Dnes, 18. augusta, si pripomíname 115. výročie narodenia kňaza, redemptoristu p. Zynovija Kovalyka. Ponúkame vám úryvok z knihy nášho vydavateľstva Slovo medzi nami Svetlá pre biednych, ktorý vám trochu priblíži život tohto odvážneho mučeníka. 

Štefan Hajovyj pracoval ako úradník na metropolitnom úrade v Ľvove a dobre poznal ľudí, ktorí prichádzali za metropolitom Andrejom Šeptickým. Keď Nemci po úteku boľševikov z Ľvova v júli 1941 otvorili väzenia, zo zvedavosti sa šiel pozrieť do väzenia nazývaného „Bryghitky“, pretože medzi ľuďmi sa hovorilo, že boľševici pred svojim útekom zmasakrovali stovky väzňov. To, čo videl v podzemí väzenia, však presahovalo všetky jeho predstavy a poznačilo ho na celý život. Kopy rozkladajúcich sa mŕtvol a strašná scéna: „Kňaz ukrižovaný na stene s dieťaťom vloženým do jeho brucha.“ Tvár ukrižovaného kňaza poznal z metropolitného úradu. Bol si istý, že ukrižovaným je redemptorista Zynovij Kovalyk.

Páter Zynovij Kovalyk sa narodil 18. augusta 1903 v Ivatšiv Horišnij, blízko Ternopoľa. Už od detstva bol známy svojou zbožnosťou a nekompromisnosťou v otázkach náboženstva a viery. Rehoľné sľuby zložil v auguste 1926. Predstavení ho poslali študovať do Belgicka a po návrate bol 9. augusta 1932 vysvätený na kňaza. Na primičný obrázok si napísal modlitbu, ktorá sa stala jeho životným mottom: „Ó, Ježišu, prijmi ma spolu s obeťou tvojho Tela a tvojej Krvi. Prijmi túto moju obetu za tvoju svätú Cirkev, za kongregáciu, za vlasť… Ó, Mária, drahá moja Matka, ochraňuj moje kňazstvo…“ Po vysviacke pracoval ako misionár na Volyni a v Stanislavove. S veľkou radosťou šíril mariánsku úctu a využíval každú príležitosť, aby mohol svoju nebeskú Matku osláviť modlitbou. S príchodom boľševikov sa musel stiahnuť do Ľvova.

Od roku 1939 jeho služby vďaka organizačnému talentu a zmyslu pre vedenie ekonómie využíval i samotný metropolita Šeptický. Toto však bolo tŕňom v oku jeho nepriateľov, ktorí ho považovali za pravú ruku metropolitu a snažili sa nájsť zámienku, aby ho mohli uväzniť. No páter Zynovij aj napriek jasnému nebezpečenstvu nazýval dobro dobrom a zlo zlom. Za pravdu bol ochotný položiť aj svoj život, čo potvrdzujú i jeho slová: „Ak toto bude Božia vôľa, s radosťou prijmem aj smrť, ale ako kazateľ nebudem robiť kompromisy, kriviac cesty pravdy.“ Mnohí kazatelia sa v tom období stiahli a nepostavili sa otvorene proti ateizmu, s ktorým sa jednoduchí kresťania stretali na každom kroku a museli naň každodenne reagovať. Páter Zynovij vysvetľoval, že sa nedá spolupracovať so zlom, nedá sa budovať Božie kráľovstvo s tými, ktorí tvrdia, že Boh nejestvuje. Svoju zásadu: „Jednoduchí ľudia nepotrebujú vysokú teológiu, ale sú im potrebné pravdy o živote na tomto svete a o skutočnostiach tam hore,“ uplatňoval v styku s ľuďmi, ale predovšetkým počas vysluhovania sviatosti zmierenia. Miesto, kde spovedal, bolo často obliehané kajúcnikmi, pretože prostredníctvom pátra Zynovija mnohí poznávali milosrdenstvo a dobrotu Boha.

