Plán redemptoristickej formácie

(Ratio formationis C.Ss.R)

Generálne vedenie

Rím 2003

Úvod

1. Povolanie redemptoristu je mystériom Božej lásky k Cirkvi a ku každému z nás, v ktorým sa celý život stáva procesom dialógu; podnecovaní a posilňovaní Duchom Svätým nasledujeme Ježiša Krista, Vykupiteľa, hlásaním radostnej zvesti chudobným (porov. KK 1, 56). Ako tajomstvo lásky a viery ho nemožno jednoducho zredukovať len na dielo ľudského rozmeru. Aj keď si uvedomujeme obmedzenia nášho úsilia, čo sa týka pochopenia tohto mystéria Božej lásky, toto Ratio Formationis predkladáme ako pomôcku pre tých, ktorí sú v procese formovania Duchom Svätým ako misionári Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa.

Formácia v kongregácii

1. V Konštitúciách a Stanovách je cieľ redemptoristickej formácie opísaný nasledovne: „Účelom formácie je priviesť kandidátov a členov k takému stupňu ľudskej a kresťanskej zrelosti, aby sami, za pomoci Božej milosti, vedome a ochotne sa vedeli celkom zasvätiť misionárskej službe Cirkvi v komunitnom živote pre hlásanie evanjelia chudobným“ (K 78).
2. Konštitúcia 77 upresňuje, že „apoštolský cieľ kongregácie má inšpirovať a prenikať celý proces formácie jej členov. Tento proces zahŕňa výber povolaní, rôzne obdobia formácie a tiež trvalú formáciu.“
3. Z uvedeného jasne vyplýva, že formácia v kongregácii je proces, ktorý zahŕňa celý život so všetkými rozmermi, ktoré sú zamerané na úplné oddanie sa osobe a poslaniu Krista. Rozdeľujeme ju na dve hlavné obdobia: 1. Základná formácia; 2. Trvalá formácia. Obe tieto obdobia sú formované v podstate rovnakými zásadami a ideálmi, aj keď sú rozlične aplikované a prežívané v rôznych obdobiach konkrétneho života.
4. Dôležité je stále si uvedomovať, že formácia je interaktívny proces, ktorý zahŕňa jednotlivcov, miestne spoločenstvá a celú kongregáciu. „Pretože celé teleso kongregácie sa neprestajne formuje a rozvíja podľa potrieb ľudí, ktorým členovia ohlasujú evanjelium“ (K 82) a spoločenstvá sú niečím, „čo treba ustavične postupne zvnútra obnovovať“ (K 40).

Formácia ako súčasť charizmy kongregácie

1. Téma formácie k osobitnému poslaniu inštitútu bola od samého počiatku kongregácie súčasťou diskusií a rozhodnutí rôznych kapitul a je zreteľne viditeľná aj v predpisoch z čias svätého Alfonza. A okrem toho, keď boli redemptoristi obvinení, že otvorili formačný dom bez súhlasu štátnej moci, náš zakladateľ sa bránil tvrdením: „Ak sa neujmeme formácie mladých ľudí teraz [s cieľom sformovať ich], dalo by sa povedať, že sme prakticky skončili (ako kongregácia)… Okrem toho títo mladí ľudia neprichádzajú zo svojich rodín už ako tí, ktorí sú schopní uskutočňovať misie, skôr je nutné, aby sme ich to naučili, aby tak boli schopní kázať, radiť, viesť duchovné cvičenia pre miestny klérus, ale osobitne aby boli pripravení počúvať spovede ľudí, ktorí na misie prichádzajú. Aby naša práca mohla pokračovať, je absolútne nevyhnutné prijímať týchto mladých ľudí a naučiť ich to, čo je potrebné.“
2. To sa skutočne dialo aj v nasledujúcich desaťročiach, keď svätý Klement Hofbauer začal formačný program u svätého Bena, a znova vtedy, keď bola vytvorená štruktúra nižšieho seminára (juvenát) a medziprovinciálneho seminára pre štúdium filozofie a teológie (študentát): vždy bolo prítomné vedomie uskutočňovania formácie usmerňovanej potrebami vyplývajúcimi zo živej misijnej charizmy ako súčasti našej rehoľnej komunitnej identity. Takáto formácia nie je žiadny luxus, ale skôr je životnou nutnosťou, a aj preto: „Sila a sviežosť kongregácie pri uskutočňovaní jej apoštolského poslania závisí od počtu a kvality kandidátov, ktorí sa chcú pridružiť k redemptoristickej komunite“ (K 79).
3. Jednotlivé systémy alebo štruktúry sa môžu odlišovať, avšak formácia pre našu vlastnú charizmu je v každom prípade základná. Iba vtedy budúce pokolenia redemptoristov budú môcť byť verné nášmu osobitnému poslaniu v Cirkvi. Situácia, ktorá vznikla v posledných desaťročiach, keď toľko povolaných do kongregácie študuje v kolégiách, seminároch alebo na univerzitách, ktorých úlohou nie je zvláštne odovzdávanie našej osobitnej identity, je novou výzvou pre formáciu.

Etapy formácie:

1. Jednotlivé etapy formácie sú preberané v tomto Ratio. Treba však poznamenať, že úmyslom tohto Ratio je zdôrazniť, že formácia je pre redemptoristov čímsi súvislým a nie niečím rozdrobeným, je to proces, ktorý „musí trvať celý život“ (porov. K 77). Základná teológia a spiritualita, ktorá sa týka celého nášho rehoľného života, je na všetkých úrovniach rovnaká. Je založená na milostivom povolaní Bohom (nie je dôležité, že slabo a nedostatočne chápanom na začiatku), ktoré človeka postupne uvádza k zasväteniu celého života osobe Krista v poslaní kongregácie a prežívaného podľa našej osobitnej charizmy, tradície a Konštitúcií a Stanov. Je to nikdy sa nekončiaci proces dialógu, ktorý pozýva človeka k svätému a radostnému životu v Božej láske, ktorá ho oživuje od začiatku až do konca. Jednotlivé etapy a požiadavky, ktoré tento proces dialógu vo formácii odporúča, budú konkrétne upresnené v tomto Ratio.
2. Kvôli veľkej rôznorodosti, ktorá v našej kongregácii vládne, v súčasnosti neexistuje jednotný a podrobný súhrn pojmov, opisujúcich rozličné etapy formácie. V rôznych jednotkách kongregácie sa používajú rôzne termíny, a navyše tie isté termíny sa používajú v rozličných významoch v rôznych jednotkách. Okrem toho výchovné systémy každého regiónu používajú odlišné slová na opis výchovného procesu vedúceho od nižších k vyšším etapám. Aby sme sa v tomto ratio vyhli nedorozumeniam, pojmy vzťahujúce sa na jednotlivé úrovne či etapy formácie, uvedené v Konštitúcii 77, treba chápať takto:
3. Prvotná (počiatočná) formácia

 – Prvý kontakt  Prvé sľuby: Toto obdobie formácie je rozdelené na nasledujúce etapy:

• redemptoristická mládež a pastorácia povolaní – je to pastoračný priestor, v ktorom prípadní kandidáti s veľmi širokou orientáciou k povolaniu získavajú čo najjednoduchším spôsobom prvotný kontakt s kongregáciou. Na konci tohto obdobia rozpoznávania môže osobnejšie sprevádzanie k povolaniu viesť kandidátov k následnej etape v ich formácii.
• Postulát – je to obdobie, počas ktorého kandidát, aj keď ešte nemá sľuby, žije v spoločenstve podľa evanjeliových rád (porov. K 85), pričom sa usiluje ešte viac sa integrovať s Kongregáciou. Cieľom tohto obdobia je príprava kandidáta na začatie noviciátu.
• Noviciát – „Noviciát smeruje k tomu, aby kandidáti hlbšie uvažovali, či sú naozaj Bohom povolaní nasledovať Krista v apoštolskom živote zložením rehoľných sľubov v kongregácii“ (K 86.2).
• Prvé sľuby do konca počiatočnej formácie: vo formácii je to obdobie, v ktorom neoprofesi pokračujú v rozvíjaní svojho rehoľného života v prostredí formačných štruktúr. Počiatočná formácia sa často končí večnými sľubmi.
1. Trvalá formácia

– je to formácia, ktorá prebieha celý život a skladá sa z týchto dvoch dôležitých etáp:

• Prechod k službe: je to obdobie, počas ktorého spolubrat (klerik alebo rehoľný brat) uskutočňuje prechod z počiatočnej formácie do jedného z apoštolských spoločenstiev danej jednotky. V každej jednotke musí byť určený program, ktorý spolubratovi pomôže integrovať sa s touto novou komunitnou a pastoračnou realitou.
• Trvalá formácia: je to formácia, ktorá zahŕňa obdobie celého ostatného života daného spolubrata ako nepretržitý proces „stávania sa účinnejším misionárom“ v službe Cirkvi (porov. K 90).

