Rodina v Božom pláne

Štvrté prikázanie nás učí, aby sme „ctili svojho otca i matku“. Koľkokrát sme sa v puberte priznali, že sme vo veľkom i malom neposlúchali rodičov? Ešte lepšie toto prikázanie chápeme, keď uvažujeme, že sa týka aj celého Božieho plánu pre manželstvo a rodinný život.
Keď som rástol, považoval som za samozrejmosť, že rodičmi dieťaťa sú otec a matka. Dnes nám obhajcovia homosexuálneho manželstva a iné hlasy hovoria, že štvrté prikázanie, ktoré hovorí o matke a otcovi, je zastarané a je produktom starodávnej kultúry. Takýto pohľad nám však bráni dozvedieť sa o spásonosnej biblickej pravde a bráni nám počúvať, čo nám rozum hovorí o manželstve a rodine.

„Domáca cirkev“
Kompendium (Katechizmu Katolíckej cirkvi) pripomína, že rodina nie je niečo, čo vymysleli ľudia. Je to skôr dar od Boha „pre dobro manželov a plodenie i výchovu detí“ (Kompendium 456). Cirkev nás učí, že schopnosť manželov prejavovať si lásku a splodiť nový život sú vzájomne spojené (Pavol VI.: Humanae vitae 12).
Vzájomná láska manžela a manželky, ktorá je zakorenená v Kristovej láske a čerpá z nej silu, poskytuje to správne prostredie na plodenie a výchovu detí. V rodine sa deti učia to najzákladnejšie vrátane toho, ako si majú jeden druhého vážiť a milovať, ako hovoriť pravdu a ako rásť v čnostiach. V rodine sa učí a odovzdáva viera a v rodine sa deti učia modliť. Pre tieto dôvody sa rodina nazýva „domácou cirkvou“ (Kompendium 456).
V dobe, keď čoraz menej detí vyrastá v úplných rodinách, musíme trvať na tom, že rodina, ktorú chápeme ako zväzok jedného muža a jednej ženy spolu s ich deťmi, je „pôvodná bunka“ ľudskej spoločnosti. Deti by mali prichádzať na svet vďaka vernej, celoživotnej láske manžela a manželky. Rodina existovala skôr než všetky ľudské vlády a skôr, ako ju uznali zákonom. Zohráva jedinečnú a nenahraditeľnú úlohu pri odovzdávaní čností a hodnôt mladým ľuďom a pomáha im, aby sa stali dobrými a výkonnými občanmi (Kompendium 457). Z tohto dôvodu majú všetky vlády povinnosť rešpektovať, chrániť a podporovať autentické manželstvo a rodinný život. Okrem závažných dôvodov, akými je ochrana manželov a detí pred ujmou, by verejní predstavitelia nemali zasahovať do rodinného života. Vlády by zároveň mali brániť „verejnú morálku, práva rodičov a rodinné blaho“ (458).
Bolo by chybou myslieť si, že manželstvo a rodina je ľahké, idylické povolanie. Matky a otcovia na celom svete to dobre vedia. Na formovanie detí je potrebné obrovské zanietenie a energia, aby mohli prijať a plniť svoje úlohy. Musia sa slovom i príkladom učiť, aký majú mať vzťah k Bohu, rodinám a spoločnosti.
Podobne deti by sa mali učiť prinášať harmóniu do rodinného kruhu a pomôcť sebe i celej rodine rásť vo svätosti. Napríklad poznám mladých ľudí, ktorých silná viera presvedčila rodičov, aby opäť pravidelne chodili na nedeľnú svätú omšu. Povinnosti detí voči rodičom pokračujú aj v dospelosti. Dospelé deti by mali naďalej milovať a vážiť si svojich rodičov a postarať sa o nich v starobe nielen materiálne, ale aj emocionálne a duchovne, napríklad tak, že sa postarajú o to, aby rodičia prijímali sviatosti (Kompendium 459).

Rodinné väzby
Rodičia majú podiel na Božej tvorivej schopnosti dať život a z toho pramení ich zodpovednosť milovať a vážiť si svoje deti ako ľudí, ktorých Boh stvoril na svoj obraz a podobu. Podľa toho by rodičia mali vychovávať deti a formovať ich vo viere. Robia to prostredníctvom modlitby, náboženskej výchovy v rodine a účasťou na živote Cirkvi, napríklad účasťou na Eucharistii v nedeľu (Kompendium 461).
Ako vysvetľuje obrad krstu detí, „rodičia sú prví učitelia detí vo viere“. Majú sa starať o materiálne, fyzické a duchovné potreby svojich detí, najmä o ich výchovu. Je tiež dôležité, aby rodičia boli otvorení pre povolanie, aké Boh dáva každému dieťaťu – či už je to laické povolanie, akým je napríklad manželstvo, alebo duchovné povolanie, akým je kňazstvo – a rodičia im majú pomáhať, aby toto povolanie naplnili. Majú im pomáhať aj pri hľadaní primeranej profesie (Kompendium 460, 462).
Staré príslovie hovorí, že „krv je hustejšia než voda“. Rodinné väzby sú hlboké. Dnes sa všeobecne uznáva potreba posilňovať tieto väzby. Rodiny musia spolu tráviť čas, spoločne stolovať, rozprávať sa a modliť. Rodinné väzby však nie sú absolútne. Prvá povinnosť každého člena rodiny je nasledovať a milovať Ježiša Krista. Naša láska ku Kristovi musí prevýšiť aj našu lásku k rodičom a deťom (Mt 10, 37).
Autorita bude správne chápaná skôr v zdravých a šťastných rodinách. Správne bude chápaná aj autorita učiteľov a verejných predstaviteľov. Autoritu máme chápať ako službu morálnej pravde a spoločnému dobru, službu, ktorá rešpektuje ľudskú dôstojnosť a práva a usiluje sa vytvárať prostredie, ktoré vedie k autentickému dobru pre všetkých (Kompendium 463 – 465). V egoistickej kultúre to ľudia často ťažko chápu.
Rodičia majú u detí podporovať dobré občianstvo, vrátane čnosti vlastenectva, práva a povinnosti voliť, platiť dane a práva na slobodný prejav(Kompendium 464). A čo je najdôležitejšie, rodičia majú naplniť deti duchom služby voči druhým a ochotou pomáhať ľuďom v núdzi.

Na osobné zamyslenie

Úryvky z knihy Williama E. Loriho, arcibiskupa Baltimoru, Radosť z viery: Praktická príručka katolíckej viery

Mons. William E. Lori, arcibiskup Baltimoru

Zdroj: www.smn.sk