Túžba po mučeníctve sa začala napĺňať deväť rokov po vysviacke. V noci z 20. na 21. decembra 1940 ho KGB odvliekla z kláštora redemptoristov vo Ľvove a takmer štyri mesiace o ňom nemali spolubratia žiadnu správu. Príčinou uväznenia mali byť nezrovnalosti v pase, ale prakticky to bola len „typická“ zámienka KGB, ako dostať nepohodlného človeka do väzenia. Zvyšok svojho života strávil páter Zynovij v jednom z najkrutejších väzení, v tzv. „Bryghitkach“ vo Ľvove. Ale ani takéto podmienky mu nebránili v tom, aby hlásal Božie slovo, vysluhoval sviatosti, katechizoval a viedol rôzne modlitby a pobožnosti. Toto všetko sa dialo v cele číslo sedemdesiatjeden s rozmermi 4,20 x 3,50 m, kde bolo väznených tridsaťdva ľudí. V cele sa nenachádzalo žiadne lôžko či stolička. Väzni boli nútení spať na holej zemi jeden vedľa druhého, čím sa zároveň „chránili“ pred zamrznutím. Páter Zynovij sa podľa svedectiev delil aj s tým málom, čo mal, a v noci svojou prikrývkou prikrýval spoluväzňov. Snažil sa ich potešovať a povzbudzovať a neraz im rozprával veselé zážitky z plodného misionárskeho života, aby im tak zlepšil náladu. Počas „vyšetrovania“ podstúpil dvadsaťosem výsluchov, sprevádzaných hrubým násilím.

V dňoch od 22. do 29. júna 1941 Nemci bombardovali Ľvov a boľševici boli nútení utiecť. Väzňov, ktorých nestačili odsúdiť a vyviezť do komunistických lágrov, bez akéhokoľvek milosrdenstva zabíjali. V tomto období zahynulo okolo sedemdesiattisíc väzňov, medzi ktorými bol aj páter Zynovij. Jeden z nich na posledné dni s pátrom Zynovijom spomína: „Týždeň od 22. do 29. júna 1941, keď Nemci bombardovali mesto, bol zvlášť ťažký pre väzňov, ktorí nevedeli, čo sa deje vonku. Páter Kovalyk, fyzicky veľmi vyčerpaný, mal panický strach pred bombami. Počas toho týždňa sa v cele číslo sedemnásť nachádzalo ešte šestnásť väzňov spolu s pátrom Zynovijom. Bol medzi nimi aj jeden poľský kňaz a jeden Žid. Katolíci sa 27. júna vyspovedali a ten istý večer prišli dozorcovia a odviedli trinásť väzňov aj s ich vecami. V cele zostali Žid a dvaja mladí muži, z ktorých jedného odviedli nasledujúcu noc…“ Spoluväzni z cely pátra Kovalyka viac nevideli. Podľa ďalších svedectiev ho komunistickí dozorcovia pred smrťou, ktorá nastala medzi 27. a 29. júnom, ukrutne mučili a potom ukrižovali na stenu väzenia. Ba ešte mu do rozrezaného brucha vložili mŕtve dieťa!

Po roku 1990 redemptoristi pátrali po oficiálnych informáciách zo strany KGB, prečo a kedy bol páter Zynovij zabitý. Z archívu KGB dostali odpoveď, že väzeň č. 277, páter Kovalyk, bol v júni 1941 zastrelený v „Bryghitkach“. Komunisti častokrát šírili nepravdivé informácie alebo prekrúcali fakty a tento spomínaný dokument z archívu KGB je toho ďalším príkladom. Nič to však nemení na tom, že pátrovi Zynovijovi sa splnila túžba – dať svoj život ako obetu za Cirkev, kongregáciu, vlasť.

Po takomto svedectve sa určite natíska otázka: Ako môže človek prijať a pretrpieť takýto kríž, takéto strašné mučenie? Odpoveď je tá istá, ktorú dávali už prví kresťania. Ak kresťan svoj život zverí Bohu a celkom sa mu odovzdá, on mu dá silu prijať a niesť každý kríž, hoc by bol akokoľvek ťažký. Je to skúsenosť prvých kresťanov, ale to isté zažili aj novodobí mučeníci komunistického režimu. To isté môžeme zažiť aj my, ale len pod podmienkou, že sa bez výhrad odovzdáme Bohu, ktorý síce niekedy na človeka „dopúšťa“, ale nikdy ho neopúšťa!

Páter Zynovij Kovalyk bol blahorečený 27. júna 2001. Liturgická spomienka pripadá na 27. jún.