Pre koho je toto ratio určené

1. Toto nové vydanie Ratio Formationis je určené všetkým členom kongregácie, bratom, stálym diakonom a kňazom, členom jednej a tej istej rehoľnej rodiny, žijúcej rovnakým apoštolským komunitným životom. Osobitne je určené pre tých, ktorí sa pripravujú na to, aby sa stali redemptoristami, bez ohľadu na to, či sú teraz novici, postulanti alebo kandidáti. Pre nich je toto ratio istým druhom cestnej mapy, ktorá im pomáha rozoznávať redemptoristickú charizmu. Rehoľná formácia ako taká má v tomto texte privilegované postavenie, lebo každému musí byť daná takáto základná rehoľná formácia. Osobitné požiadavky formácie ku kňazstvu budú uvádzané vždy, keď nebudú jasne vyplývať z textu. Aj keď tento dokument nie je písaný pre formáciu laických misionárov, môže byť používaný aj na to.
2. Generálna stanova 0169a hovorí: „Výrazom vedúci formácie sa rozumejú: direktor juvenátu, magister novicov, prefekt študentov, prefekti štúdií, lektori študentátu, magister pastoračného noviciátu, prefekt mladých bratov pre celú (vice)provinciu.“ Ratio je určené pre nich ako základná príručka. Sú to ľudia bezprostredne angažovaní a zodpovední za koordináciu a hodnotenie pokroku kandidáta, ktorý prechádza cez prvotnú formáciu.
3. Ratio je určené aj samotným kandidátom ako aktívnym účastníkom vlastnej formácie. Je určené (vice)provinciálom a iným vyšším predstaveným (K 82b), členom sekretariátov pre formáciu, členom formačných spoločenstiev a všetkým, ktorí patria do formačných kolektívov (vrátane laických členov týchto skupín).
4. Toto nové vydanie Ratio mnoho prvkov čerpalo z predošlých vydaní Ratio Formationis Generalis. Odteraz nahradzuje všetky predošlé vydania bez ohľadu na to, či sa týkali klerikov alebo bratov. Toto vydanie dáva jednotkám kongregácie spoločný plán, z ktorého môžu odvodiť svoje vlastné osobitné Ratio, prispôsobené ich osobitnému kultúrnemu a ekleziálnemu prostrediu. Dnešní redemptoristi sú dedičmi svojich bohatých dejín. Pracujú vo viac ako 70 krajinách celého sveta. Rôznorodosť kongregácie sa veľmi osobitne prejavuje v našom bohatom liturgickom a duchovnom dedičstve, lebo kongregácia sa skladá z členov, ktorí patria nielen k latinskému obradu, ale aj k viacerým východným obradom. Rôznorodosť osobitných Ratio musí brať do úvahy túto rôznorodosť v jednote, ktorá je vlastná nášmu inštitútu.
5. Musíme pripomenúť, že táto kultúrna a liturgická mnohorakosť v kongregácii je pre všetkých jej členov nielen veľkým bohatstvom, ale aj výzvou. Zodpovední za formáciu sa musia usilovať sformovať v kandidátoch na jednej strane jasné chápanie kultúry a potrieb ich partikulárnej jednotky, na strane druhej aj silný zmysel solidarity v celej medzinárodnej kongregácii s jej misijnými dejinami a súčasnou situáciou vo svete.
6. Ďalej uvádzame návrh schémy, ktorá predstavuje prvky formácie, obsiahnuté v tomto Ratio, ako duchovného a komplexného procesu, ktorý je personalizovaný a diferencovaný, postupný a progresívny, integrálny a integrujúci, inkulturovaný a univerzálny.

Časť I.

Základné usmernenia

1. PROGRAM A JEHO HODNOTY

1. Ľahké prispôsobenie sa: Formačné programy sa musia budovať vzhľadom na ľudí, ktorým majú slúžiť, nie vzhľadom na strnulé štruktúry, v ktorých musí všetko vyzerať rovnako. Musia mať schopnosť prispôsobovať sa a adaptovať vzhľadom na individuálne procesy rastu. Formácia sa napája na osobnú duchovnú cestu, ktorá vždy súvisí s tajomným pôsobením Boha. Preto vzhľadom na úctu k tomuto mystériu ako aj na výnimočnosť každého jednotlivca musia byť formačné programy zostavené tak, aby rešpektovali oprávnené rozdiely medzi ľuďmi a ich schopnosť meniť sa. Toto je veľmi dôležité zvlášť vtedy, keď ide o dospelých kandidátov.

Prechod z jednej úrovne na nasledujúcu nie je automatický, ale má sa uskutočniť až vtedy, keď osobný a duchovný pokrok kandidáta je zárukou jeho ďalšieho rastu. Bude závisieť od úprimného dialógu medzi kandidátom a jeho formátorom a po konzultácii s ďalšími členmi formačnej skupiny/spoločenstva. Konečné rozhodnutie v tejto otázke je vždy na vyššom predstavenom danej jednotky.

1. Súlad: Jednotlivé etapy formácie sa musia navzájom dopĺňať – neskoršie etapy musia dôsledne stavať na tom, čo sa dosiahlo v predošlých, jasne harmonicky prepojených obdobiach. Toto má svoje dôsledky tak pre formátorov, ako aj formovaných a pre jednotky ako také. Dobrá komunikácia a spolupráca medzi formátormi v rozličných etapách musí byť základnou črtou celého systému spolu so základnou filozofiou a pochopením cieľov jednotlivých etáp. Formovaní si musia jasne uvedomovať, aké sú ich formačné ciele v jednotlivých etapách. Počas etapy prechodu k službe sa musia tie isté hodnoty, ktoré charakterizovali formačné spoločenstvá, nachádzať hlboko zakorenené v apoštolských spoločenstvách. V každej jednotke je veľmi dôležité, aby formátori neboli príliš často menení, pretože to narúša spojitosť formačného procesu a sťažuje budovanie dôvery a porozumenia, ktoré sa požaduje medzi formátormi a ich zverencami. Okrem toho formačné spoločenstvá nemajú byť osamotené ostrovy vo vzťahu k normálnemu životu v danej jednotke.
2. Celková integrita: V súlade s Konštitúciou 78 formácia sa vždy vzťahuje na komplexný rozvoj človeka. Ako taký zahŕňa „ľudský rozmer“ (fyzický a emocionálny rozvoj a psychologické aspekty), „duchovný rozmer“, napr. zasvätenie Kristovi Vykupiteľovi (zrelosť v modlitbe, osobná viera, morálna odpoveď na povolanie stať sa redemptoristom), „komunitný rozmer“ (nepretržitý rast v interpersonálnych schopnostiach potrebných k životu a práci v našich apoštolských spoločenstvách), „rozmer vzdelávania“ (rozvoj vo všetkých humanistických a náboženských oblastiach nutných k nášmu životu a práci), „pastoračný rozmer“ (rozvoj schopností k práci v apoštoláte, osobitne medzi „chudobnými“ a „najviac opustenými“). Je nutné upozorniť, že rozmer vzdelávania nie je jediným kritériom na umožnenie prechodu do nasledujúcej etapy.
3. Inkulturácia: Základné hodnoty evanjelia a Konštitúcie a Stanovy musia byť pre kandidátov prijateľné bez vyvolávania nepotrebného odporu vzhľadom na ich autentické kultúrne a spoločenské tradície. Pre formátorov je to výzva, aby sa neprestajne usilovali objavovať spôsoby odovzdávania pre nás kľúčových hodnôt, a zároveň udržiavať, tam kde je to potrebné, aj zdravé napätie s hodnotami kultúry, v ktorej sa formácia uskutočňuje. Kandidát musí ostať človekom svojej kultúry, ktorý stelesňuje hodnoty evanjelia ľuďom, ktorým bude slúžiť. Vo veľkej úcte ku kultúrnej rôznorodosti neslobodno zatemňovať tieto výzvy, ktoré vyrastajú z evanjelia s cieľom stretnúť sa so všetkými inými kultúrami.
4. Proces zahŕňajúci celý život: „…formácia je proces zahŕňajúci celý život. Potrebujeme nepretržitú osobnú i spoločnú obnovu a aktualizáciu s cieľom lepšie slúžiť nášmu poslaniu. Programy trvalej formácie musia byť usmerňované práve k tomu“ (XXII. Generálna kapitula 1997, Orientations 5. 7). To, čo sa začína v základnej formácii, nekončí sa večnými sľubmi či prechodom k službe, ale musí pokračovať celý život.

