Rok venovaný komunitnému životu
Niekoľko úvah o kvalite nášho komunitného života
Konšt. 21-75; EG 026-049; Lk 6,12-16

Páter Rogério Gomes CSsR, generálny predstavený

Úvod

Komunita je skupina ľudí, ktorí majú spoločné charakteristiky, záujmy, ciele alebo pocit identity a spolupatričnosti. Môže sa vytvárať na základe geografickej polohy, spoločných záujmov, koníčkov, kultúrneho alebo etnického pôvodu, profesionálnej príslušnosti, náboženskej identity atď. a poskytuje sociálnu štruktúru, ktorá podporuje spojenia, komunikáciu a spoluprácu medzi jej členmi. Prostredníctvom identifikácie alebo spoločných záujmov jednotlivci navzájom komunikujú rôznymi spôsobmi podľa rôznych potrieb. Táto interakcia prebieha prostredníctvom osobných vzťahov a digitálnych platforiem. V tomto zmysle význam komunity presahuje bezprostredné okolie ľudí, takže ich vzťahy sa stávajú oveľa univerzálnejšími. Dnes hovoríme napríklad o digitálnych alebo virtuálnych komunitách, ktoré majú svoje hodnoty i nesúlad.

Pre nás redemptoristov má komunita osobitnú hodnotu. Podľa Santina Raponiho „redemptoristické spoločenstvo existuje pre evanjelizáciu, pre misiu. Komunita uskutočňuje evanjelizáciu a napĺňa sa prostredníctvom evanjelizácie. Komunita je požiadavkou „poslania Cirkvi“, teda povolania vlastného kongregácii.“[1] V tomto zmysle nie sme len skupinou zhromaždenou okolo spoločného záujmu alebo charizmy, ale niečím, čo presahuje naše zasvätenie sa Kristovi Vykupiteľovi, ktorý je centrom komunitného života. Konštitúcia 23 nám ukazuje hodnotu spoločenstva.

Keďže členovia sú povolaní pokračovať v Kristovej prítomnosti a jeho misii vykúpenia vo svete, volia si osobu Krista ako stredobod svojho života a denne sa usilujú o čoraz užšie osobné spojenie s ním. Vykupiteľ a jeho Duch lásky sú teda v centre spoločenstva, aby ho formovali a udržiavali. A čím užšie je ich spojenie s Kristom, tým silnejšie bude ich vzájomné spojenie.

Santino Raponi to potvrdzuje: „Kristus je prítomný v spoločenstve a je prostredníctvom neho rozšírený. Medzi prvým misionárom a misionárskym spoločenstvom je symbiotický vzťah, takže život spoločenstva je založený na Kristovi. Spoločenstvo v Kristovi a misia s Kristom sú dva aspekty, ktoré sa navzájom vyžadujú a živia, pretože je to tá istá osoba (Kristus), ktorá je v centre bratských vzťahov a ktorá sa ohlasuje v misijnej činnosti“.[2]

1. Prečo začať so životom v komunite?

Vzhľadom na otázky nastolené XXV. generálnou kapitulou a rozhodnutia XVI. generálnej kapituly sa generálne vedenie rozhodlo zamerať sa každý rok na jednu tému. Neznamená to, že ostatné budú zanedbané. Začali sme komunitou, pretože je to krehká skutočnosť v Kongregácii. Mnohé problémy, ktoré sa dostanú ku generálnemu vedeniu, majú pôvod v komunite. Odznelo to aj na stretnutí Únie generálnych predstavených, keď Carballo Nuñes, sekretár Dikastéria pre zasvätený život, uviedol, že ročne odchádza zo zasväteného života 2 000 rehoľníkov. Podľa štúdií Kongregácie sú dvoma hlavnými príčinami strata viery a komunitný život.

Vzťahy charakterizujú komunitný život. V komunitnom živote redemptoristov má tento vzťah tri rozmery: vzťah s Bohom, vzťah s druhými a vzťah s tými, ktorým slúžime, s tými najopustenejšími.

