„Doteraz som vypravoval vlaky z jednej stanice na zemi do druhej, ale odteraz chcem ako kňaz vypravovať vlaky s ľuďmi do neba.“

Tak nejak to povedal P. Milan pri svojej prvej verejnej omši v Bratislave na jar 1990. Namiesto železničiarskej uniformy výpravcu si obliekol rehoľný habit redemptoristu a svojou skromnou činnosťou pomáhal ľuďom do neba. Vedel jednoducho sedliackym rozumom oslovovať ľudí z ambony i v spovednici a svojim typickým humorom získaval sympatie mnohých. Napriek mnohým darom vždy zostával radšej v pozadí diania a vyhýbal sa akejkoľvek okázalosti či oslavy svojej osoby. Aj teraz mám problém nájsť nejaké fotografie P. Milana v kronike, ktorú roky sám v Podolínci písal. Stretli sme sa prvykrát u pátra Augustína Krajčíka v roku 1975, kde sme si konali tajný noviciát. Potom spoločná púť prechádzala tajnými štúdiami teológie u otca Ivana Mastiliaka, ktorému bol P. Milan akýmsi sekretárom. O. Ivan ho žartovne volal svojím tajomníkom, lebo všetko vedel udržať v tajnosti. Spolu s Milanom sme boli u otca Ivana deň pred jeho smrťou, kde sa s nami „rozlúčil“ a dal nám svoje požehnanie. Počas komunizmu bolo viacero stretnutí, či už v Lipanoch na stanici alebo v jeho byte v Prešove, a tak sme sa navzájom povzbudzovali pri prežívaní rehoľného i kňazského života v tajnosti.

Po páde totality koncom marca prišiel P. Milan do Podolínca a tu sme roky spolu opravovali kláštor, ale aj pomáhali pri obnove kresťanského života mnohým veriacim. Tu sa s jeho pomocou utváralo misijné spoločenstvo Rieka života a pre viacerých je doteraz vzorom otca a svätca. Spolu sme začali ľudové misie po farnostiach; všade doteraz spomínajú na P. Milana a jeho situačný humor. Je veľkým darom mať v komunite človeka, ktorý humorom nadľahčí situácie a uvoľní atmosféru napätia. Stále sa u nás spomínajú humorné príbehy s pátrom Milanom a čosi si o tom dopovieme až v nebi.

Jeho život pritom nebol prechádzkou ružovou záhradou. Otca stratil dosť skoro, mama bola niekoľko rokov pripútaná na lôžko a páter Milan ju opatroval. A to, čoho sa bál, sa mu prihodilo, lebo po mozgovej príhode bol tiež od roku 2010 pripútaný na lôžko. Ani tam ho však humor neopustil a keď mu v Cíferi v domove arcibiskup Sokol povedal: „Páterko, dobre vyzeráte“, Milan odpovedal: „Otče, mali by ste ísť k očnému.“ Taký bol a zostal do konca.

To najhlavnejšie, za čo som mu vďačný, však bola modlitba. P. Milan sa naozaj veľa modlil a modlitbe veril. Aj keď v posledných rokoch nebol aktívnym členom rehole a nechodil na misie, predsa nás jeho modlitba sprevádzala v každej činnosti. A nezabudol mi to pri každej návšteve pripomenúť: „Modlím sa za teba i za všetkých.“ A ja viem, že jeho modlitba ma sprevádzala a sprevádzala mnohých z vás, čo ste ho poznali. Veríme, že sa to duchovné prepojenie smrťou neprerušilo; naopak, ešte sa upevnilo. Ďakujeme za všetko, páter Milan! A keďže si tak túžil ešte chodiť a cestovať vlakom, tak nech sa Ti to teraz splní hojnou mierou. „V nebi budem počuť“ – to boli posledné slová Bethovena. „V nebi budem chodiť a cestovať“ – hovoríš nám všetkým.

A dnes už nie je podstatné to, čo si mi raz povedal: „Neviem akú truhlu si mám zvoliť, lebo vraj kovová vydrží dlhšie, ale hovoria, že drevená je zdravšia.“ Už si nemusíš nič vyberať, lebo verím, že už „máš teraz príbytok nie rukami budovaný, ale Boží príbytok naveky.“ Večné svetlo nech Ti svieti!

P. Michal Zamkovský CSsR