1. ĽUDIA A ICH VLASTNOSTI

1. To, čo tu predkladáme, sú základné hodnoty, ktorými musia byť sýtení tí, čo sú formovaní. Nie je to úplný ani podľa dôležitosti zostavený zoznam požadovaných vlastností kandidáta, ale skôr je to úvod k hodnotám, ktoré musia mať všetci kandidáti spolu s otvorenosťou na rast a vývin počas formačného procesu. Keď Ježiš stretol bohatého mládenca s mnohými hodnotami, nemohol nič urobiť, lebo mladý človek nebol schopný stať sa štedrejší ( Mk 10, 21–22). Poukázané je tu na aktívnu účasť všetkých formovaných ako odpoveď na povolanie k svätosti.
2. Modlitba: Schopnosť zotrvávať v dialógu s Bohom je základom nášho života a práce. Pevný modlitbový život, týkajúci sa osobných aj komunitných foriem, musí byť utváraný v priebehu celého procesu formácie. Ako synovia svätého Alfonza, učiteľa modlitby, sme dedičmi osobitného spôsobu modlitby ako aj praktizovania meditácie spolu s túžbou deliť sa o to s inými veriacimi. Toto je osobitne dôležité počas procesu prechodu k službe, keď sa prežíva, že bežnej modlitby je menej ako to bolo normálne v etape počiatočnej formácie.
3. Spoluzodpovednosť: Hodnota spoluzodpovednosti je integrálnou súčasťou redemptoristického života (porov. K 35, 73). Preto jedným z cieľov počiatočnej formácie musí byť dôsledne oboznámiť kandidáta s tým, čo to je redemptoristický život, a pomôcť mu pri realizácii schopnosti takto žiť. Formácia nesmie byť chápaná ako len vonkajšia vec, ktorú kandidát dostáva od formátora. Skôr je to proces, na ktorom sa obaja zúčastňujú a usilujú sa ho viesť vo vzájomnom dialógu i v dialógu so širším spoločenstvom, aby tak vzrastala ich schopnosť žiť v duchu kongregácie (porov. K 81).
4. Identita redemptoristu a „prežívanie príslušnosti“: Všetci musia mať silné povedomie redemptoristickej identity. Jej súčasťou musí byť solídne poznanie našich dejín a tradícií, ako aj solídne pochopenie (prijatie) súčasného redemptoristického života. Ruka v ruke s tým ide silný pocit lojality ku kongregácii a ku každému jednotlivému spoločenstvu a skutočné pociťovanie vlastníctva. Tieto idey musia vo formovanom vytvoriť skutočný význam príslušnosti.
5. Jednoduchosť životného štýlu: Všetci musia byť vychovaní ku komunitnému životu a k pravdivej odlúčenosti od materiálnych vecí. Neslobodno pripustiť, aby nespútaný materializmus dnešnej doby zničil náš komunitný život a našu ochotu slúžiť chudobným v tých miestach a situáciách, ktoré si od misionára vyžadujú skutočné materiálne zriekanie sa. Jednoduchosť životného štýlu je skutočným znamením odlúčenosti pre evanjelium. (porov. KK 62. 65).
6. Schopnosť žiť a pracovať v apoštolskom spoločenstve: Komunitný život je srdcom redemptoristického života a jeho apoštolského podujatia. Naše modlitby aj naša práca vyplývajú z nášho života spolu ako bratia. Preto úprimná túžba a schopnosť pracovať a žiť v spoločenstve predstavujú v živote redemptoristu podstatné prvky (porov. K 21). Vo formačnom procese treba veľkú pozornosť sústrediť na to, aby sa rozvíjali tie hodnoty, ktoré sú podstatné pre komunitný život: „bratská láska, sebazaprenie a disponovateľnosť voči všetkým, predovšetkým voči prostým a chudobným, schopnosť vytvárať skupiny pri zakladaní apoštolského diela, odvaha a pevná dôvera, prostota a úprimnosť srdca, vytrvalosť a dobrotivosť, radosť v každom utrpení, v nedostatkoch, v prácach, v súženiach, v tiesni, v prenasledovaniach pre Krista“ (S 057).
7. Voľba chudobných: Pretože rozhodnutie sa pre chudobných je znakom vernosti kongregácie jej povolaniu v Cirkvi, formátori musia zdôrazňovať, že toto zameranie, ktoré vyžaduje „hlásanie evanjelia a solidaritu s chudobnými, podporu ich základných práv v spravodlivosti a slobode“ (K 5), je neoddeliteľnou súčasťou formačného procesu. Tí, ktorí majú účasť na základnej formácii, musia mať v pastorácii priamy kontakt s chudobnými a to sa musí stať základnou súčasťou ich formačnej skúsenosti.
8. Angažovanosť v diele kongregácie: Ochota byť naozaj oddaný spoločnej a nám vlastnej práci v kongregácii je základom našej identity v Cirkvi. Je znamením našej vzájomnej spolupráce a prejavom našej spirituality, v ktorej redemptorista „nikdy nebude verným nasledovníkom Ježiša Krista, ani sa nestane svätým, ak nemá ducha inštitútu“, ktorý spočíva v evanjelizácii chudobných a najopustenejších (svätý Alfonz, Úvahy o rehoľnom živote, č. 13). Súkromné druhy apoštolátu musia byť výnimkami uskutočňovanými jednotlivcami, ktorých vyslalo spoločenstvo a ktorí pracujú v jeho mene z dôvodov naliehavých pastoračných potrieb.
9. Radostné praktizovanie sľubov: Sľuby majú byť prameňom radosti a pokoja. Čistota je milujúce zasvätenie vlastnej sexuality Bohu pre nebeské Kráľovstvo. Treba ju prijať ako zrelý úkon lásky, ktorý otvára daného človeka k štedrosti v službe Bohu a ľuďom. Chudoba je správne usporiadanie všetkých materiálnych vecí v službe Kráľovstvu. Je to veľmi potrebné a účinné svedectvo vo vzťahu k materializmu našej doby, ktorý kladie veci nad ľudí a dokonca nad samého Boha. Poslušnosť je úkon viery v skutočnú prítomnosť Boha v živote daného človeka, ktorá sa prejavuje cez predstavených a rozoznávanie spoločenstva (porov. K 71–76).
10. Osobitné dary: Mimoriadne dary a silné stránky jednotlivcov musia byť vždy rešpektované a treba vynaložiť osobitné úsilie na rozvíjanie týchto talentov tak, aby obohacovali zároveň jednotlivca aj spoločenstvo. Ešte dôležitejšie je to vtedy, keď sa jedná o osobitné dary, ktoré sú užitočné v apoštoláte, ako je hudba, divadlo a  výrečnosť. Všetci majú mať „na pamäti, že vyššie charizmy sú zamerané na lásku ako na tú najvznešenejšiu cestu“ (S 049; porov. 1 Kor 12, 31n).
11. Angažovanosť v živote miestnej cirkvi: Konštitúcia 18 zdôrazňuje potrebu spolupráce tak so všeobecnou, ako aj s miestnou cirkvou pri jej apoštolských námahách. Kandidáti preto musia poznať pastoračnú realitu všeobecnej Cirkvi a musia byť formovaní tak, aby sa mohli zúčastňovať na apoštolskom živote a pastoračných programoch diecézy, v ktorej pôsobia, s plným vedomím, že kongregácia nie je „bočnou kaplnkou vo vnútri Cirkvi“.
12. Integrácia s laikmi: Formačný proces musí byť orientovaný tak, aby utváral príležitosti na komunikáciu a stretávanie sa so zasvätenými mužmi, zasvätenými ženami a tými laikmi, ktorí sú osobitne angažovaní v našej charizme. Redemptoristi musia byť formovaní tak, aby boli schopní pracovať s laikmi, ktorí spolupracujú v spoločnej misii, a aby týmto bratom a sestrám pomáhali v ich túžbe po bližšom pute s kongregáciou (porov. VC 54–58). Preto redemptoristická rodina má byť vnímaná ako „nové znamenie časov“ žijúc svoj bratský život ako Kristovi učeníci (porov. XXII. Generálna kapitula [1997] Orientations 6.1).
13. Ľahkosť a schopnosť prispôsobovať sa: Vzhľadom na neustále sa meniace požiadavky tak dnešného sveta ako aj našej služby, jednotlivci musia mať schopnosť meniť sa a prispôsobovať sa, keď to je nutné (porov. K 15). Strnulosť sa nemá mýliť so silou vôle. Taktiež si neslobodno mýliť slepé lipnutie na jeden spôsob vykonávania určitých vecí s vernosťou tradícii. Lojalita k tradícii, ako aj sila vôle majú byť posilňované tak, aby boli schopné meniť sa kvôli apoštolátu a jeho potrebám. V tom je obsiahnutá aj pripravenosť a ochota sťahovať sa a ísť tam, kde to je potrebné.
14. Dôvera Bohu: Vo všetkom, čo spolubratia robia, musia mať plnú dôveru v Boha, ktorý riadi uskutočňovanie diela. „Misionár bez tejto dôvery je ako vojak bez štítu“ (Konštitúcie CSsR 1764, I.5)
15. Samota: Schopnosť byť sám, v zhode so sebou samým a schopnosť nachádzať Boha na pustatine vlastnej samoty bez upadania do depresie alebo do nekontrolovanej túžby ujsť do hluku a zmätku spojeného s aktivitou je základom rehoľného života. V tejto plodnej samote sa rehoľník učí cez modlitbu a meditáciu objavovať milosť, ktorá napĺňa ticho, a Božie plány s jeho životom a povolaním (porov. K 45. 2, 81; VC 38).
16. Empatia: Napokon, ale nie nakoniec, byť redemptoristom znamená byť človekom s hlbokým zmyslom pre pastoračnú empatiu rovnako ako Kristus voči zástupom. Starosť o spásu najviac opustených vysvetľuje, prečo redemptoristi „vedia, že všetci ľudia sú síce hriešnikmi, ale vedia tiež, že títo ľudia sú v hlbšej rovine vyvolení, spasení a zhromaždení v Kristovi“ (porov. K 7).

1. PROCES A JEHO ROZMERY

1. Formačný proces v tomto Ratio bude preberaný v kontexte piatich rozmerov formácie, ktoré sa chápu ako jednotlivé prvky, z ktorých sa skladá celý proces formácie (porov. K 78; VC 65, 71).

1. Ľudský rozmer (porov. S 055; PDV 43–44).
2. Duchovný rozmer (porov. S 056; PDV 45–50).
3. Komunitný rozmer (porov. S 057; VC 67).
4. Študijno-odborný rozmer (PDV 51–56).
5. Pastoračný rozmer (porov. s 058; PDV 57–59).

1. Ľudský rozmer. Tento rozmer treba chápať v súlade so slovami z Vita Consecrata: „Subjektom formácie je osoba v ďalších fázach života, kým jej cieľom je celý človek, povolaný hľadať Boha a milovať ho ,celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou‘ (Dt 6,5) a svojho blížneho ako seba samého (porov. Lv 19,18; Mt 22,37-39)… Ľudský a bratský rozmer si vyžaduje poznanie seba samého a vlastných ohraničení, aby sa toto poznanie stalo podnetom a pomocou v úsilí o úplné oslobodenie“ (Vita Consecrata 71). Preto formácia slúži na to, aby sformovala tie ľudské rozmery, ktoré sú potrebné k životu a práci v redemptoristickom spoločenstve:

• Milosrdenstvo k iným
• Schopnosť spolupráce s inými pri apoštoláte
• Sebazápor
• Schopnosť správať sa slobodne a autenticky, nedať sa ovládať neuvedomenými motiváciami, konštruktívne prijať svoje osobné dejiny
• Dať sa k dispozícii všetkým, osobitne „chudobným a najopustenejším“
• Schopnosť vynášať vyvážené súdy o ľuďoch a udalostiach
• Schopnosť prijímať uvážené rozhodnutia
• Schopnosť radostne znášať utrpenia pri práci, v skúškach i súženiach a počas otvoreného prenasledovania pre Krista (porov. S 057; OT 11)
• Schopnosť odpočívať a relaxovať (hobby, šport, umenie), čo je nutné pre integráciu celej osobnosti.