• Vzťah s Bohom (duchovný život). Náboženské spoločenstvo, ktoré nemá vzťah s Bohom, je prázdne. Postupne sa vzďaľuje od svojej charizmy a stáva sa manažérom činností, pričom zabúda na svoju identitu (bytie). Práve tento vzťah s Bohom dáva zmysel nášmu zasväteniu a práci, ktorú vykonávame. Vzťah s Bohom zahŕňa osobnú a spoločnú modlitbu. Ak rehoľník nemá dôverný vzťah s Bohom, ak neobjaví svoj osobný spôsob modlitby počas celého života, ak sa nestará o pestovanie osobnej mystiky a ak úplne absentuje v spoločnom živote, potom je spoločenstvo len miestom na život, hotelom.
• Vzťah s ostatnými (život v komunite). Keď sme vstúpili do kongregácie, nevybrali sme si, s kým budeme žiť. Noví ľudia nám skrížili cestu a poznačili nás pozitívne alebo negatívne. Každý človek zanechal na našej ceste kúsok seba. Každý človek vnáša do tohto stretnutia svoju históriu, osobnosť, kultúru a chápanie sveta a jeho tajomstva. V tomto zmysle je vzťah s druhým človekom skokom viery, pretože ten druhý je postupne odhaľovaným tajomstvom. Napriek všetkým nesúladom, ktoré existujú, nás život s druhými obohacuje, pretože nám umožňuje vidieť svet nielen cez optiku osoby, ale aj cez optiku rovnocenného partnera v dialógu (partnera na rozhovor). Pre nás redemptoristov je komunitný život so všetkými jeho výzvami hodnotou, pretože ide o prijímanie druhých, zdieľanie cesty, životného projektu a poslania. Vzťah sa k druhým znamená vždy sa učiť. Vzťah medzi spolubratmi je významný. Tento vzťah treba rozšíriť o prijatie laikov a iných rehoľných rodín do nášho života.
• Vzťah s najopustenejšími (misia). Náš vzťah presahuje rámec nášho náboženského spoločenstva. Kvôli voľbe, ktorú sme urobili, misii Vykupiteľa, nemôžeme zabúdať na najchudobnejších a najopustenejších. Neexistujeme preto, aby sme boli súčasťou kontemplatívnej komunity v úzkom zmysle slova, ale aby sme sa stretávali so situáciami opustenosti vo svete. Vzťah k týmto druhým, najopustenejším, je pre nás výzvou. Ten najopustenejší nás vyzýva ku kenóze, k vyprázdneniu seba samých, k realizácii distacco – odlúčenia. Tento chudobný človek je výzvou pre náš spôsob života, jazyk a prítomnosť. Naše komunity si musia neustále klásť otázku, či sa považujú za komunitu tých najopustenejších, či ich prijímame, či sa k nim vzťahujeme a či máme byť tam, kde máme byť. Náš vzťah k najchudobnejším je kategóriou, ktorá pomáha našej komunite a pastorácii rozlišovať, či sme verní našej charizme.

2. Kvalita života v komunite
Do našich úvah musíme zahrnúť aj kvalitu komunitného života. Kvalita komunitného života sa vzťahuje na celkovú pohodu, spokojnosť a pozitívne skúsenosti, ktoré jednotlivci a skupiny získavajú zo svojich interakcií a účasti v rámci konkrétnej komunity alebo susedstva. Zahŕňa širokú škálu faktorov, ktoré prispievajú k pocitu spolupatričnosti, šťastia a naplnenia ľudí v ich miestnom prostredí. Zdravý život komunity znamená šťastných spolubratov, dobre vykonanú prácu, pozitívnu víziu budúcnosti a misionárske svedectvo. Ako som už povedal, musíme investovať do vzťahov s Bohom (duchovný život), medzi sebou navzájom (život spoločenstva) a s tými, ktorým sme povolaní slúžiť (naše poslanie). Toto je zakotvené v našich konštitúciách. Sú pre nás vynikajúcim duchovným zdrojom. Povzbudzujte spolubratov, aby intenzívne žili každú z piatich tém: spoločenstvo, formácia, misia, vedenie a spiritualita.

Trvám na tomto pojme, pretože skôr než začneme hovoriť Božiemu ľudu o spoločenstve, musíme ho žiť v prvej osobe a komunite. Vyzdvihnem teda niekoľko kľúčových aspektov, ktoré ovplyvňujú kvalitu života komunity a ktoré podľa mňa musíme zdôrazniť:

