypomáhali v okolitých farnostiach.
Pre duchovný rast veriacich, ich členovia komunity zapájali do rôznych náboženských spolkov a bratstiev, ktoré aj sami viedli. Menovite to boli Bratstvo živého ruženca, Arcibratstvo Matky ustavičnej pomoci, Dielo Detstva Ježišovho či Združenie sv. Jozefa.

Hlavnou činnosťou redemptoristov v Kostolnej boli však ľudové misie. Odtiaľ chodievali robiť misie nielen v nitrianskej, ale tiež aj v trnavskej, banskobystrickej, spišskej, košickej a tiež satmárskej diecéze. Nedá sa presne povedať, koľko misií a obnov misií uskutočnili za tých 27 rokov trvania kláštora. Bezpečne môžeme povedať, že len misií a obnov misií bolo vyše 600. K tomu musíme pripočítať ešte viaceré troj –, päť –, šesť –, i osemdňové pobožnosti, ktoré konali v rozličných farnostiach a tiež veľké množstvo duchovných obnov nielen v Trenčíne ale aj v jeho okolí. Ich činnosť bola požehnaná vo forme duchovných cvičení rehoľným sestrám, kňazom, či rekolekčnými prednáškami kňazom v banskobystrickej diecéze a ďalšími duchovnými aktivitami.
Túto plodnú činnosť redemptoristov násilne prerušil komunistický režim zrušením mužských rehoľných rádov v roku 1950. Pôsobenie v Kostolnej obnovili až po roku 1998, keď uršulínky, ktoré tu mali svoj charitný dom, prešli do svojho vráteného a obnoveného kláštora v Suchej nad Parnou pri Trnave. Oficiálne, po 48 rokoch obnovili redemptoristi svoju činnosť na tomto mieste 15. novembra.
Dnešná podoba kláštora a jeho okolia je výsledkom mnohých opráv a zmien v interiéri i exteriéri budovy počas druhého obdobia prítomnosti redemptoristov. Na prácach na opravách budovy ale aj priestrannej záhrade, sa podieľali mnohí dobrovoľníci. Postupne sa v kláštore obnovili duchovné obnovy a členovia kláštora robievali duchovné obnovy vo farnostiach. Dokonca sa po 58 rokoch odtiaľ vykonali prvé ľudové misie. Popri misijných aktivitách vypomáhali pastoračne v drietomskej farnosti a v okolitých farnostiach.

Za všetky roky prítomnosti v Kostolnej-Záriečí redemptoristi vyjadrujú svoju vďačnosť všetkým spolupracovníkom, zvlášť členom o.z. Koral, ako aj ostatným dobrovoľníkom, ktorí pomáhali s rozvojom a prevádzkou domu. Od 1. júla 2024 prevezme správu biskupského letného sídla Združenie kresťanských spoločenstiev mládeže.
Redemptoristi v rámci provincie Bratislava-Praha pôsobia v Čechách na Svatej Hore, Frýdku-Místku a Tasoviciach u Znojma; na Slovensku pôsobia v Bratislave na Puškinovej a Kramároch, Banskej Bystrici-Radvaň, Gaboltove, Podolínci a na Litve v Kaunase.

Spracoval: P. Viktor Mišuth CSsR