1. Duchovný rozmer. Pre redemptoristov „spiritualita je zároveň prameňom aj plodom misií“ (Generálna kapitula ’97). Je tým, čo formuje a oživuje všetko, čím sme a čo robíme. Preto je táto formácia:

• Na to, aby prehĺbila schopnosť kráčať rovnakou cestou ako Kristus Vykupiteľ, a to až po obetovanie seba na kríži a po víťazné zmŕtvychvstanie.
• Na to, aby prehlbovala lásku k Eucharistii a k Liturgii hodín (porov. K 29, 30).
• Na to, aby v každodennom programe dala primerané miesto meditácii nad Božím slovom s veľkým dôrazom na alfonziánsku metódu rozjímavej modlitby (porov. K 31). Preto kandidáti každý deň „naplnení Božím slovom, ktoré majú hlásať, nech ustavične rozjímajú o tajomstve spásy“ (K 81).
• Na to, aby sa prehĺbila schopnosť robiť radikálne rozhodnutia vo viere, nádeji a láske, ako sú evanjeliová čistota, chudoba a poslušnosť.
• Na to, aby sformovala redemptoristov, ktorí sú slobodní a odvážni apoštoli, ktorí sa budú neustále obetovať pre evanjelizáciu všetkých ľudí, osobitne chudobných (KK 4, 20).
• Na to, aby prehĺbila poznanie a asimiláciu charizmy redemptoristického spoločenstva prostredníctvom: štúdia ducha zakladateľa; prijatím Konštitúcií a Stanov; štúdiom života svätého Alfonza a  našich iných významných spolubratov; rozvojom pravej apoštolskej horlivosti, ktorá sa vyznačuje jednoduchosťou, vernosťou ľuďom, uprednostňovaním chudobných, plnou pripravenosťou konať podľa potrieb pastoračnej situácie, túžbou otvorene evanjelizovať.
• Na to, aby sa sviatky našich redemptoristických svätcov slávili s príslušnou radosťou a slávnostnosťou ako príležitosti na upevnenie našej redemptoristickej identity.
• Na to, aby povzbudila k návštevám Najsvätejšej sviatosti a k iným formám zbožnosti v súlade s našou alfonziánskou tradíciou (porov. K 30).
• Na to, aby sa zabezpečili mesačné dni sústredenia a ročné duchovné cvičenia (porov. S 029).
• Na to, aby sa z času na čas spoločne slávila sviatosť zmierenia a konali sa iné liturgické úkony zmierenia ako je „revízia života“, slávené ako znamenie toho, že redemptoristické spoločenstvá sú povolané byť spoločenstvami obrátenia (porov. S 038).
• Na to, aby sa v redemptoristickom živote dostalo privilegované miesto Matke ustavičnej pomoci prostredníctvom pravidelných stretnutí spoločenstva ku cti Panny Márie (porov. K 32).
• Na to, aby zabezpečila dostatok možností k ľahšiemu prispôsobovaniu sa a tvorivosti v modlitbe.
• Na to, aby povzbudzovala ľudí v procese formácie, aby sa pre Boží ľud stávali vodcami modlitby a uskutočňovali spravodlivé hodnotenie rôznych foriem ľudovej zbožnosti.

1. Komunitný rozmer. Redemptoristická formácia obsahuje v sebe silný komunitný rozmer. Pretože „komunita neznamená iba materiálne spolubývanie členov; spoločný, komunitný život smeruje k tomu, aby členovia podľa vzoru apoštolov (porov. Mk 3, 14; Sk 2, 42–45; 4, 32) v úprimnom bratskom spoločenstve spájali svoje modlitby a rozhodnutia, práce a bolesti, úspechy a neúspechy, zároveň aj dočasné dobrá, pre službu evanjeliu“ (KK 21–22). Preto formácia má za cieľ:

• Pripraviť kandidátov na život v spoločenstvách modlitby tak, aby boli stabilnými spoločenstvami ľudí oddaných ľudskému a duchovnému rastu vzhľadom na misiu (porov. K 21–45).
• Sformovať všetkých tak, aby láska k spoločenstvu vzrastala skrze hlbokú a trvalú lásku ku všetkým jeho členom (Flp 2, 1–5). Dôležité je, aby to bolo chápané v širšom kontexte teológie rehoľného života ako symbolu väčšieho spoločenstva Cirkvi (porov. VFC 2).
• Vytvoriť túžbu po skutočnom komunitnom živote, ale kandidátov zároveň poučiť, aby poznali a akceptovali obmedzenia spoločenstva, ktoré samou svojou povahou  nemôže naplniť všetky očakávania. Kandidáti sa tam musia naučiť akceptovať, že samota a osamotenosť sú nevyhnutnými dôsledkami života a môžu ich srdcia podnecovať vo vzťahu k Bohu.
• Obozretne formovať rozličné tendencie tohto sveta: 1. tendencia v smere nadmerného individualizmu; 2. tendencia nechať sa narcisticky pohltiť vlastným rozvojom, čo môže spôsobiť ujmu na uvedomovaní si a angažovaní sa na potrebách iných; 3. tendencia v smere aktivizmu, kde sa zanedbávajú čnosti ako akceptácia a kontemplácia.
• Viesť konferencie a pracovné stretnutia poukazujúce na praktické spôsoby, v ktorých sa skutočné milosrdenstvo môže v spoločenstve preukazovať záujmom o potreby iných, vyhýbaním sa tomu, čo iných rozhorčuje , ochranou dobrého mena iných; vyhýbaním sa takým veciam ako sú sarkastické poznámky, klebety, šírenie ohováraní, nespravodlivé súdy alebo antipatie voči iným.
• Utvoriť štruktúry vo formačnom spoločenstve, aby rástlo v zodpovednosti nielen za štúdiá, ale aj za komunitný život formovaných ľudí.
• Zabezpečiť pravidelný čas na spoločné stretnutia počas rekreácie a na radosti zo spoločného života.
• Poskytovať pravidelné možnosti na rozvíjanie zručností, ktoré budú potrebné ku komunitnej práci v ich službe.

1. Študijno-odborný rozmer. Tento je v misijnom rehoľnom živote podstatný či už ako kľúč k pochopeniu našej súčasnej situácie, alebo ako nástroj k evanjelizácii kultúry. „Oslabenie úsilia v tejto oblasti môže mať veľmi rýchlo škodlivý vplyv na apoštolát, lebo môže vyvolávať pocit odsunutia na okraj a menejcennosti alebo môže viesť k povrchnosti a bezmyšlienkovitosti v konaní…. Prehlbovanie štúdia nemá sa spájať len s počiatočnou formáciou, ani so získavaním vedeckých titulov či odbornej kvalifikácie. Je skôr prejavom neuspokojiteľnej túžby hlbšie poznať Boha“ (VC 98). Čo sa týka vysokoškolských štandardov a požiadaviek kladených Cirkvou a rôznymi biskupskými konferenciami ohľadom kňazstva, kandidáti majú spĺňať všetky požiadavky. Aj keď osobitné požiadavky na kňazstvo nezaväzujú kandidátov na bratov, tak aj bratom sa musí dať možnosť rozvíjať ich teologické vedomosti a talenty a nadobúdať odborné zručnosti užitočné pri práci a pre osobitné potreby jednotky, kde budú slúžiť. Formácia má preto za cieľ:

• Zabezpečiť, aby sa kandidátom dostala solídna intelektuálna/odborná formácia. Formátori sa musia presvedčiť, že vzdelávacie inštitúty, ktoré naši študenti navštevujú, sú kvalitné a dostatočne zodpovedajú potrebám nášho apoštolského spoločenstva a poskytujú primeranú teologickú prípravu.
• Vzbudiť a sformovať hlbokú túžbu rásť v chápaní mystéria Krista Vykupiteľa (porov. Rim 16, 25–27; 1 Kor 2, 8–12 Ef 1, 8–10; 3, 14–19; Kol 1, 9–11).
• Utvoriť pastoračné možnosti, ktoré v praxi pomôžu využiť poznatky, ktoré sa učia v prednáškových sálach (porov. K 88).
• Zaistiť, aby štúdia v študentoch utvárali praktické schopnosti: k chápaniu reality nášho sveta, k hodnoteniu všetkého vo svetle evanjelia, aby tak skrze Ducha Svätého postrehli znamenia časov, k získaniu zmyslu pre solidaritu s ľuďmi, predovšetkým s chudobnými, zdieľajúc s nimi ich nádeje a obavy s cieľom priniesť im vykúpenie takým spôsobom, „aby vlastnými silami mohli prekonať zlo, ktoré ich gniavi“ (S 09).
• Zaistiť, aby bol kladený osobitný dôraz na rozmery, problémy a význam evanjelizácie, aby sa tak študenti mohli stať účinnými pracovníkmi v apoštolských úlohách (vice)provincie; na morálnu a pastorálnu teológiu podľa charizmy svätého Alfonza, čo si môže vyžadovať nejaké dodatočné kurzy oproti tomu, čo sa ponúka vo väčšine teologických inštitútov (porov. S 058); na dejiny a apoštolskú službu kongregácie (porov. S 023).
• Pravidelne hodnotiť pastoračné skúsenosti kandidátov, aby sa tak zabezpečila vyrovnaná integrácia štúdia a činnosti.

1. Pastoračný rozmer. Konštitúcia 77 pripomína, že apoštolský cieľ kongregácie sa musí dotýkať celého formačného procesu a to ešte upresňuje Generálna stanova 058, ktorá hovorí: „Pastoračná povaha celej výučby a výchovy je osobitným znakom misionárskej formácie a musí jasne vysvitať. Aby kandidáti mohli obnovovať a rozmnožovať vlastnú vieru v tajomstve spásy a mohli s dôverou ohlasovať ľuďom evanjelium, všetko, čo sa týka formácie, tak štúdiá, ako aj duchovný život musia sa spájať s cvičeniami a apoštolskými skúsenosťami.“ Preto formácia má za cieľ:

• Poskytnúť ľuďom vo formácii možnosti, aby poznali aktuálnu činnosť jednotky, do ktorej patria, ako aj jej priority tak, aby sa mohli lepšie pripraviť na apoštolát jednotky.
• Oboznámiť kandidátov s charizmou a tradíciou kongregácie tak, aby sa týmito základnými hodnotami mohli riadiť vo svojej budúcej práci a apoštolských voľbách.
• Vytvoriť hlbokú lásku k „chudobným a najviac opusteným“.
• Poskytnúť trvalé prostriedky (primerané jednotlivým úrovniam), dobre sformované a usmernené apoštolskou skúsenosťou (napr. s prípravou, aktualizáciou a hodnotením). Podrobné ratio (vice)provincie zavedie konkrétnejšie procedúry týkajúce sa toho na každej úrovne formácie (porov. S 058). Také musia byť skúsenosti, ktoré kandidátom pomôžu rozšíriť ich schopnosti prevziať na seba zodpovednosť, prispôsobiť sa okolnostiam, v ktorých sa ocitnú, teda niečomu, čo si vyžaduje nielen pružnosť a odvahu v časoch ťažkostí, ale aj silné presvedčenie a stotožnenie sa s projektom apoštolátu, aby sa tak udržiavali dobré osobné vzťahy s rozličnými ľuďmi, ktorých stretnú.
• Získať schopnosť vytvoriť si odstup od práce kvôli potrebnej samote, rekreácii, tichu, ako aj schopnosť deliť sa a počúvať iných.
• Udržiavať pevné puto s celým Kristovým telom, Cirkvou a kongregáciou s postojom solidarity a láskavého rešpektu.
• Sformovať schopnosť pracovať s inými v apoštolskej skupine v súlade so svojím povolaním kňaza, diakona či brata, a schopnosť svedomito hodnotiť vlastné skúsenosti a meniť sa, keď to rozoznanie spoločenstva pokladá za nutné.
• Zabezpečiť skutočnú spoluprácu medzi tými, ktorí sú zodpovední za základné etapy formácie zo strany (vice)provincie, a tými, ktorí sú zodpovední za vedenie výučby (porov. S 060).
• Veľmi sa odporúča, aby kandidát mal jeden rok pastoračnej praxe v inej krajine.
• Musí sa podporovať každá príležitosť na štúdium jazykov, ktoré budú používať tak vo svojej službe, ako aj v živote kongregácie.