• Viera v život spoločenstva. Myslím si, že toto je prvý krok. Skutočne veríme v život spoločenstva? Veríme, že je schopné prijímať iných? Veríme, že je oporou nášho poslania, ako nám to hovoria konštitúcie? Viera v komunitný život sa vzťahuje na vieru v dôležitosť a hodnotu interakcií a vzťahov v rámci komunity. Znamená to dôveru, že aktívna a angažovaná komunita môže výrazne prospieť svojim členom a ich okoliu. Vyžaduje si uznanie rozmanitosti, pocit spolupatričnosti, dôveru v kolektívny potenciál, spoluprácu a kooperáciu jej členov, ako aj laikov spojených s misiou, podporu spoločného dobra, empatiu a solidaritu, angažovanosť v účasti, premýšľanie o nových misijných projektoch, oceňovanie otvoreného a transparentného dialógu, odolnosť a prispôsobivosť členov komunity, ako aj laikov.
• Sociálne vzťahy: Sme vzťahové bytosti. Žiadny človek nie je ostrov. Ani ostrov nie je sám, pretože má more. Budovanie pevných sociálnych väzieb a zmysluplných vzťahov so susedmi, priateľmi a členmi komunity prispieva k pocitu spolupatričnosti a emocionálnej podpory. V tomto zmysle je prítomnosť laikov v živote nášho spoločenstva veľmi dôležitá. Komunity, v ktorých ľudia pravidelne komunikujú a zúčastňujú sa na spoločných aktivitách, majú tendenciu mať vyššiu kvalitu života. Je dôležité prijať spolubratov s ich osobnou históriou, aj keď je to často ťažké. Naše komunity musia byť otvorené pre spolubratov z iných častí Kongregácie a pre laikov.
• Cítiť sa v bezpečnom prostredí: Ľudia sa musia vo svojej komunite cítiť bezpečne, aby sa mohli naplno zapojiť a tešiť sa zo svojho prostredia. Toto bezpečie sa vytvára prostredníctvom dôvery, ktorú si vytvárame s ostatnými v rámci komunity i mimo nej. Je dôležité, aby komunita dokázala vytvoriť zdravé prostredie emocionálneho bezpečia, v ktorom sa človek môže cítiť doma so svojím spôsobom bytia. Ľudia, ktorí cítia bezpečné a príjemné prostredie komunity, sa odhaľujú a otvárajú ostatným.
• Vytvorenie vitálneho priestoru. Kvalita života komunity sa zvyšuje, keď ľudia, ktorí v nej žijú, dokážu vytvoriť životný priestor, ktorý zahŕňa starostlivosť o iných. To znamená vytvoriť priestor, v ktorom sa každý člen môže cítiť príjemne a kvalitne vykonávať svoju prácu. Prostredie musí komunikovať život. Náboženské spoločenstvo, ktoré nedokáže vytvoriť príjemný priestor pre seba a pre druhých, je chladné. Nekomunikuje prijatie, nie je príťažlivé.
• Identita spoločenstva. Silná identita komunity, často postavená na spoločných hodnotách, tradíciách a miestnej histórii, môže viesť k väčšej hrdosti a spolupatričnosti spolubratov. Aká je identita nášho redemptoristického spoločenstva? Sme hrdí na to, že sme redemptoristi? Dokáže naša komunitná identita prilákať ľudí, aby s nami žili našu charizmu?
• Kvalita životného prostredia: Naše komunity musia mať kvalitu životného prostredia. Musíme vytvárať príjemné prostredie. Komunitná miestnosť, ktorá komunikuje prijatie a intimitu, kaplnka, ktorá môže spolubratom pomôcť pri stretnutí s Bohom, vloženie zelených plôch a malých záhrad, kde je to možné. To komunikuje život! Poznám rehoľné komunity, ktoré vyzerajú ako nemocnica…
• Začlenenie a rozmanitosť. Komunity, ktoré nikoho nevyčleňujú a prijímajú rozmanitosť, sú živšie a bohatšie, pretože ponúkajú rôzne perspektívy, kultúry a skúsenosti. Preto čím viac komunita dokáže prijať iných rovnocenných partnerov v dialógu (účastníkov rozhovoru) a komunikovať svoju identitu, tým je relevantnejšia, pretože dokáže zahrnúť, prijať a vysporiadať sa s rozmanitosťou. Zároveň komunikuje svoj život. V tomto zmysle nadobúda svedecký charakter.
• Zhromaždenie mimo predpísaného harmonogramu. Naše rehoľné komunity majú svoje rozvrhy a pravidlá v Pláne života komunity. Niektoré komunity nemajú žiadny Plán života komunity, iné sa ním viac či menej riadia a ďalšie ho dodržiavajú veľmi prísne. Musíme sa vyhýbať izolácii a zákonníctvu. Môžeme dodržiavať všetky pravidlá, a pritom nebudeme viesť komunitný život. V tomto zmysle sa zdravie komunitného života prejavuje vtedy, keď sa ľudia stretávajú nad rámec toho, čo je predpísané v programoch. Sami nachádzajú motiváciu byť spolu. Napríklad stretnutie pri káve, pri občerstvení pred obedom, po omši na konci týždňa… to sú jednoduché priestory, ktoré pomáhajú ľuďom žiť spolu.
• Efektívne riadenie. Správa miestnej komunity by mala komunitu riadiť, oživovať a spravovať. Mala by byť transparentná a citlivá, informovať o procesoch, oznamovať, čo sa deje v živote komunity, a poskytovať členom komunity príležitosti zúčastňovať sa na rozhodovacích procesoch. Pomáha dať väčší pocit spolupatričnosti. Spolubratia a laici, ktorí sú súčasťou nášho poslania, sa cítia viac zapojení do života Kongregácie.
• Priebežná formácia. V našich rehoľných komunitách musíme vytvoriť kultúru formácie. Myslím si, že pre komunity nie je ťažké každé tri mesiace stráviť dve hodiny diskusiou na tému zasväteného života, spirituality, misiológie, bioetiky a morálnej teológie. Možno to zaradiť do programu, ak komunity pripravia Plán komunitného života. Musí to však byť pre komunity prioritou. Napríklad ako generálne vedenie sme túto skúsenosť začali tento rok. Každý rok budeme mať dva dni formácie podľa našich potrieb.

