Na slávnosť Všetkých svätých, 1. novembra 1950, v predvečer vyvrcholenia vtedajšieho Veľkého jubilea, vyhlásil  pápež Pius XII. dogmu viery o telesnom nanebovzatí Panny Márie. Vyhlásenie nejakej pravdy viery za dogmu je v živote Cirkvi bezpochyby veľmi významnou a nevšednou udalosťou. Slávnostný akt predstavuje vyvrcholenie veľmi dlhého vitálneho procesu, na konci ktorého zažiari nejaké tajomstvo organizmu Kristovho tajomného tela, ktoré podľa vzoru Bohorodičky ustavične uvažuje a hlbšie preniká do Božích tajomstiev (porov. Lk 2, 51).

Doba, v ktorej Boh priviedol svoju Cirkev k vyznaniu viery v nanebovzatie Božej Matky Panny Márie, nebola stanovená náhodne. Práve po dvoch strašných vojnách 20. storočia sa objavuje znamenie Ženy odetej svetlom Božej slávy, znamenie Matky, znamenie života, večného života, ktorý začína už dnes, znamenie trvalej a nezrušiteľnej Božej zmluvy, znamenie posilňujúce nádej v dobách najťažších skúšok.

V apoštolskej konštitúcii MUNIFICENTISSIMUS DEUS (Nesmierne štedrý Boh) o pozdvihnutí Bohorodičky Panny Márie s telom a dušou do nebeskej slávy, Pápež Pius XII. rozjíma nad tajomstvom nanebovzatia Panny Márie a v bode 44. slávnostne definuje dogmu:

„Našou autoritou vyhlasujeme, prehlasujeme a definujeme ako Bohom zjavenú dogmu, že nepoškvrnená Bohorodička a ustavičná Panna Mária, po ukončení behu svojho pozemského života, bola vzatá s dušou a telom do nebeskej slávy.”

Pápež v apoštolskej konštitúcii veriacim vysvetľuje, aká cesta viedla k vyhláseniu tejto pravdy viery. Pripomína, že: “Veriaci a pastieri zo sv. Písma vyrozumeli, že Panna Mária v dobe svojho pozemského putovania viedla život plný starostí, úzkostí a bolestí a že keď jej srdcom prenikol   ostrý meč pod krížom jej Božského Syna, nášho Vykupieľa, naplnilo sa, čo predpovedal Simeon. Veriaci nemali ťažkosti pripustiť, že Mária opustila tento život podobne ako jej jednorodený Syn. To im preto nebránilo veriť a otvorene vyznávať, že jej sväté telo nebolo nikdy podrobené porušeniu v hrobe a že onen vznešený svätostánok Božieho Slova nepodľahol hnilobe a nerozpadol sa v prach.“ (MD 14)  Pápež poukazuje na dlho zakorenenú vieru v nanebovzatie Panny Márie, ktorá sa od dávnych storočí vyjadrovala v liturgii, slávnostiach, chrámoch zasvätených tomuto tajomstvu, učeniu Otcov Cirkvi a učení teológov.

Keď pápež spomína hlas novších svätých autorov, cituje aj výroky sv. Róberta Bellarmína, sv. Františka Saleského a sv. Alfonza de Liguori. Cituje tiež z knihy Slávna si, Mária. Svätý Alfonz píše: “Ježiš si neprial, aby Máriino telo po smrti podľahlo rozkladu, pretože by poškodilo jeho česť, keby spráchnivelo to panenské telo, z ktorej prijal svoje vlastné telo.” (Le glorie di maria, II.1.) (MD 35)

Poznámka: V knihe Slávna si, Mária píše sv. Alfonz o tajomstve nanebovzatia Panny Márie veľmi obsažným spôsobom. (str. 304-330)