II. časť

Podrobné aspekty

1. PREDSTAVITELIA A PROSTREDIE FORMÁCIE
1. Uvedomujúc si, že formácia je proces riadený Duchom Svätým, v ktorom je každý angažovaný ako aktívny účastník v kontexte redemptoristického spoločenstva, miestnej cirkvi a kultúrneho dedičstva, a rešpektujúc zásadu spoluzodpovednosti, proces formácie si vyžaduje jasný dialóg medzi všetkými týmito prvkami.

FORMÁTORI

1. Aby sa formovaní mohli stať apoštolmi podľa očakávaní kresťanského spoločenstva a podľa požiadaviek nášho osobitného poslania v Cirkvi, formátori ako tí, čo majú priamu zodpovednosť za formáciu, musia byť vyberaní spomedzi tých spolubratov, ktorí sú na formačnú dobre pripravení: „Je nutné, aby formátori boli na to pripravení osobitným školením a zároveň aby mali primeranú misionársku skúsenosť kongregácie“ (K 82). Pre formátorov je úloha formovať ich najdôležitejším apoštolátom.

Vo svojom osobnom denníku (31. decembra 1899) si Gašpar Stanggassinger poznamenal: „Modli sa, osobitne sa modli za našich študentov. ,Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú.‘ Povolanie je najdôležitejšia vec. Kŕmenie, rozvíjanie, starostlivosť, pomoc povolaniu každého študenta je dôležitejšie ako … hlásanie najvznešenejších misií.“

DUCHOVNÍ VODCOVIA

1. Tradícia duchovného vedenia (duchovného sprevádzania) má v rehoľnom živote dlhé dejiny. Pre jeho dôležitosť musia byť kompetentní duchovní vodcovia dostupní pre účastníkov tak počiatočnej, ako aj trvalej formácie. Aj keď sa nevyžaduje, aby títo duchovní vodcovia boli redemptoristi, musia to byť ľudia, ktorí poznajú redemptoristický štýl života. Okrem toho ako redemptoristi máme veľkú tradíciu služby ako duchovní vodcovia (porov. S 024), a preto je nutná osobná skúsenosť v tomto ohľade ako aj príprava na tento apoštolát.
2. Keďže formácia je proces postavený na otvorenosti Duchu Svätému a obrátení srdca, je dôležité často čerpať zo sviatosti zmierenia (porov. K 41). Kompetentní spolubratia musia byť dostupní, aby formovaní k nim mohli v plnej slobode prichádzať ku sviatosti zmierenia. Títo spolubratia nemusia byť členmi formačného spoločenstva, avšak musia byť prístupní pre pravidelnú službu. V žiadnom prípade to nemôžu byť tí, ktorí sú priamo zodpovední za formáciu daného človeka.

SPOLOČENSTVÁ FORMAČNÝCH DOMOV

1. Rôznorodosť možných systémov a situácií, aké v kongregácii existujú, spôsobujú, že je ťažké opísať len jeden typ formačného spoločenstva. Avšak podstatné je, že rozvoj solídneho formačného spoločenstva je hlavným cieľom pre všetky jednotky kongregácie, pretože spoločenstvá formačných domov sú kontextom a vzťažným bodom pre tých, ktorí túžia poznať a zakúsiť náš spôsob života.
2. Formačné spoločenstvá nesmú byť izolované od života jednotiek kongregácie: kontakt uskutočňujú aktívnou účasťou na ich živote, pričom si zachovávajú svoj osobitný formačný cieľ; udržiavaním a rozvíjaním bratských kontaktov s inými spoločenstvami v jednotke; informovaním iných členov jednotky o programoch, ťažkostiach a úspechoch v práci formačného spoločenstva; dostávaním vnútorných provinciálnych publikácií, ktoré informujú o udalostiach, ktoré sa v jednotke dejú.
3. Formačné spoločenstvo musí byť otvorené na svet, aby jeho členovia mohli mať účasť na nádejach a problémoch ľudí a prostredníctvom tejto skúsenosti sa mohli stať účinnejšími nástrojmi jeho evanjelizácie (porov. K 19), a otvorené na miestnu cirkev, aby sa mohlo učiť spolupráci s ňou a vniesť do nej bohatstvo redemptoristickej charizmy (porov. K 18).

SPOLUZODPOVEDNOSŤ VŠETKÝCH ČLENOV

1. Bez ujmy na priamej zodpovednosti, ktorá je na určených formátoroch, všetci členovia a spoločenstvá jednotky sú zodpovední za formáciu, ktorá má byť pokladaná za jednu z jej najdôležitejších priorít. To má byť osobitne aktuálne, keď ide o výchovu povolaní (porov. K 79). Táto zodpovednosť musí ísť ruka v ruke: s veľkomyseľnou angažovanosťou všetkých v práci pri napomáhaní povolaní a pripravenosťou predložiť výzvu Božieho povolania (porov. Mt 19, 21); so srdečným prístupom k mladým ľuďom, ktorí sa zaujímajú o náš štýl života, s horlivosťou pri pozývaní potencionálnych kandidátov, aby sa k nám pripojili; radosť a bratstvo nášho komunitného života a nášho apoštolátu má byť všetkým zrejmé; ochota rozprávať sa s tými, ktorí sú vo formácii, kedykoľvek o to poprosia, ochota dávať duchovné cvičenia, pracovať ako duchovní otcovia, ochota prijať zodpovednosť byť prefektom či prednášajúcim.

Spoločenstvá majú prijímať študentov osobitne počas pastoračnej praxe. Členovia spoločenstva môžu byť požiadaní, aby vyjadrili svoje postrehy o študentoch a tak sa zapojili do ich formácie a hodnotenia.

(VICE)PROVINCIÁLNY SEKRETARIÁT PRE FORMÁCIU

1. Sekretariát pre formáciu je v každej jednotke zodpovedný za koordináciu a dohľad nad kvalitou celého formačného programu a má slúžiť ako poradný hlas (vice)provinciálnemu vedeniu v tejto veci (porov. S 0114). Zloženie a kompetencie sekretariátu pre formáciu majú byť určené(vice)provinciálnymi stanovami.
2. V niektorých jednotkách sa ako veľmi užitočné ukázali osobitné úrady pre povolania s cieľom koordinovať pastoráciu mládeže a povolaní. Často sú v nich významne zapojení laickí spolupracovníci.

(VICE)PROVINCIÁL

1. Provinciál nesie hlavnú zodpovednosť za formáciu (porov. K 82). Táto zodpovednosť sa prejavuje: uváženým menovaním kompetentných formátorov; pravidelným dialógom s tými, ktorí sú určení za formátorov (porov. K 83); bdením nad tým, aby sa realizovali ciele formácie; pravidelnými návštevami formačných domov; zabezpečením dobrých formačných programov od základnej až po trvalú formáciu.

1. KĽÚČOVÉ MOMENTY VO FORMAČNOM PROCESE

1. V priebehu etáp formácie majú osobitné miesto nasledujúce momenty, čo do dôležitosti a významu ako zážitku Božieho kairos:

• Skladanie prvých sľubov,
• Skladanie večných sľubov,
• Kňazské alebo diakonské vysviacky (porov. SS 001, 081b),
• Začiatok služby tak bratov, ako aj kňazov.

PRVÉ SĽUBY

1. Kandidáti od prvého kontaktu až po noviciát prežívajú postupný proces čoraz plnšieho zapájania sa do nášho spôsobu života. „Keď však dostatočne vyzrejú a upevnia sa v tomto evanjeliovom spôsobe života, nech sa dokonalejšie pripútajú k poslaniu Krista Vykupiteľa v kongregácii prostredníctvom sľubov čistoty, chudoby a poslušnosti“ (K 85).

PRÍPRAVA NA VEČNÉ SĽUBY

1. Bezprostredný program prípravy na večné sľuby, ktorý trvá najmenej jeden mesiac „na spôsob druhého noviciátu“, má byť do najpodrobnejších detailov vypracovaný v ratio jednotlivých jednotiek. Tento program musí dávať členom s časnými sľubmi možnosť prehĺbiť ich redemptoristickú spiritualitu a dôkladne rozobrať ich skúsenosti prežívania sľubov a blízkosť zloženia sľubu a prísahy zotrvania (porov. K 76, S 075). Takéto programy musia byť uskutočnené na regionálnej úrovni.
2. Osobitnú pozornosť treba venovať bratom pri ich večných sľuboch. Tie totiž osobitne vyzdvihujú ich povolanie v kongregácii a to má byť docenené aj v osobitnej slávnosti.

PRECHOD KU SLUŽBE

1. Každá jednotka musí mať program prechodu k službe, aby pomohla spolubratom vtedy, keď odchádzajú zo základnej formácie a začínajú aktívny život v apoštolskom spoločenstve. Podrobnosti tejto etapy budú dané v ratio jednotlivých jednotiek (porov. Vita Consecrata 70).

STÁLI DIAKONI

1. Uznávajúc rôzne teologické a liturgické tradície kongregácie, spolubratia svätení na stálych diakonov musia spĺňať všetky normy a požiadavky, ktoré k tomu vyžaduje Apoštolský Stolec a miestna cirkev.