Na prvý pohľad sa to môže zdať idealistické. Musíme sa však vydať touto cestou, ak chceme intenzívnejší a ľudskejší život spoločenstva, ktoré je schopné starať sa o druhých a evanjelizovať. Nie je to ľahká úloha, ale je to možné, ak máme vieru v komunitný život. Len tak môžeme dôslednejšie svedčiť o evanjeliu. V opačnom prípade budeme pre druhých len kazateľmi – bez toho, aby sme žili to, čo hlásame.

3. Život a poslanie spoločenstva
Dnes je pre nás veľkou výzvou zapojiť postmoderného človeka do duchovných vecí a do komunitného života. Postmoderná ľudská bytosť je náboženská, ale nechce patriť k žiadnemu náboženstvu. Túži si založiť náboženstvo, ktoré je v súlade s jej záujmami. Hľadá božskú bytosť, ktorá by naplnila jej túžby. Dnes sa nájdu ľudia, ktorí o sebe tvrdia, že sú budhisti, katolíci i letničiari. Mnohí ľudia nechcú náboženstvo a účasť v cirkvi. Ľudia dnes veria, že môžu žiť svoje náboženstvo bez života v spoločenstve. Môžu nadviazať priamy vzťah s Bohom bez sprostredkovania spoločenstva. To je výzva pre našu misiu!

Je za tým mnoho dôvodov: presvedčenie, že človek nepotrebuje Boha; Cirkev neobnovila svoj jazyk a svoje pojmy; členovia Cirkvi nesvedčia o evanjeliu svojím životom atď. Mohli by sme si položiť nasledujúcu otázku: Kto sú pre nás dnes ovce z domu Izraela? Je pre nás ľahké nájsť pokorné ovce. V tomto neustále sa meniacom svete sme ako redemptoristi povolaní ohlasovať hojné vykúpenie. Naše konštitúcie sú pre nás výzvou: „Najopustenejšími, ku ktorým je Kongregácia poslaná, sú najmä tí, ktorým Cirkev ešte nedokázala poskytnúť dostatočné prostriedky spásy, tí, ktorí nikdy nepočuli posolstvo Cirkvi alebo ho aspoň neprijali ako „dobrú zvesť“, a napokon tí, ktorí trpia škodu kvôli rozdeleniu v Cirkvi.“ (Konštitúcie 3)

Komunita je veľmi dôležitá pri napĺňaní tohto poslania byť nablízku tým najopustenejším. Podľa Konštitúcie 21: „Aby redemptoristi plnili svoje poslanie v Cirkvi, vykonávajú svoju misijnú činnosť ako komunita. Spoločný apoštolský život totiž najúčinnejšie pripravuje cestu pre život pastoračnej lásky. Preto základným zákonom života členov je toto: žijú v spoločenstve a svoju apoštolskú činnosť vykonávajú prostredníctvom komunity. Z tohto dôvodu treba mať pri prijímaní akejkoľvek misijnej práce vždy na pamäti aspekt komunity. Tá skutočne neexistuje vtedy, keď členovia len spolu žijú; vyžaduje si aj skutočné zdieľanie na ľudskej a duchovnej úrovni.“