KŇAZSTVO

1. Znamená vrchol rokov prípravy, ale ešte viac je to začiatok nového dávania seba Bohu v službe pre Cirkev.

1. INÉ ČINITELE VO FORMAČNOM PROCESE

PSYCHOLOGICKÉ POMÔCKY

1. Humanistické vedy, osobitne psychológia, ponúkajú významnú pomoc pri formácii k rehoľnému životu. Ešte predtým, ako bude kandidát prijatý, je veľmi dôležité poznať jeho vlastnosti a počas celého formačného procesu mu poskytovať pomoc v jeho osobnom rozvoji. Cirkev nariaďuje: „Predstavení majú s pozornou starostlivosťou prijímať len takých, ktorí okrem požadovaného veku sú zdraví, majú primerané vlohy a dostačujúce vlastnosti zrelosti na osvojenie života, ktorý je vlastný inštitútu; zdravie, vlohy a zrelosť, ak je to potrebné, sa majú potvrdiť aj za pomoci odborníkov“ (kánon 642). Okrem toho „musí to byť formácia celej osoby, zahrnujúca úplnosť jej bytia, všetky aspekty jej totožnosti, jej činy a úmysly… Treba preto dávať zasväteným osobám šancu neustáleho prehlbovania vernosti charizme a poslaniu svojho inštitútu“ (VC 65).

Osobitnou výzvou našej doby je emocionálna rovina. „Emocionálna rovnováha, zvlášť rovnováha v oblasti sexuality, ktorá spočíva v akceptácii druhého človeka, muža alebo ženy, s rešpektovaním jeho odlišností“ je základom pre všetkým kňazov a rehoľníkov. „Odvolanie sa na psychologické vyšetrenie môže byť užitočné“ ako nástroj na zabezpečenie zdravia a dobrého sebavedomia pre všetkých (porov PI 43).

PROGRAM ŠTÚDIA

1. Formovaným „nech sa poskytne také humanistické a vedecké vzdelanie, aby mohli začať vyššie štúdiá podľa podmienok obvyklých vo vlastnej krajine“ (S 053). Realizácia takýchto kurzov musí byť súčasťou všeobecne prijatého programu.
2. Kdekoľvek to je možné, bratia majú získať vzdelanie, končiace diplomom alebo vedeckou hodnosťou v tých oblastiach, ktoré súvisia s ich individuálnymi schopnosťami a sú v súlade s charizmou kongregácie a prioritami danej jednotky. Formácia bratov musí obsahovať základné vzdelanie v oblasti teológie a pastoračnej skúsenosti (K 89; PC 18).
3. Úrady a úlohy sa nemajú zverovať tým, ktorí sa vo formačnom procese venujú svojmu vzdelávaniu, aby sa toto vzdelávanie nenarúšalo  (kánon 660).
4. Po skončení požadovaných vedeckých kurzov v základnej formácii musí byť vhodným spolubratom daná možnosť na špecializáciu tak v humanistických, ako aj biblických vedách so zreteľom na priority danej jednotky.

Pre vysielaných na vyššie štúdiá ponúka Collegium Maius svätého Alfonza v Ríme výnimočnú možnosť lepšie sa oboznámiť s kongregáciou v jej medzinárodnom rozmere (porov. S 083). Čo sa týka morálnej teológie, kongregácia má mnoho rozličných inštitútov, medzi ktorými vyniká Academia Alfonsiana (porov. S 023).

HODNOTENIE

1. Hodnotenie novicov a študentov, dávané ich jednotlivými formátormi, sa musí robiť podľa prijatých noriem. Pozitívne a negatívne aspekty musia byť s nimi prediskutované počas bratských stretnutí tak, aby im dali možnosť potrebného rastu.

Presná forma hodnotenia, ktorou má študent prejsť pred večnými sľubmi alebo pred vysviackou, musí byť definovaná v ratio každej jednotky. Hodnotenie musí obsahovať nielen informácie od prefektov, ale aj dojmy iných, ktorí boli do formácie zaangažovaní, napr. formačného spoločenstva, profesorov, priateľov formovaných a laikov, s ktorými alebo pre ktorých pracovali.

SPOLUPRÁCA MEDZI REGIÓNMI

1. Formácia je náročná úloha, ktorá si vyžaduje pripravený personál a značné sily. Pre mnohé jednotky by bolo užitočné, keby spolupracovali s inými vo svojom regióne aspoň v niektorých, ak nie vo všetkých etapách formácie (napr. regionálne noviciáty, regionálne študentáty teológie). Sekretariáty pre formáciu musia byť prizvané k hodnoteniu formačných programov a nesmú sa báť návrhov vstúpiť do spoločných programov s inými redemptoristickými jednotkami. Takéto spoločné programy musia byť tvorené rozvážne, musia brať do úvahy zodpovednosti každého účastníka, ktoré budú jasne určené v zmluve, ktorá je predmetom pravidelného hodnotenia a zmien uskutočňovaných zainteresovanými vyššími predstavenými.

Trvalá formácia môže byť organizovaná na regionálnej úrovni, aby sa tak znížili výdavky a efektívne mali podiel na expertíze všetci spolubratia daného regiónu. Môže nadobúdať rozličné formy ako sú formálne kurzy, pracovné stretnutia, usmerňované apoštolské skúsenosti atď.

JEDNOTLIVÉ RATIO FORMATIONIS

1. Ratio konkrétnej jednotky stanoví:

• Program formácie ako celku, presne definovaný v jeho rozličných etapách a rozmeroch
• Plán na podporu povolaní
• Vysokoškolský/odborný náčrt štúdií, ktorým majú prechádzať tak študenti bohoslovci ako aj kandidáti na rehoľných bratov
• Dodatočné kurzy, ktoré sú pre študentov požadované (porov. Generálna kapitula 1997, Orientations č.5)
• Program pre diakonát vedúci ku kňazstvu
• Program trvalého vzdelávania
• Vlastnosti a schopnosti, ktoré musí kandidát prejavovať pred prechodom z jednej etapy do nasledujúcej, musia byť v ratio jasne prezentované – to je nevyhnutné tak pre prvé, ako aj pre večné sľuby
• Zloženie, určenie kompetencií a vzťahov medzi jednotlivými formačnými spoločenstvami
• Kompetencie a zloženie sekretariátu pre formáciu.

III. časť

Praktická schéma toho, čo má byť obsahom podrobných ratio

PRVÝ KONTAKT

SPREVÁDZANIE PRI POVOLANÍ

1. VŠEOBECNÝ CIEĽ: Je to obdobie prvého kontaktu s apoštolským redemptoristickým životom. Jeho záver má viesť k predloženiu a prehĺbeniu Božej výzvy a k odhaleniu, sprevádzaniu a rozpoznaniu schopností kandidáta, potrebných k povolaniu (znaky, že je povolaný) ku kráčaniu za Ježišom Kristom Vykupiteľom hlásaním Božieho slova chudobným.

73. Osobitné upozornenia:

• Všetci spolubratia musia byť vnímaví na potrebu tak vyhľadávania ľudí s pravdepodobným povolaním do kongregácie, ako aj na výchovu takýchto povolaní (K 79–80).
• Každá jednotka musí dôsledne zaviesť do praxe slová XXI. Generálnej kapituly: „Spoločenstvá prosíme, aby sa pokúšali otvárať na mladých ľudí v súlade s kultúrou jednotlivých krajín. Odporúčame, aby sa v každej (vice)provincii nachádzal jeden dom osobitne určený na pozývanie mladých ľudí…“ (1991, Záverečný dokument n.56.d).
• Každá jednotka musí menovať aspoň jedného brata ako riaditeľa povolaní, ktorého hlavnou úlohou bude pastorácia povolaní.
• Treba objasniť vzťah medzi pastoráciou mládeže a pastoráciou povolaní.
• Odporúča sa, aby každoročné stretnutia s mládežou rozpoznávajúcou povolanie boli súčasťou plánu provincie (napr. duchovné cvičenia o povolaní, pracovné stretnutia pre kandidátov).

1. Schopnosti, ktoré budú v kandidátoch hľadané a formované:

V priebehu tejto začiatočnej etapy musí kandidát preukázať základnú spôsobilosť a ochotu vzrastať vo svojom osobnom procese rozvoja povolania.

1. Ľudský rozmer:
   • Osobnosť kandidáta musí vyť vyvážená a správne integrovaná vo vzťahu ku všetkým rozmerom života, primerane danej vekovej skupine.
   • Počiatočné hodnotenie kandidáta treba urobiť na základe osobného pozorovania a/alebo na základe informácií ľudí, ktorí kandidáta dobre poznajú. Musí brať do úvahy dejiny jeho rodiny, psychologické a charakterové dynamizmy prítomné v živote daného človeka ako sú výška jeho ambícií, jeho sklon k introvertnosti alebo extrovertnosti, úroveň jeho idealizmu a realizmu, či je slobodnou osobou, alebo je na niekom nadmerne závislý atď.
   • Kandidát musí dostať možnosť pochopiť dôstojnosť všetkých druhov povolaní, vrátane života osamote alebo v manželstve (porov. Potissimum Institutioni 43).
   • Je potrebné overiť kandidáta v otázke schopnosti prijať seba s kladmi aj nedostatkami a schopnosti primeraným spôsobom prijať iných.
2. Duchovný rozmer

• Veľmi sa odporúča, aby sa kandidát porozprával s duchovným vodcom pred začiatkom programu.
• Proces sprevádzania musí zahŕňať prinajmenšom počiatočné zhodnotenie skúsenosti Boha danej osoby a iné činitele, ktoré kandidáta motivujú hľadať povolanie.
• Musí sa získať určitá orientácia v základných predstavách kandidáta o Bohu a o Cirkvi.
• Tí, ktorí majú kontakt s kandidátom, musia sa dozvedieť, ako prejavuje svoje chápanie náboženstva (cez mýty, zbožnosť, angažovanie sa v sociálnej práci, osobnú modlitbu atď.).
• Musia sa tiež pokúsiť určiť stupeň schopnosti kandidáta čo sa týka modlitby a vnútorného života.

1. Komunitný rozmer

Kandidát musí mať určité predpoklady ku komunitnému životu:

• Schopnosť viesť dialóg
• Schopnosť pracovať v skupine
• Otvorenosť na život v spoločenstve
• Ľahkosť pri odpúšťaní a akceptovanie iných aj seba.

1. Rozmer študijný/odborný

• Musí byť overená schopnosť kandidáta vedecky/odborne študovať.
• Musia byť jasne určené študijné nároky tak na bratov, ako aj na klerikov.

1. Pastoračný rozmer

• Kandidát musí mať aspoň základné nadanie k práci v kongregácii a v jednotke, ku ktorej sa chce pripojiť.
• Je pre neho výhodou, keď má nejaké pastoračné skúsenosti zo svojej farnosti, školy či mládežníckej skupiny.
• Musí mať určitú vnímavosť na potreby chudobných a najviac opustených a túžbu slúžiť im skrze poslanie našej kongregácie.

POSTULÁT

1. VŠEOBECNÝ CIEĽ: sprevádzať kandidáta pri jeho prvých skúsenostiach s redemptoristickým apoštolským životom. Postulát to musí robiť tak, aby účinne pomáhal kandidátovi lepšie spoznať jeho povolanie.

Jednotky môžu túto etapu rozdeliť na rôzne časti, ako napr. propedeutická časť alebo ašpirantúra.

1. Kandidát musí poskytnúť všetky požadované nutné dokumenty a okrem toho, ak prichádza z iného seminára alebo rehoľného inštitútu, je nutné získať písomné vyjadrenie jeho predošlého formátora ohľadom jeho vlastností ako kandidáta.
2. Ľudský rozmer:

• Postulát musí byť zorganizovaný tak, aby bol schopný pomôcť kandidátovi získať a rozvíjať všetky potrebné ľudské hodnoty, vrátane sebapoznania a poznania svojej kultúry, a dejiny svojej rodiny.
• Dôležité je uskutočniť psychologické testy nielen ako pomôcku pri určovaní, či sa postulant hodí na rehoľný život, ale aj ako pomôcku pri lepšom poznávaní človeka a pri konkretizovaní procesu sprevádzania, ktorý by bol pre kandidáta skutočnou pomocou.

1. Duchovný rozmer:

• Na tejto úrovni sa musí začať uvádzanie do meditácie založenej na Svätom písme.
• Postulant má svoju prácu konzultovať s dobre pripraveným duchovným otcom kvôli vysvetľovaniu a prehlbovaniu osobného stretávania s Bohom, pôsobiacim v jeho povolaní.
• Cvičenia a prednášky majú kandidáta voviesť do dejín, charizmy, spirituality kongregácie a života našich svätcov a iných významných redemptoristov z minulosti.

1. Komunitný rozmer:
   • Spoločenstvo postulátu musí byť zložené tak, aby prebúdzalo tak osobnú zodpovednosť za život spoločenstva, ako aj dôveru medzi jeho členmi.
   • Všetci musia vynaložiť úsilie na poznanie a prijatie oprávnených rozdielov, ktoré sú vlastné každému spoločenstvu.
   • Postulantovi je potrebné pomáhať pri rozvoji a formovaní vlastností a schopností, ktoré napomáhajú komunitný život.
2. Rozmer študijný/odborný:

• Formačný proces musí zabezpečiť, aby sa postulantovi dostali zdravé základy vo všetkých potrebných metodológiách a kritický prístup k štúdiu, a tiež aby bol  primerane pripravený na začatie vysokoškolského štúdia v seminári.
• To zabezpečí, že postulant má primerané a správne chápanie viery vlastné tejto etape.

1. Pastoračný rozmer:
   • Formačný proces musí pomôcť postulantovi v raste ako členovi Cirkvi prostredníctvom jeho uvádzania do praktického poznávania miestnej cirkvi a cez usmerňovanú skúsenosť spoločnej služby v tomto apoštoláte.

NOVICIÁT

1. VŠEOBECNÝ CIEĽ: „Noviciát, ktorým sa začína život v inštitúte, je zameraný na to, aby novici božské povolanie, a to vlastné inštitútu, lepšie poznali, aby skúsili spôsob života inštitútu a jeho duchom formovali myseľ i srdce a aby sa potvrdilo ich rozhodnutie a súcosť“ (kánon 646).

Duchovné rozlišovanie a cvičenia dávané v tejto etape by mali pomôcť kandidátovi  rásť v jeho láske a lojalite voči kongregácii a v jeho schopnosti slobodne ju prijať.

1. Ľudský rozmer:

Novicovi treba pomôcť rásť v jeho poznaní a prijatí seba (jeho schopností a nedostatkov), jeho rodiny a jeho kultúry:

• Lepšie rozoznávať Božie pôsobenie vo svojom živote
• Pomôcť novicovi, aby si čoraz viac uvedomoval svoju sexualitu a emocionalitu a aby ich zdravo integroval do života v čistote celibátu
• Pomôcť novicovi rásť v slobode kvôli zodpovedným „životným rozhodnutiam.“

1. Duchovný rozmer:

Slúži na sprevádzanie novica, ktorý rozoznáva a organizuje vlastnú duchovnú cestu, pričom do nej zapája tak osobné, ako aj komunitné rozmery svojho života ako redemptoristu:

• Pri získavaní návyku osobnej aj spoločnej modlitby
• Pri štúdiu a chápaní redemptoristickej spirituality a dejín
• V jeho schopnosti prijímať Božiu vôľu vzhľadom na neho
• V rozvíjaní silnej dynamiky stáleho obrátenia.

1. Komunitný rozmer:

• Má novicovi pomôcť vzrastať v pozvaní k životu v spoločenstve
• Má poskytnúť solídny zážitok komunitného života ako miesta viery, služby a bratského prijatia iných
• Má novicovi pomôcť vzrastať v jeho láske k Cirkvi a v túžbe pracovať s Cirkvou
• Má priniesť uistenie, že kandidát je schopný podieľať sa na komunitnom živote v našej kongregácii.

1. Rozmer študijný/odborný:

• Noviciát nie je čas na formálne vysokoškolské štúdium (kánon 652, 5; DS 1005).
• Prednášky v rámci noviciátu majú novicovi pomôcť lepšie pochopiť teológiu povolania, rehoľného života a vykúpenia.
• Novic má byť usmernený na štúdium Konštitúcií a Stanov, dejín kongregácie a jeho vlastnej jednotky, a na požiadavky kanonického práva týkajúce sa rehoľného života.

1. Pastoračný rozmer:

• Má novicovi pomôcť prehĺbiť jeho angažovanosť voči „chudobným a najviac opusteným“. Zároveň k prehĺbeniu čnosti apoštolského milosrdenstva majú slúžiť určité pastoračné skúsenosti ako súčasť tohto programu.
• Takáto činnosť však nie je centrom prežívania noviciátu a nesmie sa preháňať (DS 1004.4). Dôležité je pomôcť novicovi rozvíjať metódu duchovnej reflexie nad jeho apoštolskou skúsenosťou, ktorá túto skúsenosť zapojí do jeho duchovného života.

1. Na konci tejto etapy

Keď novic prechádza cez skúsenosť noviciátu, tak pre neho, ako aj pre magistra noviciátu musia byť zrejmé očakávania, ktoré sa na neho kladú. Pred zložením sľubov musí novic preukázať:

• Svoju lásku ku Kristovi
• Solídny modlitbový život
• Pripravenosť slúžiť a spolupracovať s inými
• Svoje hlboké presvedčenie ohľadom povolania k CSsR
• Solídne vedomosti týkajúce sa požiadaviek troch sľubov a skutočnú schopnosť žiť ich v redemptoristickej komunite.

OD PRVÝCH SĽUBOV DO KONCA ZÁKLADNEJ FORMÁCIE

1. HLAVNÝ CIEĽ: Svojím zameraním to má byť obdobie formácie, počas ktorého rehoľník pokračuje vo svojom rozvíjaní a dozrieva v oddaní sa Kristovi v apoštolskom živote kongregácie. Formačný program v tomto období musí formovanému poskytovať prostriedky, ktoré mu pomôžu integrovať jeho systematické štúdium s jeho životom, a umožňovať trvalé skúsenosti apoštolátu, ktorými prakticky zakúša to, čo sa učí počas štúdia. To sa týka všetkých rozmerov jeho života.
2. Ľudský rozmer:

• Je to čas ďalšieho rozvoja, ktorý sa začal v predošlých etapách a čas upevňovania vo vzťahu k večným sľubom a k prechodu k službe.
• Je to čas skúšky (K 84), v ktorom nový rehoľník musí nadobudnúť hlbšie presvedčenie o svojom povolaní a kongregácia hlbšie presvedčenie o jeho schopnosti viesť náš apoštolský život.
• Psychologické sprevádzanie by malo byť prirodzenou súčasťou tejto etapy formácie.
• Keď sa objavia vážne a „neriešiteľné“ problémy súvisiace s ľudským rozvojom kandidátov, „nevhodní nech sa zavčasu upozornia, aby opustili našu spoločnosť, a nech sa podporujú, aby si boli vedomí svojho kresťanského povolania a s elánom sa zapojili do laického apoštolátu“ (S 054).

1. Duchovný rozmer:

• Formačné domy musia mať duchovnú atmosféru.
• Pre formovaných musia byť vždy prístupní kompetentní duchovní otcovia.
• Prostredníctvom duchovného vedenia, duchovných konferencií, duchovných cvičení a pod. musí byť spolubratom v tejto etape formácie poskytovaná pomoc, aby zosúladili systematické štúdium so svojou osobnou vierou.
• Konflikty, ktoré sa objavujú medzi zasväteným životom formovaných ako rehoľníkov a skúsenosťami, s ktorými sa stretávajú pri svojej práci, musia byť využité na prehĺbenie ich pochopenia a uznania významu sľubov a rehoľného života.
• Ich poznanie a pochopenie svätého Alfonza a jeho učenia musí viesť k ich stálemu rastu tak poznania, ako aj lásky k našim dejinám a vynikajúcich spolubratov z minulosti.
• „Členovia, ktorí ašpirujú na kňazstvo, nech sa vychovávajú tak, aby sa pripodobnili obrazu Krista, najvyššieho a večného Kňaza“ (K 87).

1. Komunitný rozmer:

• Formačné programy sa počas tejto etapy musia snažiť prehĺbiť u formovaného lásku a rešpektovanie mystéria komunitného života ako „prorockého a oslobodzujúceho ohlasovania radostnej zvesti“ (Communicanda 11 č. 51) a jeho schopnosť aktívne sa na ňom podieľať.
• Preto sa formovaným musia dať možnosti na vzrastanie ich schopnosti viesť dialóg s inými spolubratmi a s predstavenými, aby akceptovali zodpovednosť za život spoločenstva ako celku, aby rástli vo svojej schopnosti mať a vážiť si  priateľstvá s osobami oboch pohlaví, aby sa učili, ako pristupovať a pozitívnym kresťanským spôsobom riešiť nevyhnutné napätia a konflikty, ktoré sa v spoločenstve objavujú.