XXVI. generálna kapitula nás vyzýva, aby sme boli misionármi nádeje v šľapajách Vykupiteľa. Pripomína nám našu podstatu. Sme misionári. Sme apoštolskí ľudia. Žijeme v spoločnom zväzku, svojím rehoľným povolaním tvoríme jedno misionárske telo a sme spolupracovníkmi, spoločníkmi a služobníkmi Ježiša Krista v diele vykúpenia. Sme silní vo viere, radostní v nádeji, horliví v láske, zapálení horlivosťou, pokorní a vždy oddaní modlitbe. Sme autentickými učeníkmi svätého Alfonza; radostne nasledujeme Krista Vykupiteľa, zúčastňujeme sa na jeho službe, s jednoduchosťou života a jazyka a s neustálou disponovanosťou k najťažším veciam hlásame mužom a ženám hojné vykúpenie (porov. Konšt. 2 a 20). Tieto dve konštitúcie nám hovoria, kto sme! Vskutku, disponovanosť k najnáročnejším a najťažším veciam je pre nás neustálou výzvou. Ako redemptoristickí misionári na to nesmieme nikdy zabúdať.

Slovo misia pochádza z mittere, posielať, missus – poslať alebo byť poslaný vykonávať nejaký úrad, vykonať určitú úlohu, takmer vždy mimoriadne dôležitú. Poslať (mandare) znamená zveriť, podať ruku. Vyslaný dostáva mandát a dôveru niekoho alebo spoločenstva. Nejde na vlastnú päsť. Misia sa vykonáva v mene Ježiša, ktorý bol poslaný Otcom a svoju misiu vykonával v Jeho mene až do konca, nie vo svojom vlastnom mene (porov. Jn 3,16-18). Scénou pokušenia bolo, keď bol Ježiš konfrontovaný s ohlasovaním seba samého, a nie Otca (porov. Mt 4,3-11). V tomto zmysle náš misijný mandát pochádza od Krista Vykupiteľa v tom zmysle, že sme ním povolaní podieľať sa na misii Otca a Kongregácie ako cirkevnej skutočnosti, ktorá zdieľa charizmu prijatú od Ducha a dáva ju do služby misie spolu s Božím ľudom. V tomto zmysle redemptoristický misionár nie je poslaný na miesto, kde by sa sám identifikoval; je poslaný do komunity a na misiu, pretože bol poslaný v mene Krista. Nemá sólovú kariéru. Jeho prítomnosť tam je misionárska.

Ako hovorí Evangelii Gaudium: „Moje poslanie byť v srdci ľudí nie je len súčasťou môjho života alebo odznakom, ktorý si môžem odložiť; nie je to „niečo navyše“ alebo len ďalší moment v živote. Naopak, nemôžem ho vykoreniť zo svojej bytosti bez toho, aby som nezničil sám seba. Som poslaním na tejto zemi; to je dôvod, prečo som tu na tomto svete. Musíme sa považovať za zapečatených, dokonca poznačených týmto poslaním prinášať svetlo, žehnať, oživovať, pozdvihovať, uzdravovať a oslobodzovať.“ (EV, 273)

Pokiaľ ide o život a poslanie komunity, musíme zvážiť niektoré dôležité prvky:

• Kontext našich komunít: Nemôžeme mať nostalgiu za minulosťou, za veľkými komunitami, ktoré sa riadili starou disciplínou. Dnes sú komunity menšie, osobných agend je veľa, vzťahy sa zmenili, do našich životov vstúpili nové technológie a komunitný život sa stal tekutým. Bez preháňania možno povedať, že v mnohých náboženských spoločenstvách je komunita tekutá s virtuálnymi vzťahmi. Tvárou v tvár tejto realite si položme otázku: Akých hodnôt sa nemôžeme vzdať? Ako môžeme zaručiť kvalitný komunitný, duchovný a formačný život? V tom spočíva výzva neupadnúť do „komunitarizmu“, kde je jednotlivec udusený spoločenstvom a nepravidelnou autonómiou, ktorá vedie k absolútnemu individualizmu, veľkoleposti jednotlivca a vyprázdneniu spoločenstva. V tomto zmysle musia predstavení prispieť tým, že pomôžu spolubratom realizovať toto rozlišovanie.
• Úloha miestnych predstavených. Úloha miestneho predstaveného nie je len nejakým dodatkom. Úzko spolupracuje s provinciálnym vedením. Komunitný predstavený je pastier, animátor a administrátor a má svoje povinnosti. Provinciálne vedenie je často preťažené záležitosťami, ktoré by sa mali riešiť a vyriešiť v komunite. Preto musia provinciálne konzulty vymenovať spolubratov, ktorí môžu v tejto funkcii pomôcť, a pripomenúť im ich zodpovednosť voči komunite a jednotke, z čoho vyplýva potreba poskytnúť im dobrú formáciu a potrebné sprevádzanie. Je dôležité delegovať funkcie. Decentralizujte a delegujte viac, ale zároveň buďte pozorní a sprevádzajte nesenie zodpovednosti.
• Riešenie krízových situácií ľudí. Považujeme za dôležité vziať do úvahy, že prejavy krízy u ľudí často naznačujú krízu štruktúr, ktoré nereagujú na otázky dnešného sveta. Keď nenachádzajú odpoveď, ich členovia sa dostávajú do krízy. Je veľmi nebezpečné, keď inštitucionálna kríza lipne na starých tradíciách a princípoch upevnených skúsenosťou z určitej doby, ktoré reagovali na určité situácie. Ešte aj dnes si to neuvedomujú a sterilizujú svojich členov, pretože sa začínajú vzďaľovať od prvotného zdroja, ktorým je Ježiš Kristus, ktorý zhrnul všetky svoje činy do lásky k Bohu, k blížnemu a do Evanjelia ako tvorivej cesty vykúpenia a novosti. Je to výzva, aby sme si uvedomili, či naše štruktúry slúžia misii, a aby sme sa zamysleli nad osobnými charizmami a pokúsili sa ich integrovať do misie.

Záver
Na záver chcem uviesť tento odsek z listu, ktorý som poslal Kongregácii pri otvorení roka života komunity:

„Identitu komunity redemptoristov tvoria tri základné aspekty: Kristus Vykupiteľ je stredobodom a dôvodom nášho zasvätenia, ľudia, ktorí sa mu zasvätili, aby pokračovali v jeho poslaní, a ľudia, ku ktorým sme poslaní a s ktorými sme poslaní. Sme spoločenstvom osôb: osoby Ježiša, osoby každého z našich spolubratov a osoby najopustenejších. Preto je podľa našich konštitúcií miestom par excellence pre spoločenstvo a uplatňovanie misionárskeho ducha život v komunite… (porov. Konštitúcie 21). Komunita je miestom, kde sa delíme o svoju existenciu, dejiny spásy a spomienky na vykúpenie. Je to miesto, kde sa žije spoločenstvo (koinonia), služba (diakonia), svedectvo (martyria) a ohlasovanie (kerygma). V Kongregácii neexistuje jednotlivec ako taký. Misia sa vykonáva v mene Vykupiteľa a spoločenstva. On nás posiela vo svojom mene, aby sme išli k tým najopustenejším (porov. Lk 4,16-19). Každý spolubrat je teda sám o sebe misiou, vyjadrujúcej krásu poslania v mozaike tvárí komunitného diela, ktoré vyžaruje poslanie Vykupiteľa v tomto svete. Ak je to pravda, potom zasvätený život redemptoristov má zmysel a je naďalej znamením, keď je prítomnosť Krista v centre komunity, keď sa pestuje osobná a komunitná spiritualita, keď sa komunita neustále obracia, keď je každý člen spoluzodpovedný za svoju prácu a napokon keď sa sľuby žijú ako výraz lásky ku Kristovi, k spolubratom a k Božiemu ľudu. Aký redemptoristický zasvätený život chceme pre seba a pre Cirkev? Ako nám naša komunita pomáha posilňovať nás vo všetkých týchto aspektoch?“ (Rím, 15. marca 2023, sviatok svätého Klementa Mária Hofbauera, č. 6).

[1] RAPONI, Santino. Charizma redemptoristov v Cirkvi. Komentár ku konštitúciám. Rím: Komisia pre spiritualitu, 1993, s. 127.

[2] RAPONI, Santino. Charizma redemptoristov v Cirkvi, s. 131.