1. Rozmer študijný/odborný:

• Vysokoškolské a odborné štúdia počas tejto etapy formujú solídne kritické a konštruktívne myslenie, ktoré formovaných urobí schopnými zrelo a kresťansky analyzovať súčasný svet a jeho ľudí.
• Solídne poznanie Svätého písma a učenia Cirkvi musí byť integrované s rozumným poznaním moderných vied.
• Kandidáti na kňazstvo musia uspokojivo splniť všetky študijné požiadavky, ktoré  kladie Cirkvou.

1. Pastoračný rozmer:

• Usmerňované pastoračné skúsenosti musia byť prístupné tým, ktorí sú vo formačnom procese, a formovaný by mal mať skúsenosť niekoľkých rozličných pastoračných aktivít.
• Všetky usmerňované pastoračné skúsenosti musia obsahovať čosi, čo formovanému pomôže vysporiadať sa s problémami pozitívnym a konštruktívnym spôsobom.
• Nakoľko je možné, treba uprednostňovať pastoračné skúsensoti v redemptoristickom kontexte.

100. Na konci tejto etapy

Kandidát aj formátori musia mať jasno ohľadom požiadaviek, vyplývajúcich z večných sľubov:

• Preukázaná schopnosť zachovávať sľuby
• Silná túžba celý život žiť a pracovať v kongregácii
• Schopnosť integrovať seba samého s prioritami jednotky
• Morálne svedectvo a identifikácia s vlastným povolaním ako brata, stáleho diakona alebo kňaza.

PRECHOD KU SLUŽBE

1. VŠEOBECNÝ CIEĽ: Je to chvíľa, v ktorej spolubrat opúšťa formačné spoločenstvo a plne sa začína podieľať na živote a apoštoláte svojej jednotky. Skúsenosť ukazuje, že to môže byť mimoriadne ťažké obdobie v živote človeka. Mnohé štruktúry, ktoré mu pomáhali a podporovali vo formačnom spoločenstve, sa stávajú neprístupnými a niekedy sú vlastná nezávislosť a sebadôvera vystavené veľmi ťažkej skúške.
2. Program musí byť pripravený na prvých (päť) rokov služby po večných sľuboch alebo po skončení počiatočnej formácie. Musí to byť formálne zostavený program, uskutočňovaný pod dohľadom vyrovnaného spolubrata ako mentora. Jeho úloha musí byť jasne určená. Pri svojej práci môže mať k dispozícii odborného poradcu (aj viacerých). Pre niektoré jednotky odporúčame, aby spoločne pre celý región rozvinuli aspoň niektoré časti tohto programu.
3. Ľudský rozmer:

Program musí byť zostavený tak, aby:

• Pomáhal tomu, kto sa nachádza v tomto prechodnom období, a aby mu pomohol prekonať obavy a charakteristické frustrácie a to, čo sa obvykle deje v živote počas tohto obdobia zmien.
• Pomohol tým, ktorí sa nachádzajú v tomto prechodnom období, deliť sa o novú slobodu a nezávislosť, ktorú im dáva život v spoločenstve.
• Sprevádzal spolubratov v raste v ich lásky týkajúcej sa ich služby a spoločenstva.
1. Duchovný rozmer:

• Tento program musí danému človekovi pomôcť pokračovať v živote podľa rehoľných sľubov ako čohosi najdôležitejšieho v jeho živote.
• Musí mu pomôcť pokračovať v duchovnom raste a vnímať jeho spiritualitu ako „zároveň prameň aj ovocie misií“ (XXII. Generálna kapitula, Poslanie 6).

1. Komunitný rozmer:

• Mladým spolubratom je potrebné pomôcť pri ich vlastnej integrácii s ich životom, prácou a službou ich spoločenstva a jej novým rytmom, ako aj s odlišnými spôsobmi plnenia úloh.
• Program tohto obdobia prechodu musí pomôcť vytvoriť dôveru medzi všetkými, ktorí sú doň zapojení.
• Rozpory medzi ideálmi formácie a realitou spoločenstva musia byť riešené s človekom, ktorý je schopný pomôcť spolubratovi pri správnom riešení takýchto konfliktov a napätí. Musí sa brať do úvahy rešpektovanie starších spolubratov a schopnosť chápať to, čo sa ich týka (porov. VC 44).

1. Študijný/odborný rozmer:

• Program obdobia prechodu musí pokračovať v uskutočňovaní vedenia a konkrétnej reflexie na tému integrácie toho, čo sa učil a praktického využitia získaných vedomostí v službe.
• Program musí človeku pomôcť v sústavnom štúdiu a čítaní.
• Musia byť dostupné informácie o hodnotných seminároch a cvičeniach.

1. Pastoračný rozmer:

• Tento program by mal pomôcť, aby rástla schopnosť preberať úlohy vo vedení  a tiež by mal učiť nových ľudí pracovať ako členovia pastoračného tímu.
• Majú spoznať svoje vlastné obmedzenia a byť pripravení vypracovávať homílie a katechetické prezentácie, ako aj pripravení zmeniť druh svojej činnosti.
• Ak je to nutné, program musí poskytovať osobitné školenia, ktoré môže daný človek potrebovať, aby sa mohol zúčastňovať na pastoračných prioritách svojej jednotky.
• Mohol by to byť vhodný čas na rast schopnosti pracovať s masmédiami (rozhlas, internet, atď).

TRVALÉ VZDELÁVANIE / STÁLA FORMÁCIA

1. HLAVNÝ CIEĽ: Oživovať medzi spolubratmi trvalé vedomie potreby stálej formácie počas celého života a povzbudzovať ich k účasti na obdobiach samoty pre obnovu ich samých a ich schopnosti tvorivo reagovať na výzvy tak osobného rozvoja, ako aj života redemptoristického apoštolátu (porov. K 90; tiež Potissimum Institutioni 67–69; PDV 70–81; VC 69).
2. Ľudský rozmer:

• Spolubratia si musia uvedomovať rôzne obdobia psychologického /emocionálneho dozrievania:
  • Prechod z počiatočnej formácie k menej štruktúrovanému štýlu života (prvé roky aktívnej služby)
  • Nasledujúce desiatky rokov aktívnej služby, počas ktorých sa prejaví riziko „návykov“ a nebezpečenstvo odumierania entuziazmu, ktoré sa môžu prejaviť tak v osobných problémoch a tiež ovplyvniť službu.
  • Dosiahnutie dôchodcovského veku, ktorý je často časom, keď ľudia môžu začať prežívať nedostatok síl a možností.
  • „Tretí vek“, počas ktorého sa človek pomaly sťahuje z aktívneho života (porov. Potissimum Institutioni 70, Vita Consecrata 70, Communicanda 3 – rok 2000).
• Spolubratom má pomôcť konštruktívne akceptovať každú etapu života ako príležitosť k rastu.
• Spolubratom má pomôcť pokračovať v očisťovaní ich oddania sa Kristovi a čoraz zrelším spôsobom upevniť ich rehoľný život, keď prechádzajú od čisto  ľudskej sebarealizácie k čoraz hlbšiemu duchovnému sebazáporu a sebadarovaniu.
• Spolubratia musia byť vnímaví na oprávnené požiadavky, ktoré sú potrebné k udržaniu dobrého zdravia a musia byť v tejto veci povzbudzovaní k uskutočňovaniu nevyhnutných krokov.

1. Duchovný rozmer:

• Má prehlbovať spiritualitu vtelenia medzi spolubratmi (porov. Communicanda 1, #24, 1998).
• Má podporovať ľudové kázanie nášho „Copiosa Apud Eum Redemptio“.
• Má udržiavať a upevňovať tak osobný, ako aj komunitný život modlitby, aby sa tak čoraz viac napĺňalo odporúčanie Konštitúcie 23: „Volia si Krista ako stredobod svojho života.“
• Má formovať ducha každodenného dialógu s Pánom.
• Má uľahčiť schopnosť spolubratov uskutočňovať mesačné dni sústredenia ako aj každoročné duchovné cvičenia a tiež povzbudzovať iných, aby aj dlhší čas venovali duchovnej obnove.
• Spoločné duchovné cvičenia.

1. Komunitný rozmer:

• Srdcom patriť do kongregácie a miestneho spoločenstva.
• Umožniť integráciu rozličných „vízií služby a spoločenstva.“
• Zdôrazniť emocionálnu zrelosť, ktorá otvára ľudí pre zmysluplné vzťahy medzi sebou a pomáha im vyjadriť svoje emócie a zároveň byť citlivý a rešpektovať emócie druhých.
• Pomôcť pri adaptácii a prispôsobovaní sa.
• Umožniť, aby sa z našich spoločenstiev stali „otvorené a pohostinné“ miesta, a zároveň, aby sa rešpektovalo, že tieto spoločenstvá majú osobitný spôsob života.
• Utvoriť spoločenstvo spoluzodpovedných ľudí, zjednotených solidaritou medzi sebou aj s väčším spoločenstvom redemptoristov (vice)provincie a sveta.

1. Rozmer študijný/odborný:

• Predostierať potrebu a nástojiť na nutnosti vieroučného a odborného vzdelávania, ktoré môže obsahovať, avšak nemôže sa obmedziť len na biblické a teologické štúdium; štúdium dokumentov miestnej a všeobecnej Cirkvi; štúdium a lepšie chápanie kultúry, v ktorej človek žije a pracuje; odborné a technické školenia a doplňovanie vedomostí; štúdium jazykov.
• Mať príležitosť rozvíjať sa vzhľadom na dielo kongregácie, zvlášť objavovať nové a lepšie spôsoby ohlasovania evanjelia, využívať, keď je to možné, masmédiá, atď.

1. Pastoračný rozmer:

• Aktualizovať osobné charizmy v službe a dialógu s konkrétnou pastoračnou realitou a v zhode s charizmou kongregácie (porov. S 049).
• Vytvoriť priestor na prispôsobovanie našich pastoračných metód, aby sa tak lepšie odpovedalo na potreby doby.
• Hľadať odpovede na naliehavé pastoračné potreby, ktoré sa objavujú a rozpoznávajú cestou sociologických a cirkevných analýz.

Príbuzné články:

Apoštolské priority konferencie Európa